Zahraničná politika

Rozdelenie najvyšších európskych postov, brexit, rozširovanie EÚ, ale aj slovenská zahraničná politika a iránska jadrová dohoda. Na otázky z týchto oblastí v rozhovore odpovedal bývalý europoslanec a exminister zahraničných vecí Eduard Kukan.

V máji sa odohrali voľby do Európskeho parlamentu, ktoré mali prívlastok zlomové. Nakoniec však nové strany s radikálnejšími názormi získali menej kresiel, ako sa očakávalo. Boli to teda naozaj zlomové voľby, alebo skôr išlo predvolebnú hru so strachom a kampaň tradičných strán?

Podľa mňa ste to pomenovali presne. Bola to hra so strachom, alebo s nejakými obavami, pretože tie výsledky ukázali, že k tomu, čoho sa všetci báli, nedošlo. Nesystémové strany nezískali až takú veľkú podporu, nespojili sa do jednej frakcie a Európska ľudová strana (EĽS) a socialisti stále môžu určovať hlavné trendy budúce trendy vývoja Európskej únie a podobne. Tieto obavy boli aj pri predošlých voľbách a ani vtedy sa nakoniec nenaplnili. Ja nepovažujem tieto posledné voľby za zlomové. V europarlamente je viac poslancov antisystémových strán, ale nie sú dostatočne silní a jednotní na to, aby udávali tón a mali rozhodujúce slovo.

Na druhej strane, súčasný Európsky parlament je omnoho politicky pestrejší a rôznorodejšie je tiež zloženie Európskej rady. Je v takejto situácii možná dohoda na reforme Únie, ktorú presadzuje francúzsky prezident Emmanuel Macron? Otvoria sa v najbližších piatich rokoch základné európske zmluvy?

Ťažko sa nájde zhoda na nejakej hlbšej reforme a otvorenie zmlúv by som radil medzi nerealistické očakávania. Emmanuel Macron je taký „romantický reformátor“. Má veľmi mnoho noblesných myšlienok, veľmi často ich vyjadruje, ale ak nebude mať za týmito návrhmi ekonomickú silu Nemecka, tak o reforme Únie môže naozaj len snívať. Ja by som povedal, že týchto päť rokov sa bude o reforme skôr debatovať, akoby došlo ku konkrétnym krokom.

Emmanuel Macron sa snaží získať stúpencov jeho vízie reformy EÚ. Komunikuje aj so štátmi Vyšehradskej štvorky (V4), ktoré nemajú v ostatnom čase najlepší imidž, najviac asi so Slovenskom. Robí to len v záujme reformy Únie, alebo ide aj o pokus získať si politických partnerov blízkych jeho vlastnej centristicko-progresívnej strane?

Francúzsky prezident si hľadá spojencov. Ja by som však nazval jeho pôsobenie v politike ako dosť pružné. To znamená, že keď zistí, že pre Francúzsko alebo neho samotného sú výhodnejšie iné partnerstvá, tak ich zmení.

Neočakávate teda prehĺbenie partnerstva medzi Slovenskom a Francúzskom vzhľadom na názorovú blízkosť prezidentov a nedávnu návštevu Zuzany Čaputovej v Paríži?

Ja si myslím, že nie. Bude to faktor vzájomných vzťahov, ale nebude natoľko silný, aby zásadne niečo zmenil na úrovni spolupráce s Francúzmi. Ukazuje sa, že najdôležitejšie je pre nás naďalej spojenectvo s Nemeckom. Keď sa bude dobre dariť nemeckej ekonomike, bude sa dariť aj nám. To neznamená ignorovanie iných zahraničných väzieb Slovenska na ďalšie štáty, ale v zahraničnej politike nemôžete mať štyri, či desať priorít.

Spomínali sme V4 a jej aktuálnu povesť. Prispela k tomu, že Maroš Šefčovič nezískal post šéfa únijnej diplomacie pri rozdeľovaní vedúcich funkcií v EÚ? Do akej miery mu uškodila kampaň pred prezidentskými voľbami?

Vtedy prichádzali rôzne informácie. Ja som si s Marošom Šefčovičom veľmi blízky a podporil som ho v prezidentských voľbách, ale podporil som iného Maroša Šefčoviča, ako som videl v kampani. Tú úplne zbabral a nepomohli mu ani stratégovia Smeru-SD. Pokiaľ viem, nemal záujem o post šéfa európskej diplomacie, ale o podpredsedu Európskej komisie pre inovatívny rozvoj ekonomiky, čo mu sľúbili kolegovia zo Strany európskych socialistov (PES).

To, že V4 nezískala ani jednu z vedúcich funkcií v EÚ by som ako veľký debakel slovenskej politiky nevidel. Nezískali ju ani Škandinávci, ani ďalší. Tu na Slovensku sa rozprávalo, že aj pán premiér Peter Pellegrini sa mohol stať predsedom Európskej rady, čo som v Bruseli nikdy nepočul… (smiech)

Ja by som povedal, že Slovensko nepredviedlo v európskej politike nič také, čo by ho oprávňovalo nárokovať si najvyššie posty v EÚ.

Aké portfólio by mohol Maroš Šefčovič získať a prejde hladko procesom „grilovania“ v Európskom parlamente?

Prejde, ale hladko neprejde nikto z eukomisárov. Trojhodinové grilovanie vo výboroch EP je veľmi náročné. On (Maroš Šefčovič, pozn. red.) je v týchto diskusiách výborný. Preto som sa čudoval, čo robil v prezidentskej kampani na Slovensku. V Bruseli máva všetko naštudované, pripravené a tu na Slovensku čítal z papiera, a ešte tie veci o obedoch zadarmo a bubnovanie s fľašami na pódiu. V Bruseli mu to neuškodí, má tam skvelú povesť. Očakával by som, že získa portfólio v ekonomickej oblasti.

Jednou hlavných európskych tém zostáva brexit, ktorý bol opakovane odložený. Momentálne sme v patovej situácii, Únia nechce vyrokovanú dohodu meniť, nový britský premiér žiada novú dohodu a hrozí tvrdým brexitom. Kto ustúpi prvý?

Európska únia neustúpi. Stavil by som na to stredne veľkú sumu peňazí. EÚ sa aj doteraz správala zbytočne veľkoryso. Vždy bola snaha pani Mayovej (britskej expremiérky, pozn. red.) nejako ustúpiť. Dali sme jej všetko, čo chcela, ale nedokázala svoju víziu presadiť v parlamente. Čo je to za kvalitu politického lídra, že nepozná svojich poslancov a prehrá v parlamente na plnej čiare? Michel Barnier je skvelý stratég a vyjednávač, a ten podľa mňa neustúpi. Všetci vieme, že brexit je zlá vec, že nám to uškodí, aj Slovensku, ale najviac Spojenému kráľovstvu. Obávam sa, že dôjde k tvrdému brexitu bez dohody.

Jeden člen Únie odchádza, pribudnú noví? Najhorúcejším kandidátom je Severné Macedónsko. Francúzsko však podmieňuje rozšírenie Únie jej reformou. Dočká sa Skopje aspoň otvorenia prístupových rokovaní?

Severné Macedónsko už roky spĺňa kritériá, ale Únia stále otvorenie prístupových rokovaní odkladá, čo je absolútne trápne a demotivujúce. Na podobný krok čakajú aj Albánci, ale tam je situácia úplne iná a ak nestratili súdnosť, chápu, že je to momentálne nereálne. Musia spraviť obrovskú justičnú reformu, opozícia bojkotuje parlament a hlavne, Albánci nedokážu hľadať kompromisy. Severné Macedónsko by mohlo dostať konkrétny termín na európskom summite na jeseň, to považujem za reálne. Emmanuel Macron mal veľmi kategorické vyjadrenia, ale zdá sa mi, že ich už zmierňuje. Má šancu poľaviť a spraviť si dobré meno na Balkáne. Európsky parlament určite podporí otvorenie prístupových rokovaní so Skopje.

Patová situácia je momentálne v susednom Srbsku. Kosovo sa Srbsku za blokovanie členstva v Europole oplatilo uvalením vysokých ciel. Dialóg je na bode mrazu a kosovský premiér aj prezident vyhlásili, že ak Únia spor nedokáže vyriešiť, do zmierovacieho procesu by sa mali zapojiť USA. Je v súčasnosti možný posun v Kosove bez Washingtonu za rokovacím stolom?

Kosovskí predstavitelia už dlhšie hovoria, že treba pozvať aj Američanov. Tí nám sami pomohli, keď povedali, že dialóg je možný aj bez nich. Inak by zas Srbi povedali, že treba pozvať na rokovania aj Rusov a to by bol celý dialóg v háji. V kosovskej otázke sklamala Federica Mogheriniová na celej čiare. Tam bolo treba, keď Kosovo uvaľovalo na Srbsko clá, vycestovať a buchnúť do stola. Nepreukázala líderské schopnosti.

Prinesie jej nástupca, Španiel Josep Borrell, pozitívnu zmenu? Pomohlo by, keby napríklad zriadil post osobitného vyslanca EÚ pre Srbsko a Kosovo?

Myslím si, že nedôjde k výraznej zmene. Ja si ho pamätám ešte ako predsedu Európskeho parlamentu. Jeho nominácia ma prekvapila, veď Španieli majú viacerých dynamických a mladších politikov.

Vymenovanie osobitného vyslanca by mohlo pomôcť. Musel by to však byť silný politik s medzinárodným rešpektom. Napadol mi napríklad Carl Bildt (švédsky expremiér, pozn. red.). Ak by sa veci venoval každodenne, mohlo by to mať efekt. Vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku má okrem Kosova veľa iných povinností.

Kosovský premiér Ramush Haradinaj má imidž nekompromisného politika a odmieta zrušiť clá uvalené na srbské výrobky. Bol tiež jedným zo stúpencov riešenia sporu so Srbskom formou výmenou území, čo európski predstavitelia považujú za nebezpečný krok, ktorý by mohol destabilizovať celý západný Balkán, a odmietajú ho. Považujete výmenu územia za reálnu predstavu Kosova, alebo súčasť kampane pred jesennými predčasnými voľbami?

Ramush Haradinaj je naozaj nekompromisný politik. Každý mu clá obíja o hlavu, aj Američania, ale on odmieta ustúpiť. Výmena území nie je mŕtva myšlienka. Bol moment, keď aj Európska ľudová strana pripúšťala túto možnosť. Ja som bol zásadne proti. Očakávam, že otázka riešenia uznania Kosova formou výmeny území so Srbskom sa ešte vráti. Mohlo by to však destabilizovať susediacu Bosnu a Hercegovinu.

Práve k Bosne som sa chcel dostať. Tamojší politici desať mesiacov po voľbách stále nevedia zostaviť vládu a zložitý politický systém vytvorený po vojne v deväťdesiatych rokoch komplikuje efektívne vládnutie. Je Bosna a Hercegovina reálne funkčný štát a v akom stave bude o päť rokov?

O päť rokov bude presne tam, kde teraz. My budeme vymýšľať rôzne plány, ale tam niečo zmeniť je ťažké. Očakávam snahy otvoriť Daytonskú dohodu, na čo nájdete dosť silné argumenty – politici v Bosne budú hovoriť, že dohoda síce priniesla mier, ale príliš im zväzuje ruky. Ja som pri Bosne veľmi skeptický.

Aký je Váš názor na konflikt medzi Iránom a USA? Hrozí tam eskalácia? Mala by ešte Únia dodržiavať iránsku jadrovú dohodu?

Spor môže eskalovať, kroky iránskeho režimu je ťažké odhadnúť. Ja som pôvodne hovoril, že iránsku jadrovú dohodu, aj keď ju USA vypovedali, by sme si mali ctiť a ďalej dodržiavať. V súčasnosti ju však Irán porušuje a môže šikovne využívať, že EÚ a USA majú k dohode rozdielny postoj. Myslím si, že EÚ by mala zaujať stanovisko, ktoré by bolo v súlade s americkým prístupom, ale zas nepodporovať otvorene Donalda Trumpa.

Spomenuli ste jednotu, vráťme sa teda na Slovensko. Máme jednotnú líniu v slovenskej zahraničnej politike? Po podpise spoločného vyhlásenia troch najvyšších ústavných predstaviteľov o zahraničnej politike zavolal predseda parlamentu Andrej Danko na Slovensko bieloruského prezidenta, či poslankyňu hornej komory ruského parlamentu.

Už dlhší čas nemáme jednotnú zahraničnú politiku a nič nenaznačuje, že by sa mohla vrátiť. Pani prezidentka Zuzana Čaputová to má veľmi zrovnané, keď hovorí o našich zahraničnopolitických prioritách. Rád by som jej však odkázal, v dobrom, že jej postoj doma ma trochu znepokojuje. Nemalo by jej byť jedno, že druhý najvyšší činiteľ, Andrej Danko, má iné zahraničnopolitické názory a presadzuje ich. Mala by sa jasne ohradiť a ozvať, nemôže to tolerovať. Problémom je aj to, že minister Miroslav Lajčák nemá jednoznačnú podporu strany (Smeru-SD, pozn. red.), ktorá ho nominovala.