Zahraničná politika

Ostro sledovaný summit s prívlastkom najdlhší má nakoniec nečakaného víťaza. Nomináciu na post predsedu Európskej komisie si zachovalo Nemecko. Hoci na funkciu ašpiroval na základe systému špičkových kandidátov Manfred Weber (teda kandidát strany, ktorá vyhrala májové voľby do európskeho parlamentu), nomináciu napokon získala nemecká ministerka obrany Ursula von der Leyenová.

Odpor proti kandidatúre Manfreda Webera možno rozdeliť na dve roviny – politickú a vecnú.

Politicky mal systém špičkových kandidátov najväčšieho súpera vo francúzskom prezidentovi Emmanuelovi Macronovi. Svoje výhrady vyjadril už vlani, na májovom summite v Sibiu sa k nemu pridal aj luxemburský premiér Xavier Bettel. Pre spory o členstve maďarskej vládnej strany Fidesz v Európskej ľudovej strane sa postavil proti Manfredovi Weberovi aj maďarský premiér Viktor Orbán.

Vecné výhrady k Manfredovi Weberovi zaznievali z viacerých strán. Najčastejšie preto, že okrem nemeckej regionálnej politiky a postu europoslanca za sebou nemal väčšie politické skúsenosti. Predošlý premiérsky post alebo podobná výkonná funkcia je pritom nepísaným predpokladom na vedenie Európskej komisie.

Pridal sa k tomu nepresvedčivý výsledok ľudovcov v eurovoľbách a podľa viacerých pozorovateľov chýbajúca charizma nemeckého politika. Pripomeňme si, ako sa stal špičkovým kandidátom ľudovcov. Angela Merkelová mu vyjadrila podporu vlani na začiatku novembra ako členovi sesterskej strany Kresťansko-sociálna únia (CSU). Vyzvala potom vlastnú stranu a CSU, aby prekonali spory, keďže sa blížili dôležité krajinské voľby v Bavorsku a Hesensku. Dôležitá nominácia sa tak stala odrazom vnútropolitických cieľov.

Na sneme Európskej ľudovej strany v Helsinkách si potom 758 delegátov vyberalo medzi Weberom a fínskym expremiérom Alexandrom Stubbom.  Kým Nemcov bolo v radoch delegátov 88, Fínov len 16. Weber sa navyše tešil podpore viacerých európskych lídrov, a tak hoci nemal typické predpoklady na šéfa Európskej komisie, ajtak získal stranícku nomináciu.

Problém sa naplno prejavil po májových eurovoľbách a na samotnom summite Európskej rady, kde sa stal Weber, zjednodušene povedané, nepriechodným kandidátom. Hľadali sa alternatívy. Ďalšími špičkovými kandidátmi boli eurokomisári Frans Timmermans a Margrethe Vestagerová. Proti nim sa však postavili štáty Vyšehradskej skupiny a Taliansko.

Prekvapivý plán B

S novým plánom podľa kuloárnych informácií prišiel francúzsky prezident Emmanuel Macron. Sám nemeckej kancelárke údajne navrhol von der Leyenovú na post šéfky eurokomisie a zároveň Francúzku Christine Lagardovú na čelo Európskej centrálnej banky. Novú nominantku už podporili všetci, aj členovia Vyšehradskej skupiny, až na jednu výnimku – Nemecko.

Angela Merkelová sa zdržala hlasovania. Návrh totiž podráždil jej vládneho koaličného partnera, sociálnych demokratov. Nemecká ministerka obrany za ľudovcov nemá doma najlepšiu povesť z pôsobenia na ministerstve obrany. Proti jej nominácii sa navyše postavil koaličný partner Merkelovej – sociálni demokrati. Dokonca sa z SPD ozvali hlasy, že strana možno preto opustí koalíciu.

Nemecké Pyrrhovo víťazstvo

Hoci si Nemecko presadilo krajana na čelo Európskej komisie, je to skôr Pyrrhovo víťazstvo.

Angela Merkelová uštedrila ďalšiu ranu napätým vzťahom s koaličným partnerom, respektíve partnermi. Nepodarilo sa jej presadiť Manfreda Webera zo sesterskej CSU, a na sklamanie koaličných sociálnych demokratov na post smeruje jej vlastná straníčka a blízka spolupracovníčka von der Leyenová.

Na sile a prestíži stratila nemecká kancelárka aj v Bruseli. Nedokázala presvedčiť ostatných lídrov ani o systéme špičkových kandidátov, ani o Weberovi a nemohla sa spoľahnúť na obvyklú podporu Francúzska, ktoré samo prebralo iniciatívu.

Kým pri Manfredovi Weberovi chýbajúce skúsenosti z vedúcich výkonných postov cestu do Berlaymontu zahatali, pri von der Leyenovej už nechýbali. Vyštudovaná ekonómka a doktorka vystriedala vo vládach Angely Merkelovej tri ministerstvá – pre rodinné záležitosti, sociálne veci a obranu. Odbornosť nominantky na vedúci post, podobne ako ostatných eurokomisárov, posúdi Európsky parlament.

Pripomeňme, že z predošlých piatich predsedov eurokomisie (Jean-Claude Juncker, Manuel Barroso, Romano Prodi, Manuel Marín a Jacques Santer) boli pred nástupom do funkcie štyria z nich premiéri a jeden, Manuel Marín, dôležitý eurokomisár a predseda parlamentu.

Geografické rozloženie vedúcich funkcií

Ako bolo vyššie spomenuté, Európskej centrálnej banke bude šéfovať Francúzka Christine Lagardová. Donalda Tuska na poste predsedu Európskej rady vystrieda belgický premiér Charles Michel, čo sa dá považovať za logickú voľbu. Zúčastňuje sa na summitoch, pozná sa s ostatnými lídrami a belgické zložité politické reálie ho predurčujú na nachádzanie kompromisov.

Španielsko naplnilo svoje mocenské ambície a získalo cennú funkciu, šéfa európskej diplomacie, ktorý je zároveň eurokomisárom. Stal sa ním španielsky minister zahraničných vecí Josep Borrell. Komentátori už upozornili na to, že Španielsko rovnako ako Slovensko neuznalo Kosovo. Môže to skomplikovať reštart kosovsko-srbských vzťahov, ktoré sú momentálne napäté.

Štáty strednej a východnej Európy teda nezískali ani jednu z týchto funkcií. Pre úplnosť dodajme, že ponuku na vysoký post dostala bulharská šéfka Svetovej banky Kristalina Georgievová. Bulharský premiér však ponuku odmietol, pretože nechcel, aby Sofia niesla politickú zodpovednosť za pravdepodobné ďalšie odloženie európskej integrácie Západného Balkánu. Francúzsko totiž presadzuje, aby rozširovaniu EÚ predchádzala jej reforma, čo sa mu zatiaľ nedarí.

Poslednou možnosťou na geografické vyváženie zostal post predsedu Európskeho parlamentu, o ktorom europoslanci rozhodovali deň po summite v Bruseli. Lídri členských štátov europarlamentu odporučili, aby sa jeho predsedom stal bulharský socialista Sergej Stanišev.

Veľké štáty však nerešpektovali systém špičkových kandidátov, ktorý reflektuje výsledky eurovolieb. V europarlamente sa to nestretlo s pochopením a socialisti nakoniec nominovali na post Taliana Davida-Maria Sassoliho. Ten získal podporu europoslancov a už v druhom kole hlasovania sa tešil z víťazstva.

Výsledok? Štyri z piatich vrcholných postov získali zakladajúce štáty EÚ a piaty Španielsko. V konečnom dôsledku to dokazuje, že nepísané pravidlá o geografickej rovnováhe sa nemusia uplatniť a rozdelenie na východ a západ ani zďaleka nie je prekonané.

Je prekvapivé, že kým zaužívaná geografická rovnováha sa neuplatnila, na úrovni pohlaví sa na nej trvalo. Eurokomisiu prvý raz povedie žena a na čelo ECB sa tiež postaví dáma. Dodržala sa aj politická parita, posty si medzi sebou podelili zástupcovia ľudovcov, socialistov a liberálov (belgický premiér).

Za víťaza v súperení o vedúce posty v EÚ sa dá považovať Emmanuel Macron. Ako o novom  duchu o ňom píšu aj francúzske médiá. Presadil si predsedníčku eurokomisie, ktorá je rovnako ako on naklonená užšej európskej integrácii. Európsku radu povedie jeho politický spojenec, belgický premiér a ECB zas francúzska politická veteránka. Zaujímavým faktom je aj to, že všetci menovaní sú frankofóni, a tak s nimi môže hovoriť v rodnom jazyku.