Zahraničná politika

Od roku 1901, odkedy sa cena udeľuje, ju dostalo zhruba sto ľudí a organizácií. Je jasné, že za posledné storočie chodilo po svete mierotvorcov niekoľkonásobne viac. Takže Nobelova cena bola vždy okrem zásluh trochu aj o šťastí, náhode, historickom kontexte a – keďže sa udeľuje v Nórsku – asi aj počasí.

Tak ako iné roky, aj tento by bolo mnoho iných „obhájiteľných“ kandidátov. Kubánska blogerka Yoani Sanchez, ktorá každý deň podáva neoficiálne správy z ostrova neslobody, hoci ju za to môžu kedykoľvek zavrieť. Alebo hociktorá učiteľka či sociálna pracovníčka v osade, kde  za pár drobných robí prácu,  ktorá je síce spoločensky potrebná, ale málokomu sa do nej chce. Alebo ktorýkoľvek humanitárny pracovník, ktorý v týchto dňoch pašuje do Sýrie vrecká s krvou na transfúzie či iný zdravotnícky materiál. Mimochodom, mnohí z nich sú občania Únie.

Vtipom sa mi skôr zdá byť prevažujúca reakcia na európsku nobelovku – posmech a nezáujem. S nezáujmom by sa zrejme stretol aj laureát zo vzdialenej africkej krajiny. Ale málokomu by napadlo vysmievať sa mu.

Sledujúc alergickú reakciu, ktorá sa zmocnila mnohých EÚ-panov, keď zistili, že Nobelovku dostali práve oni (a nie „Barroso“ a „Brusel“ – to je len malá časť EÚ), ťažko sa ubrániť zamysleniu: Netvoria veľkú časť našej spoločnosti bigotní fundamentalisti presvedčení, že napríklad také garancie občianskych slobôd im padli priamo z neba, pretože sú vyvolení a pekne sa modlili? Alebo je EÚ-panom až tak dobre, že cítia potrebu aspoň naoko pohŕdať svojimi vymoženosťami?

Porovnajte si bezpečnosť, slobodu prejavu, objem poskytovanej rozvojovej pomoci v EÚ a vo väčšine krajín sveta. EÚ naozaj nie je výrazne menej efektívna či empatická ako barmský disident, konžský lekár, alebo bolívijský právnik.

Iste, veľa vecí Únii zatiaľ nevyšlo. Ukážkou je Grécko, kde to v týchto dňoch nie je s bezpečnosťou najružovejšie (najmä ak ste imigrant). K európskej solidarite a pomoci by nejeden Grék iste čo-to dodal; o slobodách novinárskej profesie (najmä ak sa snaží chrániť verejný záujem) by vedel rozprávať napríklad Kostas Vaxevanis. Kúsok od Grécka je severný Cyprus – tam zas EÚ ukázala, ako jej to ide s riešením konfliktov. A mohli by sme pokračovať.

Koniec koncov, ani ten Gándhí, pri ktorom mnohí banujú, že Nobelovku nikdy nedostal, nebol svätý. Stačí načrieť do priehrštia jeho rasistických výrokov z čias, keď žil v Južnej Afrike.

Nobelovka nie je vysvätením – len povzbudzujúcim gestom pre ľudí a organizácie, ktorým sa napriek krízovým podmienkam, v akých pracujú, niečo podstatné podarilo. Takže: vďaka Nóri, trafili ste sa.