Zahraničná politika

Konzistentná zahraničná politika je typická tým, že jej aktéri majú rovnaké strategické a hodnotové rozpoloženie, je to na Slovensku realitou? Je slovenská zahraničná politika zvonka navonok čitateľná?

Bohužiaľ, nie je. Zahraničnopolitický konsenzus je nevyhnutnou podmienkou na to, aby krajina mala efektívnu zahraničnú politiku. V prípade, že sa kľúčové politické sily nedokážu dohodnúť na národnom záujme a ako ho presadzovať, je to vždy problém a oslabenie pre celú krajinu, nielen pre diplomaciu. Konsenzus sme stratili, keď sa začala ruská agresia proti Ukrajine. Dovtedy nebola nejaká kríza alebo významná udalosť, ktorá by vyprovokovala rozbitie tohto konsenzu.

Ako ste vnímali, keď expremiér Robert Fico povedal, že situácii na Ukrajine nerozumie?

Je to svedectvo o stave mysle a duše Roberta Fica. Bolo to svojím spôsobom aj prekvapivé zistenie, nielen pre neho samého, že on ako premiér nerozumie tomu, čo sa na Ukrajine deje. Je to aj svedectvo o strate konsenzu. Východná Európa má špecifické miesto v slovenskej zahraničnopolitickej identite. Táto identita určuje, ako vnímame priateľov a nepriateľov. Za posledných 25 rokov existencie SR je to prvá udalosť, ktorá síce je udalosťou mimo našich hraníc, ale dotýka sa našej identity. Má to súvislosť s tým, ako apriórne pozitívne vnímame Rusov a apriórne negatívne Ukrajincov, čo je presne opačný pohľad, aký má napr. Poľsko. Až táto vojna spôsobila polarizáciu, ale korene tohto postoja majú dlhodobejšie súvislosti.

Ozaj sa dá povedať, že pozitívne vnímame Rusov a negatívne Ukrajincov? Na jednej strane zaznievajú jednoznačné postoje od prezidenta Andreja Kisku k anexii Krymu a na druhej strane predseda NR SR Andrej Danko opakovane navštívil Rusko. Aký má Slovensko teda postoj k Rusku a Ukrajine?

Bol som na jednom seminári, kde Ukrajinci hovorili, že na rozdiel od Poliakov nemáme východnú politiku. My naozaj nemáme jednu východnú politiku, my máme tri, ale keď máte tri, v skutočnosti nemáte ani jednu. V 90-tych rokoch sme mali, aj za Mečiara aspoň deklaratívne, cieľ vstúpiť na EÚ a NATO. Za prvej Dzurindovej vlády nastala diskusia o povstupových prioritách slovenskej ZP. Vtedy sme mali dva roky intenzívnu debatu a po debatách naprieč Slovenskom sme zistili slabosť Slovenskej republiky v tom, že máme ako malá krajina veľmi malú agendu. Bolo dôležité potom povedať našim partnerom NATO a EÚ, čo od nás môžu očakávať. Keď sme im povedali, že nemáme záujmy v Latinskej Amerike, museli sme im ponúknuť, kde vieme byť pridanou hodnotou.

Napríklad na Balkáne?

Áno, z výskumu a debaty vyšiel nám západný Balkán a Ukrajina. Je to naše susedstvo, máme tam svoje záujmy a historické väzby. Zvolili sme si cieľ, že po vstupe do EÚ a NATO by sme sa mali prioritne zamerať na podporu európskeho integračného procesu na západnom Balkáne a Ukrajine, čo je v slovenskom záujme. Vidíme to na celej logike rozširovania Európskej únie. Napríklad rakúsky Burgenland bol počas studenej vojny depresívny región. Otvorili sa hranice, podpísala sa asociačná dohoda a Burgenland je dnes najdynamickejšie sa rozvíjajúcim  regiónom Rakúska a to isté očakávame na východe Slovenska. Čo iné ešte môže byť v záujme Slovenskej republiky ako podporiť európsku integráciu Ukrajiny? Veď tým podporíme aj sami seba, rozvoj východného Slovenska. Prvýkrát to povedal expremiér Mikuláš Dzurinda na našej Hodnotiacej konferencii zahraničnej politiky v roku 2004: po našom vstupe do EÚ a NATO bude podpora krajín západného Balkánu a Ukrajiny prioritou. Prečítajte si všetky vládne programy odvtedy a nájdete to tam.

Prečo teda Slovensko najprv váhalo so zaujatím jednoznačného stanoviska k ruskej anexii Krymu a vojne na Donbase?

Je to o našej identite. V 90-tych rokoch celá naša diplomacia bola založená na presvedčení, že keď sa dohodneme s Moskvou, dohodli sme za Karpatami všetko a Ukrajina sa tomu prispôsobí. Vrcholom bolo vyjadrenie bývalého vicepremiéra Sergeja Kozlíka v roku 1995, keď po rokovaní ukrajinskej a slovenskej vlády médiám povedal, že Ukrajina musí pre nás zostať bránou, ktorá je otvorená Rusku. Exprezident Ivan Gašparovič v roku 2007 na tlačovej konferencii s ruským prezidentom Vladimirom Putinom úplne na záver povedal, že sa musíme sa usilovať o budovanie únie slovanských národov, ktorá prekračuje hranice NATO a EÚ. Putin zostal prekvapený a pýtal sa – čo to tí Slováci chcú?

Prečo takto hovorili?

Prečo takto hovorili politici predtým a teraz zas Robert Fico alebo Andrej Danko? Hovoria to hlavne preto, že im ide o voličov. A zahraničnopolitický konsenzus strácame preto, že máme rozpoltenú verejnú mienku. Rusko-ukrajinská vojna to pekne ukázala. V SFPA sme si v roku 2014 dali spraviť reprezentatívny celoslovenský prieskum, aby sme zistili, čo si Slováci myslia o tejto vojne. Dostali sme veľmi schizofrenický obraz. Drvivá väčšina, až 80 percent respondentov, odpovedala, že Ukrajina je nezávislá krajina, má právo sa sama rozhodnúť, či chce ísť do NATO a EÚ a Rusi nemajú právo do toho zasahovať. Zároveň cez 70 percent povedalo, že táto vojna nie je dôvodom na zmenu politiky voči Rusku a musíme si s ním zachovať dobré vzťahy. Hovorí to o nás veľa, je to aj otázka morálky. Podľa prieskumu takto zmýšľa aj väčšina voličov SMERU-SD a SNS. Ja si myslím, že voliči to chcú počuť, pretože sme si vymysleli naše slovenské “ružové” Rusko, s ktorým máme dobrý vzťah. Prvou príčinou je odkaz Ľudovíta Štúra kniha Slovanstvo a svet budúcnosti. Na tejto knihe sa vzdelali dve generácie slovenských politikov. Druhá kľúčová vec je, že Slovensko bolo industrializované po druhej svetovej vojne. To všetko bol dôsledok rozhodnutia generálov Varšavskej zmluvy, ktorí predpokladali, že vojna s NATO bude na západných hraniciach, preto treba v tyle zbrojársky priemysel. Pre generáciu mojich rodičov ten bývalý režim priniesol modernizačnú zmenu – technickú, vznikli mestá na Považí a inde, vzdelávací systém v oblasti strojárenstva. Ďalšia vec – rok 1968 nebol z pohľadu slovenského nacionalizmu taký zlý. Rusi nahradili unitárne Československo federáciou, dostali sme národné inštitúcie a do čela postavili Slováka, ktorý sedel predtým v base.

Boli sme svedkom sporov, keď predseda NR SR Andrej Danko opakovane cestoval do Ruska a jeho vyjadrenia boli v rozpore so stanoviskom slovenskej diplomacie, či prezidenta. Je možné nejako inštitucionálne riešiť stratu konsenzu v zahraničnej politike, alebo je to záležitosť ústavných zvyklostí?

Toto sa nedá predpísať, pretože politické strany majú svoje programy a voličov. Dôležité je programové vyhlásenie vlády. Tam musia byť jasne stanovené zahraničnopolitické ciele. Ak sa programové vyhlásenie nedodržuje, je to dôvod na koniec vlády a toho sme teraz svedkami. Strana SNS to celé ničí a tá vláda existuje naďalej kvôli iným dôvodom, nie zahraničnej politike. V domácich témach môže mať vláda rozpory, ale zahraničnej politike by nemali byť nadradené stranícke mocenské záujmy. Toto považujem za veľký podvod na krajine a jej občanoch. Jediným demokratickým nástrojom na zmenu sú voľby.

Dalo by sa povedať, že slovenskej verejnej mienke škodí ako niektorí štátni predstavitelia ľahkovážne hovoria o zahraničnej politike?

Absolútne. V podstate sa miestami podieľajú na dezinformáciách.

Prezidenta Andrej Kisku v júni vystrieda Zuzana Čaputová. Do akej miery je z hľadiska výkonu zahraničnej politiky pripravená na funkciu?

Politik musí mať jasno v tom, akú krajinu chce mať, pretože zahraničná politika je pokračovaním vnútornej politiky. Keď chcem mať na Slovensku  liberálno-demokratický režim, z toho mi vyplýva, o čo sa snažím v zahraničnej politike a kto je môj partner. V tomto zmysle si myslím, že Zuzana Čaputová, podobne ako Andrej Kiska, má jasno. Prezident vysiela veľvyslancov, tu má napríklad priamy nástroj na ovplyvňovanie zahraničnej politiky a je partnerom vlády. Tiež podpisuje zahraničné dohody a chodí na summity. Prezidentskí kandidáti nemusia byť nevyhnutne odborníkmi na zahraničnú politiku.

Na záver, mohli by ste pomenovať najväčší úspech a zlyhanie slovenskej zahraničnej politiky v roku 2018?

Najväčším zlyhaním je neschválenie bezpečnostnej stratégie, ktorá je kľúčovým dokumentom aj pre zahraničnú politiku, a rozpad konsenzu. Rok 2018 priniesol politické oslabenie postavenia ministerstva zahraničných vecí a priamo ministra Miroslava Lajčáka. Ukázalo sa, že strana, ktorá ho nominovala, ho prestala rešpektovať a k tomu konflikty s predsedom európskeho výboru Ľubošom Blahom. Bol to zlý rok. Z pozitív – myslím si, že celkom dobre vyšla príprava na slovenské predsedníctvo v OBSE. Ministerstvo odviedlo kvalitnú prácu. Toto predsedníctvo je aj pre konflikt na Ukrajine dosť veľká výzva.

Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku uverejňuje tento článok pri príležitosti 19. ročníka Hodnotiacej konferencie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky za rok 2018. Konferenciu zorganizovalo Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Článok je súčasťou špeciálu portálu Zahraničná politika.