Eurozóna pravdepodobne smeruje k tretej recesii od vypuknutia finančnej krízy a existujú silné indície, že sa nachádzame v strede svojej „stratenej dekády“. Externé prostredie sa zhoršuje a negatívne dopady prehlbujúcej sa ruskej krízy nás ešte len čakajú.
Len nedávno sme si pripomenuli piate výročie kolapsu Lehman Brothers, v dôsledku ktorého americká hypotekárna kríza okamžite prerástla do globálnej finančnej krízy. Päť rokov protikrízového boja sa zameralo hlavne na symptómy a dôsledky krízy, a tak je väčšina príčin stále prítomná, dokonca aj v podobnej miere ako pred rokom 2008. Aj preto je len otázkou času, kedy sa spustí ďalšia vlna krízy.
Nalejme si čistého vína: neexistuje riešenie krízy v eurozóne. Aspoň v tom význame, čo väčšina ľudí myslí pod pojmom „riešenie“. Nahromadilo sa také množstvo dlhov, že sa nedajú len tak bezbolestne vymazať, aby krajiny mohli začať odznova. Otázkou je iba to, kto a ako zaplatí tieto dlhy. Existuje mnoho scenárov, ale žiaden realistický nemôže predpokladať, že je možné rýchlo sa vyrovnať s dlhmi a potom „naštartovať rast“ ekonomiky, zamestnanosti alebo miezd.
Kríza v eurozóne a hrozba štátnych bankrotov sa na prvý pohľad môže zdať novým fenoménom. Letmý pohľad do dejín peňazí nás však rýchlo presvedčí, že pokojné obdobia boli skôr výnimkou v mori dlhov. Jedným zo základných problémov spoločnej európskej meny je práve to, že ani na základe historických skúseností sa nepodarilo vytvoriť funkčný mechanizmus na zabránenie nezodpovedného zadlžovania členských štátov. Kľúčom k úspechu zatiaľ nevyzerá byť ani nová fiškálna zmluva EÚ.
