Zahraničná politika

Európska susedská politika predstavená v roku 2003 bola svojím spôsobom vyššou úrovňou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) Únie so špeciálnym zameraním na priblíženie susedských krajín k EÚ. To sa malo docieliť ekonomickou spoluprácou (otvorenie trhu Únie) a šírením základných slobôd EÚ aj mimo členských štátov. V kocke to charakterizovala bývalá vysoká predstaviteľka Catherine Ashton: „Peniaze, mobilita, trhy („Money, Mobility and Markets„).“[1]

Napriek tomu, že ESP sa do určitej miery inšpirovala rozširovacím procesom EÚ, musela sa voči nemu jasne vymedziť. Susedská politika nemala nahradiť rozširovací proces, ale byť druhým najbližším vzťahom EÚ k tretím krajinám. Logika ostávala tá istá: prosperujúce okolie EÚ má priamy vplyv na prosperitu samotnej Únie. ESP tak nabrala konkrétny záber na susediace krajiny, ich finančnú podporu, ekonomickú integráciu a technickú pomoc pri reformách.

Táto politika sa momentálne sústreďuje na 16 krajín v bezprostrednom susedstve EÚ, z ktorých je 12 aktívne zapojených do ESP.[2] Vo Východnom partnerstve (Eastern Partnership) sú to krajiny bývalého ZSSR: Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajina. V tejto šestici sú dve krajiny, ktoré sú/boli vystavené ruskej agresii, štyri „zamrznuté konflikty“, posledná diktatúra v Európe, dve krajiny v pretrvávajúcom vojenskom konflikte, množstvo nevysporiadaných hraníc, obrovské (nerastné) bohatstvo, obrovská chudoba. To všetko na našom európskom kontinente.

Na juhu sú to Alžírsko, Egypt, Izrael, Jordánsko, Libanon, Líbya, Maroko, Palestína, Sýria a Tunisko. V južnom susedstve (Euro-Mediterranean Partnership) je situácia rovnako kritická: štvorročná občianska vojna v diktátorskom režime, paralelné vládne štruktúry a občianska vojna, vojenský režim, konflikt trvajúci dekády, nestabilní susedia a dramatické útoky islamských extrémistov, to všetko podčiarknuté katastrofálnou ekonomickou situáciou a nevídanou utečeneckou krízou.

Arabská zima (po Arabskej jari v roku 2011) Európsku úniu však zaskočila, rovnako ako aj ozbrojené konflikty v Gruzínsku a na Ukrajine. Únia dnes susedí s krajinami, ktoré sedia na tikajúcich bombách, na čo nebola ESP pripravená. „Ring of Friends“ sa stal „Ring of Fire“.[3]

Ako dostať susedskú politiku do popredia?[4]

Vzniknutý požiar by mal byť dostatočným dôvodom na to, aby sa na susedstvo upriamila všetka pozornosť.

ESP musí predstavovať ambiciózny projekt s obrovským politickým kapitálom. To znamená mať jasne stanovené ciele, víziu a lídrov s politickým kapitálom, ktorý vedia pretvoriť na konkrétne politiky. Vysoká predstaviteľka Mogherini a komisár pre susedskú politiku a rokovania o rozšírení Hahn by nielen koordinovali ESP na európskej úrovni, ale mali aj politickú zodpovednosť. Európske inštitúcie, Komisia[5] a Europarlament[6] by zároveň mali cítiť podporu európskych a národných lídrov, teda všetkých členských štátov, nielen tých, ktoré hraničia s krajinami susedstva. Ak má byť Európska susedská politika úspešná, je nevyhnutné, aby ju členské štáty prijali za svoju. O Východné partnerstvo by sa nemalo zaujímať len Poľsko, ale aj Slovensko, Maďarsko, Rumunsko. Problémy Magrebu a Mašreku sú európskymi problémami, nielen postrachom pre Cyprus, Španielsko a Taliansko. ESP je tak vo veľkej miere aj o solidarite medzi členmi EÚ. A takisto o upustení od sebeckých národných záujmov na bilaterálnej úrovni.

Susedská politika musí byť akčná, nie reakčná. Ring of Fire nemožno len hasiť, ale je potrebné   zbaviť sa postupne všetkých horľavých materiálov a zabezpečiť požiarne detektory, hasiace prístroje, piesok a vodu. A nielen posielaním nemalého toku peňazí.[7] Najväčšou pridanou hodnotou EÚ je pomoc pri budovaní silných demokratických inštitúcií, nastoľovaní reforiem a budovaní občianskeho sektora. Rovnako sa EÚ môže pozitívne angažovať pri podpore regionálnej spolupráce a budovaní infraštruktúry (cesty, školy, ale aj energetika).[8] Okrem toho musí dostať aj bezpečnostný rozmer.[9]

Po tretie sa susedská politika musí prinavrátiť k základným princípom, na ktorých je EÚ postavená, a tieto jasne komunikovať partnerským krajinám. Práve v tomto spočíva pridaná hodnota Európskej únie ako zväzku demokratických štátov, v ktorých sa rešpektujú ľudské práva a vládne právny štát. Od týchto by nemali európski lídri pri presadzovaní ESP poľavovať, pretože cieľom ESP je práve dosiahnutie týchto demokratických princípov.

Po štvrté musí susedská politika odzrkadľovať realitu a vedieť rozlišovať medzi partnermi (princíp diferenciácie). V súčasnosti sú niektoré krajiny plne naklonené európskej ceste (Moldavsko, Gruzínsko, svojím spôsobom aj Ukrajina), iné nateraz váhajú a prešľapujú na mieste. Aj preto by mala ESP v mene svojej kredibility dôsledne aplikovať princíp „more for more“[10] a povzbudiť krajiny, ktoré majú záujem o bližšiu integráciu. Kľúčom k dosiahnutiu tohto cieľa je flexibilná susedská politika[11], ktorá sa vie prispôsobiť politickej realite a politickým možnostiam. Tí, ktorí chcú spolupracovať na reformách viac, budú odmenení.

Ak je ambíciou Európskej únie prispieť k pozitívnym zmenám v krajinách vo svojom bezprostrednom susedstve, je nevyhnutné, aby jej susedská politika pretvorila „Ring of Fire“ opäť na „Ring of Friends“. Nástroje na to má.

Tento príspevok vyjadruje osobný názor autora a nemusí korešpondovať s názormi Európskeho parlamentu.