Zahraničná politika

Rok 2019 bol bohatý na zaujímavé udalosti. Viaceré zlomové voľby, francúzske nie rozširovaniu EÚ na Balkáne, či nová Európska komisia. Slovenskej zahraničnej politike zas stále chýbal skutočný konsenzus. Uplynulý rok bilancoval riaditeľ SFPA Tomáš Strážay.

Formálna deklarácia potvrdenia zahraničnopolitického smerovania Slovenska nestačí, pokiaľ nie je napĺňaná a k tomu nedochádzalo dostatočne v aktuálnom volebnom období. Navyše, toto smerovanie Slovenska nebolo adekvátne odovzdané občanovi. Od novej vlády preto očakávam, že sa k týmto otázkam postaví zodpovednejšie. To znamená, že medzi ústavnými činiteľmi bude nespochybniteľná zhoda o tom, že Slovensko je ukotvené hodnotovo aj prakticky v euroatlantickom bezpečnostnom priestore a že Slovensko je zodpovedným členom Európskej únie, ktoré nielen profituje z členstva, ale prispieva k jej ďalšiemu vývoju a ďalšej integrácii. Takisto by som od novej vlády očakával, že Slovensko bude jasne ukotvené v regióne a bude naďalej pokračovať v spolupráci so stredoeurópskymi partnermi aj s krajinami v širšom regióne.

Významných udalostí bolo viac. Nespochybniteľné je, že Slovensko malo predsednícku stoličku v jednej z dôležitých medzinárodných organizácií – OBSE. Dôležité je zdôrazniť, že pre Slovensko ako malú krajinu, zohrávajú multilaterálne fóra veľmi dôležitú úlohu, pretože práve na nich si môže uplatniť väčšie slovo a práve predsednícka stolička k tomu prispieva. Jedným z hlavných cieľov slovenského predsedníctva bolo prispieť k upokojeniu situácie u nášho východného suseda, respektíve prispieť k riešeniu rusko-ukrajinského konfliktu, ktorý sa nás bytostne dotýka. Opäť, OBSE nemôže byť a ani nie je jediným aktérom, ktorý môže priniesť mier na východnú hranicu Ukrajiny, ale môže byť určitým sprostredkovateľom a monitorovateľom, ktorý bude na implementáciu tohto mieru dohliadať. V tomto kontexte hodnotím predsedníctvo v OBSE a OBSE ako takú ako významné. Samozrejme udalostí bolo viac a dotýkajú sa nás v rôznej miere. Sú to predovšetkým voľby, či už na úrovni EÚ alebo v rôznych členských krajinách, vývoj v regióne, vývoj v transatlantických vzťahoch.

Netrúfam si povedať, ktoré z nich sú najdôležitejšie, pretože každé z nich sú de facto najdôležitejšie v určitom aspekte. Samozrejme, nás sa bytostne dotýkajú voľby do Európskeho parlamentu, lebo sme si tam volili svojich zástupcov a Európsky parlament, ako jedna z najdôležitejších inštitúcií EÚ má jednoznačne dosah na formovanie politík EÚ, ktoré zasahujú Slovensko aj jeho občanov. S týmito voľbami je ale priamo spojená otázka odchodu Veľkej Británie, pretože už nebudeme od budúceho roka môcť hovoriť o európskej 28-čke, ale iba o 27-čke. Voľby na Ukrajine ako voľby v najväčšej susednej krajiny Slovenska, takisto majú svoj zásadný význam aj z hľadiska budúcnosti usporiadania Ukrajiny a vzťahov s Ruskom, ale aj vzťahov k EÚ a k našim susedom a k nám samotným, pretože Ukrajina z bezpečnostného hľadiska zohráva dôležitú úlohu pre Slovensko a pre Európsku úniu.

Politika rozširovania, myslím si, by mala naozaj zostať jednou z vlajkových lodí Európskej únie, aj keď vývoj v poslednom roku, alebo skôr v posledných mesiacoch nás o tom veľmi nepresvedčuje. Naozaj je to ale politika, ktorá sa preukázala ako veľmi úspešná v minulosti a myslím si, že práve na nej by Európska únia mohla stavať aj v budúcnosti. Vrátane Slovenska, pretože je v našom bytostnom záujme, aby sa Európa rozšírila o ďalších partnerov, ktorých máme v regióne Západného Balkánu. Práve tu vidíme, že nateraz neexistuje zhoda medzi všetkými členmi Európskej únie ako postupovať ďalej s politikou rozširovania smerom na Západný Balkán. Podľa hlasovania nedávnej Európskej rady vidíme, že existujú konkrétne krajiny, ktoré majú s takouto podobou rozšírenia a v tomto čase problém. Našou otázkou (Slovenska a takzvaných priateľov rozšírenia) je presvedčiť tieto krajiny, aby názor zmenili, pretože dôsledky, ktoré odmietanie krajín Západného Balkánu momentálne má sú podľa môjho názoru nedozierne. Stále sa nádejam a dovolím si vysloviť hypotézu, že pred plánovaným Záhrebským samitom by naozaj malo prísť k otvoreniu dverí pre rokovania, nielen pre Severné Macedónsko ale aj pre Albánsko. Ide o to, aby sme v období, keď EÚ opúšťa Veľká Británia, vyslali signál smerom k ďalším krajinám, ktoré majú naopak záujem vstúpiť do EÚ, že sme pripravení a že jednoducho od nás môžu očakávať podporu. Nestalo sa to tento rok a dúfam, že sa to stane v prvom polroku budúceho roku.

Myslím si, že potenciál Josepa Borrella nemožno podceňovať, ale veľa bude závisieť od toho, ako bude pokračovať dialóg medzi Belehradom a Prištinou. Popri voľbách v Severnom Macedónsku, zohrajú tie v Srbsku zásadnú úlohu a rozhodnú v o tom, ako Srbsko bude pokračovať ďalej v integrácii do Európskej únie a takisto v spolupráci a dialógu s Kosovom. V Kosove sa tiež nedávno uskutočnili parlamentné voľby ktoré zmenili politickú garnitúru. Otázne je ako táto zmena prispeje k ďalšiemu rozvoju dialógu, čiže ja by som naozaj počkal do prvého polroka budúceho roka a možno budeme vedieť odpovede na otázky formulovať trochu jednoznačnejšie. Ktokoľvek, keď je v pozícii akej je Josep Borrell, môže nejakým spôsobom rámcovať celý proces, ale bez vôle konkrétnych aktérov má aj ten najlepší diplomat ruky pomerne zviazané a možnosti obmedzené.