Zahraničná politika

Mnohým štátnikom minulého storočia bolo jasné, že Nemecko a Sovietsky zväz majú ambíciu toto územie ovládať, či aspoň ovplyvňovať. Prekonanie nacionalistického partikularizmu malo zabrániť práve tomu scenáru, ktorý sa v konečnom dôsledku opakovane v 30. a 40. rokoch uskutočnil. Integračné úvahy mali silný ohlas zvlášť v Československu, ktoré bolo počas svojej medzivojnovej existencie v podstate neustále ohrozované.

Ešte pred vznikom ČSR, 15. septembra 1918 počas zhromaždenia utláčaných národov, teda vystúpenia významných opozičných osobností z územia strednej Európy, ktoré sa konalo v newyorskej Carnegie Hall, vystúpil s ideou vzniku nového stredoeurópskeho štátu známy klavirista a neskorší poľský premiér Ignacy Paderewski. V reakcii na vystúpenie Tomáša G. Masaryka, ktorý odmietol rakúske mierové návrhy, volal po vytvorení „múru“, ktorý by sa rozprestieral od Gdanska po Nemunas, od Konstancy po Rijeku. Obaja politici v nasledujúci deň vytvorili Demokratická úniu strednej Európy, ktorá mala združovať protinemecké odbojové hnutia v strednej Európe. Iniciatíva však napriek ústretovému postoju Američanov takmer okamžite stroskotala na teritoriálnych otázkach, primárne na striktnom odmietnutí Talianska – netreba zabúdať, že malo záujem získať okrem iného aj zmienenú Rijeku – a následne nezáujme ďalších európskych mocností. O úniu však po vzniku nových štátov stratili záujem aj jej zakladatelia, vrátane Masaryka.

Za isté pokračovanie týchto myšlienkových prúdov sa ale dá považovať aj Malá dohoda, vojensko-politické zoskupenie tvorené Československom, Rumunskom a Juhosláviou. Československí politici sa opakovane snažili o rozšírenie spolupráce aj do ďalších sfér, napríklad do hospodárskej, čo malo byť krokom k hlbšiemu utužovaniu vzájomných vzťahov a napokon viesť snáď aj ďalej. Takýto scenár rozvoja Malej dohody sa však nepodarilo uskutočniť. Záujem našich politikov o integračné snahy v regióne dokumentuje aj skutočnosť, že Československo (Brno) bolo tiež sídlom Stredoeurópskeho ústavu, ktorého ambície rovnako smerovali k upevňovaniu spolupráce malých národov strednej Európy.

Československý ex-premiér Milan Hodža ešte v v polovici 30. rokov 20. storočia predstavil tzv. Dunajský plán, ktorý mal prostredníctvom zrušenia ciel, regulácie produkcie, vytvorenia priaznivých platobných a dopravných možností zabezpečiť užšiu hospodársku spoluprácu v regióne. Jeho úsilie však narazilo na odpor mocností, najmä Nemecka. V roku 1942, už v emigrácii, Hodža vypracoval návrh na vytvorenie federácie zloženej z Československa, Rakúska, Maďarska, Poľska, Rumunska, Bulharska, Juhoslávie a Grécka. Jednotlivé štáty mali mať značnú autonómiu, pričom spoločnými mali byť vybrané rezorty (zahraničie, obrana, financie a i.). Hodža však obišiel niektoré problematické otázky, ako napríklad oficiálny jazyk budúceho súštátia či umiestnenie hlavného mesta. Tento plán v konečnom dôsledku nevzbudil v dobe svojho vzniku väčšiu pozornosť, podobne ako jeho staršie iniciatívy ho veľká časť politikov považovala za nerealistický.

Zaujímavý vplyv na federalizačné plány malo vypuknutie 2. svetovej vojny a rýchle úspechy nemeckej armády. Výsledkom Hitlerových víťazstiev bolo aj koncentrovanie viacerých európskych exilových vlád v Londýne. Tento stav vytvoril pomerne unikátnu situáciu, keď exilové vlády nemuseli brať ohľad na ústavu, nezhody ohľadom území či historické reminiscencie. Po tom, ako sa v prospech integrácie vyslovil britský premiér Winston Churchill, boli federalizačné idey doslova v kurze. Najďalej došiel plán na vytvorenie československo-poľskej federácie. Predstavitelia poľskej zahraničnej vlády na čele s Wladyslawom Sikorskim začali ešte počas pôsobenia v Paríži uvažovať o bloku slovanských národov od Baltiku po Čierne more a Jadran. Odozva zo strany československých politikov bola takmer okamžitá, aj keď odrážala dobu – pozitívne zareagovali obe konkurenčné skupiny, pochopiteľne každá po svojom. Československá národná rada pod vedením Milana Hodžu vyjadrila svoj súhlas s česko-slovensko-poľskou federáciou, kým Československý národný výbor, kde mal rozhodujúci vplyv ex-prezident Edvard Beneš, volal po vzniku československo-poľskej federácie. Sikorski uprednostnil rokovania s Benešom, pričom po presťahovaní oboch exilových vlád do Londýna v roku 1940 prebehli rokovania aj o konkrétnych otázkach. Benešova predstava zahŕňala voľnejšiu konfederáciu so spoločnou zahraničnou politikou, colnú úniu, spoločnú menu s pochopiteľne značnou mierou ekonomickej spolupráce, pričom by si však oba celky zachovali značnú mieru nezávislosti. Sikorski pre myšlienku získal aj podporu amerického prezidenta Franklina Roosevelta. Dúfal, že československo-poľská konfederácia sa stane základom ďalšieho zjednocovania v regióne, ku ktorému sa neskôr pripojí aj Litva, Maďarsko a Rumunsko. Aj napriek sľubnému vývoju dohody ostávali len na papieri, pretože obe zúčastnené krajiny boli stále okupované Nemeckom. Plán ale čoskoro narazil na zásadnú prekážku – budúceho hegemóna tohto územia. Pre Sovietsky zväz boli všetky podobné snahy nanajvýš nežiaduce. Jozef V. Stalin sa preto úspešne pokúsil poľskú a československú reprezentáciu od seba „oddeliť“. Kým prezidentovi Benešovi ZSSR poskytol sľub rešpektovania územnej integrity a spolupráca vyvrcholila v roku 1943 podpisom významných medzištátnych zmlúv, v prípade Poľska Sovieti už na jar 1943 (v súvislosti s otázkami okolo katyňského masakru) prestali ich londýnsku reprezentáciu uznávať, a neskôr dokonca v ZSSR vytvorili „vlastnú“ poľskú vládu. Podpis československo-sovietskej spojeneckej zmluvy v decembri 1943 znamenal definitívnu bodku za pokusom o vytvorenie československo-poľskej federácie.

Akýmsi dôvetkom týchto iniciatív boli opätovné úvahy o česko-slovensko-poľskom súštátí prezentované v Londýne jednotlivcami z radov emigrácie, ktorí sa po roku 1945 nevrátili do vlasti – angažoval sa tu bývalý veliteľ československých jednotiek v Poľsku z roku 1939 gen. Lev Prchala, za Slovákov vystupoval žurnalista a neskorší redaktor BBC Peter Prídavok. Ich aktivity súvisia s organizáciou Central European Federal Club stojacou za ďalšou veľmi zaujímavou iniciatívou, ktorá sa do dejín zapísala ako Intermarium.  V tejto súvislosti pripomeniem, že veľkým priaznivcom federácie Európy, či aspoň jej časti, bol aj britský vojnový premiér Winston Churchill. Churchill už počas medzivojnového obdobia odhadol nebezpečenstvo, ktoré Európe a Veľkej Británii hrozí zo strany Sovietskeho zväzu a v jeho predstavách mal európsky, prípadne stredoeurópsky štát zohrávať úlohu bariéry expanzie ZSSR a komunizmu smerom na západ. Aj preto sa ešte počas vojny usiloval podporovať federalizačné hnutie, vyšiel s iniciatívou britsko-francúzskej únie a vyzval predstaviteľov exilových vlád Československa, Poľska, Juhoslávie a ďalších krajín, aby sami uvažovali o možnostiach zjednocovania. Churchill patril k podporovateľom európskeho zjednotenia (bez Británie) aj po volebnom neúspechu v roku 1945.Výsledkom britských snáh o podporu zjednocovania národov s strednej Európe bol vznik federalistických klubov ako bol napríklad  Central European Federal Club (CEFC) .

Jeho členovia sa teda stali tvorcami ďalšieho plánu na federalizáciu strednej a východnej Európy, štátu medzi morami – Intermarium. Intermarium v posledných rokoch spopularizovala najmä značne senzáciechtivá kniha Marka Aaronsa a Johna Loftusa „Operace Ratlines“. Tá iniciatíva nie celkom oprávnene vtisla punc obskúrnej pronacistickej organizácie, ktorej hlavnou úlohou bolo zachraňovať bývalých nacistov či kolaborantov. Takéto prípady sa síce stali, ciele tvorcov programových dokumentov Intermaria však boli iné. Vo svojej práci „The Intermarium: Wilson, Madison & East Central European Federalism ich podrobne popísal Jonathan Levy.

Od plánov, ktoré pod týmto názvom rozvíjal autoritársky poľský líder medzivojnového obdobia Jozef Pilsudski, sa povojnový plán odlišoval vo viacerých ohľadoch. Bol financovaný britskou vládou, jeho hlavným nepriateľom bol komunizmus a Sovietsky zväz. Nešlo o organizáciu, ale skôr o geopolitickú víziu. Základný dokument iniciatívy navrhoval vytvorenie konfederácie (spoločná mala byť obrana, zahraničná, hospodárska a sociálna politika) rozprestierajúcej sa medzi Baltickým, Čiernym, Egejským, Iónskym a Jadranským morom, rešpektujúc však komplikovanú národnostnú štruktúru tohto obrovského územia. Budúce súštátie mali tvoriť Albánsko, Bulharsko, Česko, Chorvátsko, Estónsko, Grécko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Poľsko, Srbsko, Slovensko, Slovinsko, Rumunsko, Ukrajina a Bielorusko. Išlo teda o národy obsadené či ohrozované Sovietskym zväzom. Pre ZSSR a komunistické strany sovietskeho bloku sa Intermarium pre svoj ostentatívny antikomunizmus stalo červeným súknom, pričom sa pokúšali dokázať jeho prepojenie na podzemné nacistické a fašistické hnutia. Bolo to spôsobené aj tým, že tvorcovia programových dokumentov Intermaria po skončení 2. svetovej vojny už nevnímali ako hlavného protivníka nacizmus, ale komunizmus, tvrdiac, že pre národy záujmového regiónu je príchod Červenej armády nie oslobodením, ale novou okupáciou. Kým nemecký nacizmus a taliansky fašizmus považovali za minulosť, sovietsky komunizmus ešte len mal byť – v záujme prežitia demokracie – zničený. Kritike sa pre príliš zhovievavý postoj k ZSSR nevyhli ani vlády USA a Veľkej Británie. Ďalšie aspekty programu Intermaria sa už nesú v dobovom klišé o sociálnej spravodlivosti, plnej zamestnanosti či čiastočnom znárodnení. Činnosť členov CEFC po krátkom čase začala ochabovať a nakoniec sa vliala do iných, perspektívnejších organizácií.
Mimo integračných aktivít nemohol ostať ani blízky spolupracovník zrejme najvýznamnejšieho propagátora zjednotenej Európy grófa Richarda Coudenhove-Kalergiho, nedávno zosnulý Otto von Habsburg, ktorý vypracoval plán Podunajskej federácie. Tá nemala byť oživením zaniknutej monarchie, ale skôr krokom k európskemu zjednoteniu. V jeho prípade však širšej podpore bránilo aj meno, keď sa žiadna zo strán nechcela stať ako aktivista za obnovenie cisárstva terčom kritiky. Habsburg udržoval kontakty s predstaviteľmi exilových zoskupení národov sovietskeho bloku aj v neskoršom období (napríklad so Svetovým kongresom Slovákov) a počas svojho pôsobenia v Európskom parlamente vyhlásil, že sa cíti byť zástupcom aj ujarmených národov strednej Európy.

Iniciatívy, kladúce si za cieľ federalizovanie strednej Európy, prestali byť po skončení 2. svetovej vojny a rozdelení Európy na dva bloky na našom území vítané. Československí komunisti v zmysle sovietskych doktrín idey federalizácie stredoeurópskeho priestoru potláčali. Pritom aj na Slovensku mali tieto myšlienky ohlas, dokladom čoho je napríklad pomerne veľa politických procesov, kde sa obvineným kládla za vinu aj snaha o vytvorenie stredoeurópskej či podunajskej federácie.