Zahraničná politika

Tento fakt ovplyvňuje – okrem politicko-vojenských stratégií národných štátov – predovšetkým priority bezpečnostných organizácií. Ani OBSE nie je v tomto prípade výnimkou. Jedným z najpálčivejších problémov, ktoré trápi spoločenstvo štátov „od Vancouveru po Vladivostok“, je nefunkčnosť jedného zo základných pilierov politicko-vojenskej dimenzie, a to Viedenského dokumentu o opatreniach na posilnenie dôvery a bezpečnosti.

Viedenský dokument

Dokument prijatý v roku 1990 má za cieľ výmenu vojenských informácií, a tak priniesť transparentnosť a predvídateľnosť v oblasti vojenských záležitostí. Konkrétne ide o poskytovanie informácií o sile a umiestení vojenských jednotiek, o rozvoji obrannej politiky, a teda obranného plánovania, o obstarávaní nových materiálov a aj o aktivitách, ktoré sa vymykajú tradičnej vojenskej činnosti. Okrem poskytovania informácií o vojenských silách, vybavení a obrannom plánovaní  sa krajiny zaväzujú k pravidelným inšpekciám a hodnotiacim návštevám na ich území.

Napriek faktu, že Viedenský dokument v minulosti podrobovali revíziám (od jeho prijatia došlo k štyrom v rokoch 1992, 1994, 1999 a 2011), jeho neaktuálnosť, a predovšetkým (ne)schopnosť reagovať na súčasné výzvy bezpečnostného prostredia z neho robia do veľkej miery nefunkčný dokument. Kríza na Ukrajine a v jej okolí tento fakt len zdôraznila a doviedla organizáciu  k odštartovaniu nevyhnutného procesu jeho modernizácie.

Pozornosť v procese modernizácie by sa okrem existencie nových vojenských kapacít, ktoré sa v posledných rokoch objavili, ako sú napríklad bezpilotné lietadlá , schopnosti štátov posilňovať kvalitu vojenských síl a vybavenia na úkor jej kvantity, mala venovať predovšetkým jej dlhotrvajúcejším nedostatkom. Ide napríklad o neefektivitu v spôsoboch znižovania rizík, ako je vyšetrovanie po uskutočnení vojenskej udalosti nebezpečného charakteru (Rusko bojkotovalo stretnutie zvolané na základe ustanovení článku 3 Viedenského dokumentu v apríli 2014 s tvrdením, že masívne konvenčné zbrojenie nie je neobvyklou činnosťou), ale aj nesprávny odhad určitej aktivity, ktorá má potenciál viesť k vypuknutiu napätia.

Neúčinnosť sa týka aj inšpekcií a hodnotiacich návštev, ktoré môžu byť vykonávané podľa Viedenského dokumentu v ľubovoľnom účastníckom štáte na základe žiadosti iného účastníckeho štátu. Inšpekcie však môžu byť vykonané v jednej krajine len trikrát do roka a jeden štát môže iniciovať inšpekciu voči tomu istému štátu len raz do roka (množstvo týchto návštev bolo v prípade Ruska vyčerpané v roku 2014 na jar a federácia už ďalšie inšpekcie na svojom území nepovoľovala).[1] Ďalším problematickým bodom sa javí poskytovanie informácií o vojenských aktivitách aj s príslušným počtom vojakov, tankov, obrnených vozidiel a delostrelectva. Štáty jednak nedodržiavajú stanovené kvóty týkajúce sa vojenského arzenálu zapojeného do aktivity, porušujú pravidlo o jednej aktivite počas intervalu troch rokov alebo často vôbec neoboznamujú OBSE o vykonávaní vojenskej činnosti.[2]

Vzhľadom na zásadné rozdiely medzi Ruskom a tzv. krajinami Západu sa riešenie spomenutých nedostatkov zdá byť nerealizovateľné. Štáty sa sústreďujú predovšetkým na vlastné záujmy než na záujmy spoločenstva a nedokážu pristúpiť k rokovaniu o spoločnej budúcnosti v prípade politicko-vojenskej dimenzie. OBSE práve z tohto dôvodu iniciovala vznik nového, exkluzívneho formátu pre dialóg, ktorý spája vysokých predstaviteľov z rezortov diplomacií zo všetkých 57 participujúcich štátov – štruktúrovaného dialógu.

Štruktúrovaný dialóg ako spôsob dosiahnutia pokroku

Štruktúrovaný dialóg bol iniciovaný v roku 2016 počas ministerskej rady v Hamburgu, keď všetky štáty (teda aj Ruská federácia) jednohlasne deklarovali záujem o obnovenie dôvery a návrat k diplomacii. Keďže ide o nový formát, v ktorom pracovná skupina pracuje za zatvorenými dverami, je ťažké hovoriť o konkrétnych krokoch, prípadne úspechoch. S istotou však môžeme tvrdiť, že takýto formát diskusie má veľký potenciál zlepšiť atmosféru a prinavrátiť dôveru do vzájomných vzťahov medzi účastníckymi krajinami OBSE, a to prostredníctvom niekoľkých prístupov.

Po prvé, zvyšovaním transparentnosti sprostredkovaním vojenských (military-to-military) kontaktov. Po druhé, vytvorením a rozvinutím systematickej analýzy trendov v rozmiestnení vojenských jednotiek, ako aj priebehu vojenských cvičení, pretože existencia množstva často neoverených a nepotvrdených informácií má za následok nesprávnu interpretáciu a výklad, čo v určitých prípadoch môže vyvrcholiť do vojenskej konfrontácie. Po tretie, vytvorením takých preventívnych mechanizmov, ktoré by zabránili vypuknutiu vážnych vojenských udalostí, prípadne nehodám priamo ohrozujúcim životy civilného obyvateľstva.[3] Na to, aby sa spomenuté kroky splnili, by štáty v prvom rade mali preskúmať oblasti, v ktorých hovoria jednotným hlasom (napríklad boj proti extrémizmu a radikalizmu), a nesústrediť sa striktne na oblasti, ktoré sú dlhodobým tŕňom efektívneho fungovania celej organizácie.

Zintenzívnenie spolupráce medzi participujúcimi štátmi v rámci štruktúrovaného dialógu, transparentnosť, predvídateľnosť ich krokov a následná stabilita vzájomných vzťahov sú základnými predpokladmi na dosiahnutie pokroku nielen v procese modernizácie Viedenského dokumentu, ale všeobecne v rámci režimu kontroly konvenčných zbraní a azda aj v prípade režimov nešírenia zbraní hromadného ničenia a odzbrojovania. Slovenská republika ako budúci predsednícky štát OBSE má veľmi dôležitú úlohu, a to udržať štáty pri jednom rokovacom stole, a zároveň vytvárať podmienky na spoluprácu, ktoré prinavrátia vyhasínajúcu dôveru medzi nimi.

[1] www.brookings.edu/blog/up-front/2014/04/10/the-vienna-document-the-open-skies-treaty-and-the-ukraine-crisis/

[2] www.osce.org/fsc/86597?download=true

[3] www.shrmonitor.org/osce-structured-dialogue-countering-risk-military-escalation-europe/

Článok je publikovaný v rámci projektu „Zvyšovanie informovanosti slovenskej verejnosti o predsedníctve SR v OBSE,“ ktorý je implementovaný s podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. V rámci projektu bola predstavená aj publikácia s názvom Slovenská republika a OBSE: Začiatok diskusie o prioritách predsedníctva Slovenskej republiky v OBSE a o význame OBSE pre európsku bezpečnosť (S.Goda a K. Báňaiová), ktorú si môžete prečítať tu.