Zahraničná politika

Štvrtý najpočetnejší národ Blízkeho východu je komunita jednotná rasovo, kultúrne a jazykovo – s odchýlkami dialektov, väčšinou sunitského vierovyznania. Nesemiti a Neturci, pôvodní obyvatelia regiónu, veria, že sú potomkami starovekých Iráncov, ktorí žili na území pred arabskou a tureckou inváziou začiatkom siedmeho storočia nášho letopočtu. Odhaduje sa, že na svete ich žije až 35 miliónov, roztrúsených najmä v oblasti Turecka, Sýrie, Iraku a Iránu. Po celé storočia sa však nikdy nedokázali zjednotiť natoľko, aby presvedčili silnejšie národy o nutnosti existencie vlastného štátu.

Po prvej svetovej vojne poslali Kurdi do Versailles dokonca svojich vyjednávačov, dúfajúc, že víťazné mocnosti splnia svoje sľuby a získajú pre nich bezpečné hranice. Hoci im Sèvreská zmluva v roku 1920 prisľúbila vlastné územie, Turci pod vedením Mustafu Kemala Atatürka dokázali veľmi rýchlo získať územie sľúbené Kurdom pod vlastnú správu. Prerokovanie povojnových zmlúv v Lausanne v roku 1923 uznalo nové turecké hranice a Atatürkovo Turecko. Kurdská menšina bola rozdelená medzi Turecko, francúzsku Sýriu a Irán a britský Irak.

Kurdi v Turecku (Severný Kurdistan)

Pri budovaní tureckého národného cítenia v krajine po nástupe sekulárnej vlády otca Turkov Atatürka nemali Kurdi šancu. Nacionalisti Kurdov prenasledovali, často úplne popierali ich existenciu a v extrémnych prípadoch masakrovali. Ozbrojená mobilizácia z druhej strany sa začala až o pol storočia neskôr.

Stranu kurdských pracujúcich (PKK) založil koncom sedemdesiatych rokov študent Abdullah Öcalan, ktorý je stále jej vedúcou osobnosťou. Snahou strany bolo pôvodne vytvoriť samostatný štát na východe a juhu Turecka spolu s časťami severovýchodnej Sýrie a severozápadného Iraku, držiac sa marxisticko-leninských princípov, vrátane prerozdelenia pôdy a pretvorenia sociálnych štruktúr. V roku 2000, rok po tom, ako Öcalana v Keni chytila turecká bezpečnostná služba a uväznila ho na ostrove Imrali, PKK úplne upustila od separatistickej snahy, no strety medzi tureckými jednotkami a ozbrojencami z PKK pokračovali. Roky konfliktu si na oboch stranách vyžiadali spolu vyše 40 000 životov. PKK dnes stále evidujú ako teroristickú organizáciu nielen Turci, ale aj Európska únia či Spojené štáty.

Hasiť ohne začiatkom nového milénia nebolo ľahké. K moci nastúpila ambiciózna strana dnešného prezidenta Spravodlivosť a rozvoj (AKP). Erdogan v tomto období a na začiatku svojej vlády povolil najväčšej tureckej menšine mnohé ústupky, napríklad vyučovanie kurdského jazyka, podporoval kultúru a tradície, dokonca povzbudzoval Kurdov zúčastňovať sa parlamentných volieb a poslať do nich zástupcov. Medzi menšinou sa tak stal pomerne obľúbeným, napriek tomu však integračné a ľudskoprávne snahy po celú dobu prežívali množstvo výziev. Od roku 2009 bolo uväznených tisíce kurdských aktivistov, právnikov, novinárov, študentov a politikov najmä pre podozrenia z terorizmu a spolupráce s PKK.

Vrcholom politických snáh o integráciu bol začiatok negociácií medzi Ankarou a PKK pred tromi rokmi, ktoré mali ustanoviť konečný mier medzi oboma stranami. No Erdoganove skutočné ambície vládnuť jednoliatej krajine aj za cenu ústupkov Kurdom boli otázne hlavne po júnových voľbách tohto roka.

Po krátkom prímerí sa napádanie partizánskych skupín opäť zintenzívnilo v lete, a to krátko po tom, ako si vládna AKP nedokázala v júlových voľbách zaistiť dostatočný počet hlasov a krajina sa ocitla v politickej nestabilite.

Okrem politiky sa situácia Ankare vymkla spod kontroly aj v častiach krajiny s väčšinovým kurdským obyvateľstvom. Zlomom, ktorý v rovnakom čase pozastavil mierové rokovania s PKK, bolo zavraždenie dvoch členov tureckej colnej stráže v meste Suruç. Za ním nasledoval masívny samovražedný útok príslušníkov Daesh, ktorý zabil desiatky kurdských civilistov. Práve v tom čase Kurdi v regióne hľadali pomoc a podporu pri rekonštrukcii severosýrskeho mesta Kobani. Turci, ale aj koalícia pod vedením Spojených štátov vtedy v napätí pozorovali, či sa Islamský štát dostane prakticky na dohľad z tureckej hranice, ale práve vďaka Kurdom sa tak nakoniec nestalo a Ankara i NATO si mohli vydýchnuť. Tak bol aspoň naoko predstavovaný postoj spojencov. Odpoveďou Ankary však boli nálety na kurdské pozície v Iraku aj v Turecku, označované ako odvetné za zabitie tureckých policajtov a uskutočňované pod zámienkou bombardovania teroristov z Islamského štátu.

Na politickej scéne to až do novembra vrelo. Najväčšiu stratu, ktorá v júni ohrozila opätovnú vládu AKP, vtedy zaznamenali v juhovýchodných oblastiach krajiny. Kurdská menšina stavila namiesto Erdoganovcov na stále populárnejšiu stranu HDP. Ľudovodemokratická strana, ktorá vznikla len v roku 2012, zmobilizovala nielen kurdskú, ale aj iné menšiny, vrátane náboženských či sexuálnych. Prekročením vysokej desaťpercentnej hranice prístupnosti do parlamentu sa HDP stala štvrtou parlamentnou stranou a počty kresiel značne ovplyvnili scénu. AKP nedokázala zostaviť vládu a opakované voľby sa mali uskutočniť v atmosfére ohrozovania teroristami z PKK aj z Daesh.

V novembrových opakovaných voľbách AKP presvedčila, že stabilita v krajine bez nej nie je možná a opäť aj po trinástich rokoch samovlády zostavila koncom mesiaca jednofarebnú vládu. Výsledky naznačujú, že pre pokoj v krajine vrátilo svoj hlas AKP aj obrovské množstvo Kurdov. V tom čase na chvíľu utíchli aj útoky kurdských ozbrojencov na juhovýchode krajiny. Mnohí tak polemizujú o tom, či teroristické bunky (alebo dokonca Daesh) nespolupracovali s vládou v snahe vyvolať vlnu paniky a zaistiť strane jednofarebnú vládu.

Kurdi v Sýrii (Západný Kurdistan)

Rovnako ako v Turecku sú Kurdi najpočetnejšou menšinou aj v Sýrii. Pred občianskou vojnou predstavovali asi 13 percent sýrskeho obyvateľstva. A hoci prohibícia kurdskej kultúry nedosahovala v Sýrii také rozmery ako v Turecku či Iraku, ich autonómnu oblasť Damask oficiálne nikdy neuznal.

Obdobou kurdskej skupiny PKK pôsobiacej v Turecku je v regióne sýrskeho Kurdistanu (Rojava) od roku 2004 YPG (Ľudové ochranné jednotky). Ide o hlavné ozbrojené sily samosprávnej zložky severu krajiny, ktoré riadi Kurdský najvyšší výbor. Tento orgán vznikol pod patronátom irackých Kurdov a prezidenta samosprávnej oblasti v Iraku Masúda Barzáního (viac nižšie v časti Irak). YPG, sformované práve v Iraku, ktorých členská základňa sa odhaduje na 50 000, boli pôvodne poskytnuté na ochranu Kurdov v Sýrii ešte v roku 2011. Dnes sú títo vojaci jednými z najväčších postrachov militantov z Daesh.

Stranu demokratickej únie (PYD), ktorá je súčasťou samosprávnej vlády Rojavy, považuje turecký prezident za predĺženú ruku tureckej PKK. Salih Muslim, vedúca osobnosť PYD, však tvrdí, že „medzi stranami neexistuje operačná linka, no je jasné, že oba tábory sú si ideologicky blízke“. Turecké podozrenia o ideologickej spriaznenosti Kurdov z rôznych krajín priškrtili všetky druhy podpory, ktoré mohli teoreticky prichádzať sýrskym Kurdom zo severu.

V súčasnosti sú Kurdi v Rojave na pokraji humanitárnej krízy, odrezaní od dodávok z väčšiny svetových strán. Ekonomické ambície irackých Kurdov, geopolitické kalkulácie v Turecku a militantná kombinácia islamizmu a neonacionalizmu v rebelmi kontrolovanej Sýrii ako hlavné faktory sa spojili a izolovali túto menšinu v Sýrii. Mnohé mestá prežívajú na dvoch hodinách elektrickej energie denne a aj napriek tomu, že možno ašpirujú na nezávislú, demokratickú a sekulárnu budúcnosť, mnohých zrejme nečaká žiadna pozitívna budúcnosť. Títo antiislamisti aj antibaasisti chcú v rámci novej Sýrie jednoznačne získať autonómnu oblasť. Antisekulárne sily Slobodnej sýrskej armády však považujú za porovnateľný druh prekážky v týchto ambíciách ako autoritatívny režim v Damasku.

Kurdi v Iraku (Južný Kurdistan)

Historické utrpenie Kurdov v Iraku možno označiť – čo sa počtu obetí z ich radov týka – za najväčšie. Keď v sedemdesiatych rokoch rebelovali proti diktatúre Saddáma Husajna, podpora prichádzala zo strany Spojených štátov aj iránskeho šacha. Známa dohoda medzi Iránom a Irakom, ktorú zaranžoval Henry Kissinger, nakoniec vyniesla nové územie len Iránu a na Kurdov sa vtedy zabudlo – Američania zastavili tok dodávok a Saddám Husajn nechal popraviť takmer 180 000 rebelujúcich členov menšiny. „Zahraničná politika,“ povedal vtedy Kissinger, „by sa nemala mýliť s misionárskou prácou.“

Po prvej vojne v Zálive v roku 1991 sa Kurdom podarilo založiť autonómiu v severnej časti krajiny. Od americkej invázie v roku 2003 existuje ako kvázi suverénna entita s vlastným politickým systémom, ekonomickými záujmami i ozbrojenými silami. Barzáního vládna strana si drží pri tele sesterské strany v Sýrii aj v Iráne. Na rozdiel od tureckej PKK vidia spoločnú budúcnosť Kurdov omnoho konzervatívnejšie. Minister zahraničných vecí irackého Kurdistanu Falah Mustafa Bakír dokonca nedávno povedal, že vláda v irackom Kurdistane oceňuje spoluprácu so staronovou tureckou vládou: „Ak by to nebolo pre Turecko, kurdský región by nemohol vyvážať vlastnú ropu mimo hraníc.“ PDK má prozápadné cítenie orientované na obchod zakorenené v čistom kmeňovom rozložení irackých Kurdov, čo je jasné aj z priamych rodinných väzieb jej prominentných lídrov. PKK sa na druhej strane hlási k ľavicovým hodnotám zakoreneným vo fundamentálnych začiatkoch strany zo sedemdesiatych rokov.

Pešmerga (v preklade tí, ktorí bojujú so smrťou) sú ozbrojené sily autonómneho regiónu irackého Kurdistanu. Práve ich odhodlanosť bojovať s momentálne jednou z najvýraznejších teroristických skupín na svete – Daesh – urobila v poslednom období z bojovníkov Pešmergy priam hrdinov regiónu. Minister zahraničných vecí irackého Kurdistanu Falah Mustafa Bakír na nedávnej konferencii vo Viedni vystupoval veľmi sebavedomo, no žiadal väčšiu – najmä finančnú podporu zo zahraničia: „Chceme byť vašimi partnermi v boji proti ISIL,“ povedal predstaviteľom západných štátov. Podľa neho nedostali Kurdi v Iraku za svoje služby vo verejnom sektore, ale ani vojaci z Pešmergy zaplatené už od júna tohto roka a situácia sa nezlepšuje.

Kurdská autonómna oblasť v Iraku už dlhú dobu spolupracuje so zahraničnými investormi. Krajinu brázdia nové SUV, Exxon Mobile podpísal s vládou dohodu o ťažbe ropy, Američania, Francúzi aj iné krajiny už majú v zóne svoje konzuláty. Nebyť teroristickej hrozby, obe strany si ďalšiu spoluprácu vedia veľmi živo predstaviť.

Samostatnosť zatiaľ v nedohľadne

Podporu Kurdom už teraz poskytujú v rôznych formách Spojené štáty aj Rusko. Skutočnej nezávislosti Kurdov sa v regióne najviac bojí Ankara, ktorá už niekoľkokrát varovala obe veľmoci a žiadala zastavenie dodávok zbraní. Premiér Davutoglu sa nechal počuť, že jeho krajina má dôkazy o tom, že spolupráca medzi PKK a PYD je viac ako živá. Po zostrelení ruského lietadla nad územím Turecka sa situácia ešte viac komplikuje najmä vo vzťahoch Ankary s Moskvou. Už dnes je jasné, že pre Rusov budú odporúčania Turecka nepodporovať v Sýrii niektorú zo strán asi také dôležité ako pre Kurdov smer, odkiaľ bude prúdiť ich munícia.

Je možné, že Kurdi budú pokračovať vo vytváraní svojich kvázi štátov v regióne bez toho, aby tlačili na suverénne a jednotné územie aj potom, ako bude Daesh porazený. Rétorika kurdských predstaviteľov, bojovníkov, ale aj bežných členov minority však naznačuje niečo iné: snaha o nezávislosť a vlastné územie z častí Iraku a Sýrie stále postupuje do popredia. Vnútorná nejednotnosť Kurdov však smerovaniu nepomáha.

Spomínaný rozkol medzi PKK pôsobiacou v Turecku , ktorú Západ považuje za teroristov, a prozápadne orientovaných Kurdov v Iraku nie je v súčasnosti taká viditeľná ako v minulosti. Spoločný nepriateľ spája naoko aj ich. Ale keď príde na lámanie chleba, možno len polemizovať o tom, či bude dohoda o vytvorení štátu pre všetkých Kurdov možná. A v neposlednom rade či sa stretne aj s pochopením potenciálne víťazných strán. Podpora štátov NATO pre Turecko a Ruska pre al-Asada je dnes natoľko silná, že v blízkej budúcnosti môžu obe veľké strany zabudnúť, kto udržiaval frontovú líniu živú a nedovolil omnoho väčšie postupy ozbrojencom z Daesh. Večne bojujúci Kurdi tak nemusia byť v žiadnom z potenciálnych scenárov vývoja víťazmi.