Zahraničná politika

Znie to až neuveriteľne, že v štáte, ktorý má asi 3,9 miliónov obyvateľov a patrí do skupiny 20 najchudobnejších krajín sveta, volili 12. októbra v jediný deň vyše 518 poslancov do 13 parlamentov. Tieto voľby sa odohrali v Bosne a Hercegovine a išlo o poslancov Poslaneckej snemovne Parlamentného zhromaždenia BaH[1], poslancov parlamentov – bosniansko-chorvátskej Federácie BaH a Republiky srbskej, a poslancov parlamentov vo všetkých desiatich kantónoch bosniansko-chorvátskej entity. Okrem 518 poslancov si obyvatelia zvolili aj troch členov Predsedníctva BaH, kolektívnej hlavy štátu[2], a v jednej z entít, v Republike srbskej, priamo volili aj prezidenta, ktorým sa opäť stal  Milorad Dodik. Vo Federácii BaH následne zvolí prezidenta nový parlament entity.

Prejdime však na obsah a odkaz týchto volieb, ktorých sa zúčastnilo 54,47 percenta oprávnených voličov. Po voľbách odzneli na sociálnych sieťach stovky až tisíce názorov a hodnotení, citujem aspoň jedno z nich: ,,Voľby v BaH sú demokratickou inštitúciou, v ktorej si stovky tisícov ľudí v stálej túžbe po zmenách vyberajú z vyše stovky politických subjektov a ich ideí, aby si napokon v 95 percentách prípadov zvolili tých istých.“ Ešte konkrétnejší bol politický analytik zo Sarajeva Esad Bajtal, ktorý povedal, že ,,terajšie volebné výsledky ponechali pri moci opäť tých, ktorí držia Bosnu a Hercegovinu dve desaťročia dva kroky od priepasti“. Pýta sa, či napriek katastrofickému stavu, do ktorého dostali túto balkánsku krajinu, možno vôbec očakávať, že by po voľbách zrazu zmenili svoj spôsob vlády? ,,Oni to nevedia, alebo môžeme pochybovať, či vôbec chcú viesť krajinu inak. Prečo by niečo menili? V skutočnosti je ich jediný záujem zachovať status quo,“ odpovedá.        

Voľby nepriniesli nové tváre, ani strany. Najsilnejší a tí, ktorí budú vládnuť a dominovať vo vládnucich koalíciách, sú z prostredia Bosniakov SDA (Strana demokratickej akcie), Chorvátov HDZ (Chorvátske demokratické spoločenstvo) a Srbov SNSD (Zväz nezávislých sociálnych demokratov). Zmenilo sa však napríklad postavenie Dodikovho SNSD, ktoré už nebude výrazné ako doteraz. Dodikova kandidátka na členku Predsedníctva BaH, doterajšia predsedníčka vlády srbskej entity Željka Cvijanovićová, prehrala súboj s opozičným politikom, lídrom PDP (Strana demokratického progresu) Mladenom Ivanićom. Ten odmieta Dodikov autoritársky spôsob vládnutia, jeho vyhranený nacionalizmus a obštrukcie ochromujúce funkčnosť štátu. Okrem toho, ani Dodikovo postavenie v ,,jeho“ Republike srbskej nie je po týchto voľbách už také jednoznačné ako doteraz, a na celoštátnej úrovni sa objavili už aj výraznejšie pokusy vylúčiť jeho stranu z vlády a nahradiť ju opozičným Zväzom za zmeny. Ostáva dúfať, že tentoraz nebude zostavovanie vlády trvať 18 mesiacov ako po voľbách v roku 2010.

Sociálna situácia je kritická

Netreba si robiť ilúzie, že napríklad sám Ivanić by mohol niečo podstatné zmeniť. Podľa experta na BaH Tonina Piculu fakt, že politikov, ktorí teraz prevezmú zodpovednosť, dobre poznáme, nemusí byť nevyhnutne nevýhoda. Pripomenul, že pred vyše poldruha rokom sa dostali v Belehrade k moci ľudia (Nikolić, Vučić, Dačić atď.), od ktorých málokto očakával nejaký veľký pokrok napríklad v rokovaniach s Kosovom, a predsa sa tak stalo. Politici, vládnuci v Srbsku, pochopili, že Európska únia je pre krajinu jedinou racionálnou šancou dostať sa z krízy a na tejto ceste je potrebné okrem iného normalizovať vzťahy so susedmi, a osobitne s Kosovom. Podľa Piculu treba dať politikom v BaH novú príležitosť: ,,Myslím si, že to, čoho je v Bosne a Hercegovine najmenej, je čas, ktorý by mohli podaromnici znovu spotrebovať na fingovanie reforiem namiesto implementácie skutočných riešení.“

Situácia je však naozaj kritická. V BaH žije asi 50 % obyvateľov na hranici chudoby, čo je 1,9 milióna ľudí, a ďalších 700-tisíc pod touto hranicou. Nezamestnanosť postihuje 44 % práceschopného obyvateľstva, čo je vyše 550 000 ľudí. Pritom korupcia za posledných 6 rokov pohltila ročne asi 750 miliónov eur a v prvom polroku 2014 klesli investície o 54,3 percent.[3] K tomu pribudli v máji katastrofálne povodne, ktoré zasiahli štvrtinu krajiny, spôsobili škody v rozsahu 2 miliárd eur, čo je 15 percent HDP. Uplynulých šesť mesiacov od povodní bolo naplnených predovšetkým vyčísľovaním škôd a nesplnenými sľubmi. Teraz, na prahu zimy, je obnovených iba 10 percent domov a ich rekonštrukcia pokračuje väčšinou vďaka vzájomnej pomoci postihnutých, z ich prostriedkov alebo prispením zahraničných darcov. Miestne samosprávy síce robia, čo môžu, ale vyššie úrovne štátnej správy a moci zlyhali.  

Daňové správy v oboch entitách vykazujú dlhy na daniach a odvodoch do dôchodkových a invalidných fondov, do fondov sociálneho, zdravotného zabezpečenia a fondov sociálnej ochrany spolu 3 miliardy mariek (1,5 miliardy eur). Pritom 80 percent z nich sú dlhy práve do spomínaných fondov a najväčšími dlžníkmi sú firmy s účasťou štátneho kapitálu v štruktúre vlastníctva. Fondy si, prirodzene, musia brať úvery, aby mohli kryť svoje základné povinnosti voči ľuďom, a tak vznikajú ďalšie dlhy. Napríklad fondu dôchodkového a invalidného zabezpečenia v Republike srbskej chýba 200 miliónov eur, čiže aj dôchodky sa vyplácajú z pôžičiek od bánk. 

Vzhľadom na túto situáciu je prekvapivé, že narastajúca nespokojnosť ľudí sa neprejavuje intenzívnejšie a búrlivejšie. Vo februári 2014 síce vyšli ľudia vo viacerých mestách do ulíc a demonštrovali proti korupcii, vysokej nezamestnanosti a zatváraniu podnikov (prvé bolo mesto Tuzla, kde sa podarilo dosiahnuť odstúpenie kantonálnej vlády; dokonca ju vymenili trikrát a nasledovali aj ďalšie mestá a kantóny), lenže potom povodne pritlačili ľudí k zemi. Následne sa mierne aktivizovali aj politické strany, ktoré pritiahli na svoje kandidátne listiny lídrov vzbury nezamestnaných a ostatných občanov. Pred voľbami sa ale čiastočne podarilo eliminovať nespokojnosť ľudí tým, že im politici ponúkli minimálne benefity. Mizernými platmi umlčali tých, ktorí ešte mali nejakú prácu. Napríklad v bývalom hospodársky veľmi silnom regióne Tuzly, kde je dnes asi 100 000 nezamestnaných, robotník Tomislav Galušić vysvetľuje: ,,Pracujeme za nízke mzdy. Zarábame 80 eur mesačne (priemerná mzda v BaH je 415 eur), ale pristali sme na to, aby sme prežili, veď rok sme nemali prácu. Teraz máme prácu, kupcov, 150 nás pracuje a 200 zamestnancov sedí doma, neprepustili ich, čakajú.“

Na tomto zdanlivo detailnom príklade vidieť viacero z protirečení v postavení ľudí a faktorov, ktoré zatiaľ brzdia a otupujú ich vôľu zmeniť situáciu. Na jednej strane je to chudoba, ktorá z nich robí vhodné obete mocenskej manipulácie. Okrem toho je to strach, že by sa mohli vrátiť tie najhoršie časy násilnej konfrontácie vo vojne v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Už spomínaný Milorad Dodik vo februári napríklad tvrdil, že sociálne vzbury medzi Bosniakmi vyvolali umelo, aby sa potom mohli preniesť do Republiky srbskej s cieľom destabilizovať ju a poškodiť záujmy Srbov. Tým chcel, samozrejme, zastrašiť aj nespokojné obyvateľstvo, aby nenasledovalo príklady občianskych nepokojov v Tuzle, Sarajeve a Mostare. Miodrag Živanović, sociológ a politológ, komentoval situáciu odlišne: ,,Pozeral som sa na protesty a nevidel som tam ani jedného Bosniaka, ani jedného Srba, ani jedného Chorváta. Videl som iba rozhnevaných, rozčarovaných a ponížených ľudí s veľkou dávkou vnútornej revolty.“ Problém je v tom, že zatiaľ neexistuje politická sila, ktorá by túto narastajúcu nespokojnosť a túžbu po zmenách zúročila činmi.

Dilemy európskej integrácie

Počas demonštrácií nespokojnosti ľudí vo februári i minulý rok, keď vyšli do ulíc rozhorčení nečinnosťou poslancov, ktorí dva roky nevedeli realizovať ústavným súdom nariadenú korekciu zákona o rodných číslach (v dôsledku toho nemali novonarodené deti rodné čísla a dve deti kvôli tomu zomreli, lebo ich nechceli ošetriť), sa prejavili nedostatky a pukliny v monolitných nacionálnych blokoch. Ale ako ukázali aj tieto voľby, výhradne etnická matrica verejného života aj politiky stále žije. Aj v súčasnosti sa rokuje predovšetkým o tom, kto a z ktorého nacionálneho bloku získa aké kreslo, a nie o podstate problémov spoločnosti, o ich riešení. Po voľbách to síce možno pochopiť, ale problém je v tom, že politici v tejto krajine rokujú zväčša iba o kreslách. Živanović to nazýva ,,politickým autizmom“, ktorý podľa neho neumožňuje, aby politici hovorili priamo s ľuďmi o problémoch, pýtali sa na ich skutočné záujmy a potreby. Preto si dokonca myslí, že možno má nový predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker pravdu, keď hovorí, že na päť rokov treba blokovať prijímanie nových členov do Európskej únie.

Junckerov výrok však vyvolal znepokojenie až odmietanie nielen na západnom Balkáne, ale aj v širšom prostredí medzinárodného spoločenstva. Z Junckerovho okruhu nasledovalo dodatočné vysvetľovanie, že nejde o zámer, ale skôr o konštatovanie reálneho stavu procesu rozširovania a upozornenie na problémy krajín uchádzačov s plnením kritérií na členstvo v Únii. Junckerov prístup narazil na odmietavý postoj aj na stretnutí ministrov zahraničných vecí členov skupiny Vyšehradskej skupiny a krajín západného Balkánu 31. októbra v Bratislave. Šéf slovenskej diplomacie Miroslav Lajčák sa tam veľmi jednoznačne vyjadril práve v prospech intenzifikácie integrácie štátov západného Balkánu do NATO a EÚ. Vo vyhlásení vyšehradských ministrov sa síce oprávnene hovorí o BaH kriticky: ,,Ministri vyjadrili svoje obavy z nedostatku reformného a európskeho integračného pokroku Sarajeva,“ ale takisto vyzvali tamojších politikov, ,,aby posilnili domáci politický dialóg a splnili očakávania svojich občanov. V tomto kontexte bola vyzdvihnutá aj proaktívna úloha EÚ.“

Pre proaktívnu politiku sa rozhodli aj ministri zahraničných vecí Nemecka Frank-Walter Steinmeier a Veľkej Británie Philip Hammond, keď sa na politikov Bosny a Hercegoviny obrátili listom, v ktorom ich vyzývajú, aby skutočne začali proces integrácie do EÚ. Žiadajú od nich, aby sa písomne zaviazali nastoliť funkčnosť na všetkých úrovniach štátu prostredníctvom implementácie nevyhnutných reforiem s cieľom pripraviť BaH na členstvo v Únii. Po podpise tohto záväzku by konečne začala platiť Dohoda o stabilizácii a pridružení (SAA), podpísaná s BaH už v roku 2008 a ratifikovaná všetkými členskými štátmi Únie. Následne po implementácii reforiem Nemecko a Veľká Británia podporia žiadosť BaH o členstvo v EÚ. Dôraz kladú predovšetkým na vybudovanie systému koordinácie v záujme funkčnosti štátu, na hospodárske a právne reformy. Predpokladá sa, že súčasťou ústavných reforiem bude aj aplikácia rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý posúdil sťažnosť občanov Derva Sejdića a Jakoba Finciho ako oprávnenú a žiada uplatniť pre príslušníkov národnostných menšín rovnaké práva ako pre Bosniakov, Chorvátov a Srbov. Novinkou je, že pozitívne riešenie tohto problému už nie je v pozícii prvej podmienky, nesplnenie ktorej doteraz blokovalo implementáciu SAA.

Otázne zostáva, aký bude úspech tejto iniciatívy. V minulosti bolo už veľa podobných. V tomto roku prišla do EÚ s podobnou iniciatívou aj chorvátska ministerka zahraničných vecí Vesna Pusić, ale vývoj na Ukrajine vytlačil BaH z pozornosti Únie. Neskôr koncom augusta zvolala k sebe nemecká spolková kancelárka Angela Merkel šéfov vlád štátov západného Balkánu, aby s nimi hovorila o zdynamizovaní integrácie tejto časti Európy do NATO a EÚ. V októbri sa v Belehrade zišli ministri financií a hospodárstva západobalkánskych krajín, aby sa od vtedajšieho eurokomisára pre rozširovanie Štefana Füleho dozvedeli, že EÚ v rozpočte na roky 2014 – 2020 ráta s 11 miliardami eur pre ne. V Sarajeve bola v tom istom mesiaci na podnet Paneurópskej únie veľká konferencia o riešení problémov v BaH. V britskej Snemovni lordov predniesol zápalistý prejav o potrebe zvýšeného záujmu EÚ o BaH lord Paddy Ashdown, jeden z bývalých vysokých predstaviteľov medzinárodného spoločenstva v Sarajeve, ktorý zároveň naznačil zrod iniciatívy ministrov dvoch významných členských štátov Únie. Bratislavská konferencia Vyšehradskej skupiny so šéfmi diplomacie krajín západného Balkánu už taktiež bola spomenutá. Aj zasadanie európskej skupiny Trilaterálnej komisie na prelome októbra a novembra v Belehrade sa okrem iného zaoberalo problematikou západného Balkánu a osobitne BaH. V súvislosti s iniciatívou Steinmeier-Hammond profesor Mostarskej univerzity Mile Lasić povedal, že úspešná bude iba pod podmienkou, že ,,novozvolené orgány politickej moci budú pripravené prekročiť vlastný tieň i svoje známe antieurópske pozície a budú pripravené zapojiť sa do skutočnej, nie iba formálnej europeizácie Bosny a Hercegoviny“.

Stagnácia, až kríza Bosny a Hercegoviny v posledných minimálne štyroch až šiestich rokoch nie je dobrá ani z hľadiska vnútropolitického diania, domáceho hospodárskeho a sociálneho vývoja, ani z hľadiska medzinárodného postavenia krajiny. Povzbudivé však je, že Európska únia, teraz zamestnaná najmä krízovou situáciou vyvolanou agresívnosťou Ruska voči Ukrajine a masovým nárastom extrémizmu na Blízkom východe, predsa len nachádza priestor a vôľu zaoberať sa Bosnou a Hercegovinou (iniciatíva Steinmeier-Hammond atď.). Bosne, ale vlastne celému západnému Balkánu treba pomôcť rýchlejšie, energickejšie a efektívnejšie. Bolo by určite nesprávne utiahnuť sa do polohy pasívneho a vyčkávajúceho pozorovateľa diania v regióne. Viedlo by to k odcudzeniu medzi uchádzačmi o členstvo a samotnou Úniou, čo by síce mohlo zodpovedať napríklad záujmom čoraz zrejmejšej ruskej stratégie v regióne, ale nie tamojších národov.

Cestu integrácie medzi štátmi západného Balkánu a Úniou treba budovať aktívnejšie a spoločne. Slovensko môže a je pripravené konštruktívne prispieť – tak ako doteraz – k zdolaniu tejto náročnej trasy. S politickými predstaviteľmi Bosny a Hercegoviny o tom konkrétne hovoril minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák v Sarajeve a Banji Luke mesiac po voľbách. ,,Sme pripravení podporiť každú iniciatívu, ktorá posunie BaH dopredu.“ Samozrejme, aj politické elity krajiny musia prejaviť vôľu a zodpovednosť voči čoraz nespokojnejším občanom BaH a bez prieťahov vytvoriť vlády. Vzápätí treba začať plniť domáce úlohy, ktoré sa podľa ministra Lajčáka týkajú po prvé ekonomickej a sociálnej oblasti, po druhé zlepšenia fungovania štátu, a po tretie naplnenia európskych záväzkov. Aby bolo splnenie týchto úloh a realizácia s nimi spojených reforiem úspešné, musí to byť z ,,domácej výroby“; predovšetkým politickí lídri BaH sa musia postarať, aby im neušiel vlak európskej integrácie, ktorí sa na západnom Balkáne pohol.

Európska únia musí pomôcť, samozrejme, nie oslabením kritérií pridruženia, ale najmä ústretovou, rýchlejšou a transparentnou procedúrou celého integračného procesu. Nepomôžu modely vypracované v sterilnom prostredí vo vzdialených dielňach a dovezené do BaH alebo ďalších balkánskych krajín. Skôr by pomohlo prenášanie dobrých skúseností z transformačného a integračného procesu iných krajín, ktoré sa stali úspešnými členmi EÚ. To platí napríklad v prípade Slovenska, ktoré má k BaH blízko, ale aj ďalších štátov.

Špecifikom BaH je jej politická štruktúra spočívajúca na etnických základoch, čo ju ešte stále rozdeľuje a odčerpáva sily potrebné na účinné riešenie napr. hospodárskych problémov alebo práve otázok spojených s európskou integráciou. Preto by EÚ a členské štáty mali pri spolupráci s BaH venovať sústavnú pozornosť podpore multietnického dialógu na všetkých úrovniach – na najvyššej politickej, ale aj na občianskej v spolupráci mimovládnych organizácií.

Pravdaže, kľúč k pozitívnemu zvratu v tejto krajine západného Balkánu je vždy v rukách domácich politických síl a verejnosti, pre ktorú je približovanie sa k Únii ešte stále želanou perspektívou.