Zahraničná politika

V rozpore s dohodami z Minska si lídri Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky vyhlásili povinné parlamentné a prezidentské voľby blokovaného Donbasu. Ešte v septembri totiž separatisti prijali „zákon”, na základe ktorého sa mohli uskutočniť priame voľby prezidenta a parlamentu v okupovaných teritóriách na obdobie štyroch rokov. Obyvatelia celého regiónu boli pod rôznymi vyhrážkami nútení zúčastniť sa týchto „slobodných“ volieb. V niektorých prípadoch – najmä dôchodcovia – odovzdávali svoje hlasy výmenou za jedlo, pretože konflikt devastuje už aj tak krehkú ekonomiku v týchto teritóriách.

Výsledky volieb boli napriek niekoľkým „menším nezrovnalostiam” – napríklad niekde presiahla účasť 100 percent – volebnými komisiami v oboch republikách uznané za platné a za víťaza bol v Donecku vyhlásený Alexandr Zacharčenko a Igor Plotnyckyj v Luhansku. Výsledky volieb podporili aj „správy medzinárodných pozorovateľov” z Abcházska, Náhorného Karabachu a Južného Osetska. Chýbali už len predstavitelia z Podnesterska. Odhliadnuc od všetkého sarkazmu je zrejmé, že dôvodom, prečo boli k voľbám prizvaní pozorovatelia práve z týchto špecifických regiónov, je Putinov plán zmeniť Donbas na zónu zamrznutého konfliktu, zaviesť bezprávie, zničiť ekonomiku a v konečnom dôsledku ho „ovládať”.

Nový parlament v akcii

V deň slobody a dôstojnosti na Ukrajine po Majdane, 21. novembra 2014, bola parafovaná koaličná dohoda medzi Ľudovým frontom, stranou Svojpomoc, Radikálnou stranou Oleha Laška, stranou Baťkivščyna (Otčina) a Blokom Petra Porošenka. Noví poslanci v nej jednoznačne potvrdili zámer pokračovať v demokratizácii Ukrajiny.

Medzi iným všetky parlamentné strany odsúhlasili zrušenie imunity poslancov a čiastočne zrušili imunitu aj sudcom, pretože podľa platnej legislatívy v súčasnosti nie je možné trestne stíhať ani jednu z týchto skupín. Komplexná reforma čaká aj samotné ukrajinské súdnictvo a celý systém štátneho aparátu na výkon práva tak, aby sa priblížili európskym štandardom.

Ďalšie články koaličnej dohody načrtávajú demokratizáciu ukrajinského daňového systému, zníženie odvodových sadzieb a zamedzenie nekontrolovateľných daňových inšpekcií obchodných spoločností daňovým úradom. Súčasťou agendy je aj rozpočtová reforma vrátane prípravy zákona, ktorý by decentralizoval rozpočtový systém krajiny. Okrem prerozdelenia rozpočtu je decentralizácia ako taká aj súčasťou ďalších navrhovaných zákonov – vrátane zákona o regionálnej politike a únii teritoriálnych komunít, ktorých hlavným cieľom je reforma celého systému verejnej administrácie. Ďalšou súčasťou koaličného projektu je aj okamžitá implementácia zákonov, ktoré schválil ešte predchádzajúci parlament, konkrétne zákon o protikorupčnom úrade a protikorupčnej komisii, pretože približne milión pracovníkov verejnej správy je v súčasnosti v lustračnom procese.

Koaličná dohoda okrem už spomenutých návrhov obsahuje aj ďalšie kľúčové rozhodnutie – nevyhnutnosť reformovať ukrajinskú armádu a celý obranný priemysel, pretože nová armáda bude potrebovať aj novú výzbroj, logistiku a systém vojenského velenia a kontroly. Takáto komplexná reforma celého vojenského priemyslu a armády sa už teraz odhaduje na približne 19,4 miliardy dolárov. S reformou majú Ukrajine finančne asistovať Spojené štáty aj Európska únia, ale výrazne by mala prispieť aj samotná ukrajinská vláda, pretože ďalšou súčasťou reformného programu je aj plánované zvýšenie výdavkov na obranu z aktuálneho 1 % HDP na 5 % do roku 2020. Navyše chce ukrajinský parlament ukončiť i neutrálny status Ukrajiny a vstúpiť do NATO.

Iniciatívy nového ukrajinského vedenia sú dôležité najmä v kontexte nedávnych volieb v Donbase. Doteraz bol región Donbasu pod špeciálnym statusom, ktorý zaručoval separatistom amnestiu a finančnú pomoc pre región z ukrajinského štátneho rozpočtu. Prezident Porošenko však 14. novembra podpísal dekrét, na základe ktorého sa zruší špeciálny status Doneckého a Luhanského regiónu, aby Kyjev mohol stabilizovať socio-ekonomickú situáciu. Tento dekrét pritom iniciovala Národná bezpečnostná a obranná rada Ukrajiny.

Pretrvávajúca ruská agresia a váhavá Európska únia

Sotva nový parlament začal svoju prácu a prezident Putin už bije na poplach. Počas samitu G20 v Brisbane Putin vyhlásil, že nesúhlasí s Porošenkovým dekrétom, ktorým sa ruší špeciálny status Doneckého regiónu, nazval ho „ekonomickou blokádou” a ohlásil svoj zámer „presvedčiť Porošenka”, aby zrušil túto iniciatívu, pretože je v rozpore s dohodou z Minska. Niekoľko dní nato Rusko poslalo svoj siedmy „humanitárny konvoj” do východnej Ukrajiny. Putinov záujem o humanitárny stav Donbasu a potreba rešpektovať dohody z Minska vyznievajú prinajmenšom pokrytecky, keďže Rusko stojí za hybridnou vojnou na Ukrajine. Sabotážne teroristické metódy, informačná propaganda, nekontrolované hranice, dodávky najnovších zbraní a zariadení a najatí militanti sú podporovaní práve ruskými zdrojmi.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí po uskutočnení volieb v Donecku a Luhansku vyhlásilo, že „rešpektuje prejav vôle doneckej populácie“. Táto nová obozretnosť vo formovaní vyhlásení – a nevyhlasovaní priameho potvrdzovania právoplatnosti volieb – môže byť vysvetlená novým zložením ukrajinského parlamentu. Prorusky orientovaný Opozičný blok získal menej ako 10 % a ukrajinským nacionalistickým stranám sa ani len nepodarilo dostať do  parlamentu, čím Putin prišiel o jednu z alternatív na zdôvodňovanie invázie do východnej Ukrajiny, ktorá napriek tomu stále pretrváva.

Únia ani Spojené štáty neuznali voľby v oboch regiónoch za právoplatné, a takisto vyhlásili, že nebudú rešpektovať ani výsledky volieb. Európska komunita sa však po voľbách drží relatívne v úzadí. Na jednej strane síce prebiehajú diskusie o posilnení sankcií zo strany Európskej rady voči Rusku, na strane druhej jednotnosť v ukrajinskej otázke v EÚ stále absentuje. Situácia sa stala ešte ambivalentnejšou po tom, ako maďarský parlament prijal zákon, ktorý mal zrýchliť výstavbu plynovodu South Stream. Ten počítal s prepravou zemného plynu z Ruska cez Čierne more do Bulharska, Srbska a Maďarska, a odtiaľ ďalej do krajín EÚ. Táto trasa, samozrejme, obchádzala Ukrajinu, čo pre ňu predstavovalo nielen ekonomickú hrozbu. Ak by Európa nemala v otázke dodávok plynu potrebu spolupracovať s Ukrajinou, už aj tak váhavá pozícia EÚ voči Ukrajine by sa mohla zmeniť na žiadnu. Začiatkom decembra však Putin oznámil, že Rusko od projektu South Stream odstupuje a na prepravu plynu do Európy zvolí inú trasu. Dnes ešte nie je známe ktorú trasu zvolí a ani to, akú úlohu v nej bude Ukrajina zohrávať.

Očakávania od nového parlamentu

Prvé oficiálne plenárne zasadnutie nového parlamentu sa konalo 27. novembra a očakávania obyvateľov sú jasné – „robte to, čo sľubujete”. Aj čiastočná implementácia sedemnástich bodov, ktoré sú súčasťou koaličnej dohody, by výrazne pomohla situácii na Ukrajine nielen ekonomicky, ale aj demokraticky.

Novinkou, ktorá by v tomto smere mohla pomôcť, je aj fakt, že kabinet ministrov počas aktuálneho zloženia parlamentu už nebude formovaný na základe proporčných kvót. Podľa nového návrhu parlamentu získa právo nominovať ministrov premiér. Odmietnutie „obchodovania s kreslami” môže zrýchliť prácu verejných činiteľov. V novom parlamente bude sedieť 306 poslancov za koalíciu, čo je zatiaľ najvyššie proeurópske číslo v ukrajinskom parlamentom zbore. Prezident Porošenko v tejto súvislosti vyjadril svoju nádej, že do roku 2020 sa Ukrajina bude môcť dokonca uchádzať o členstvo v EÚ. Takéto vyhlásenie môže znieť možno až príliš optimisticky, ale ak sa koaličná dohoda bude postupne implementovať, Ukrajina má šancu krízu prekonať.