Ako diplomatka pôsobiaca v rezorte zahraničných vecí, ktorá sa už niekoľko rokov zaujíma o vývoj vonkajšej služby EÚ, sa stále stretávam s pochybnosťami ľudí o Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (ESVČ). V mnohých prípadoch ani po vysvetlení jej podstaty nejavia známky väčšieho pochopenia. A to aj po viac ako dvoch rokoch jej existencie. Je to fenomén, s ktorým sa musí popasovať ESVČ, ale aj členské štáty.
Nalejme si čistého vína: neexistuje riešenie krízy v eurozóne. Aspoň v tom význame, čo väčšina ľudí myslí pod pojmom „riešenie“. Nahromadilo sa také množstvo dlhov, že sa nedajú len tak bezbolestne vymazať, aby krajiny mohli začať odznova. Otázkou je iba to, kto a ako zaplatí tieto dlhy. Existuje mnoho scenárov, ale žiaden realistický nemôže predpokladať, že je možné rýchlo sa vyrovnať s dlhmi a potom „naštartovať rast“ ekonomiky, zamestnanosti alebo miezd.
Tento rok došlo k pomerne výraznému obratu v európskej politike Slovenska. Predošlá vládna koalícia zaťažená vlastnou rétorikou z volieb v roku 2010, ktoré nečakane vyhrala, musela tvrdo bojovať s očakávaním vlastných voličov. Zaujala schizofrenický postoj,
Elysejský palác má již téměř šest měsíců nového nájemníka. Po 17 letech se jím stal socialista – Francois Hollande. Své voliče nalákal na slib změny oproti nastolené linii Nicolase Sarkozyho. Pět let vládnutí Sarkozyho přineslo mnohé, především velikou aktivitu prezidenta v zahraniční politice. Co nového do vztahů Francie s Evropou a zbytkem světa přinese Hollande?
Dánske kráľovstvo má za sebou už siedme predsedníctvo v Rade EÚ. Hoci nebolo poznamenané podobným historickým míľnikom ako v roku 2002, keď sa Dánom podarilo uzatvoriť prístupové rokovania s desiatimi kandidátskymi krajinami vrátane Slovenska, aj tohtoročné bolo úspešné. Dánski diplomati ukázali svoje profesionálne schopnosti pri vedení rokovaní.
Německo se v současné době dostává do vedoucí, nebo dokonce hegemonní role v EU. Jde do jisté míry o paradox. Spolková republika Německo (SRN) se po rozšíření EU a přijetí Lisabonské smlouvy obrátila od strategických témat k myšlence Evropy programů. Chystala se soustředit na vlastní německé zájmy. V letech 2007 až 2010 tak Německo vystupovalo především jako postbismarckovský „saturovaný stát“, který nemá větší ambice, než udržovat systém evropské a světové politiky a ekonomiky funkční a pokud možno stabilní. Hlavní zájem spočíval v garanci bezpečnosti a příhodných hospodářských podmínek pro sebe (i okolí) a v rámci toho také ve sledování vlastních (národních) zájmů. Německo se tak podle některých názorů postupně měnilo z civilní mocnosti na mocnost geo-ekonomickou.
Kríza v eurozóne a hrozba štátnych bankrotov sa na prvý pohľad môže zdať novým fenoménom. Letmý pohľad do dejín peňazí nás však rýchlo presvedčí, že pokojné obdobia boli skôr výnimkou v mori dlhov. Jedným zo základných problémov spoločnej európskej meny je práve to, že ani na základe historických skúseností sa nepodarilo vytvoriť funkčný mechanizmus na zabránenie nezodpovedného zadlžovania členských štátov. Kľúčom k úspechu zatiaľ nevyzerá byť ani nová fiškálna zmluva EÚ.
