Zahraničná politika

Víťazom je Lajčák

Prečo je dôležitá kontrola správnosti výrokov politikov a čo sa z takejto kontroly môžeme dozvedieť? Politik, ktorý opiera svoje argumenty o overiteľné a vecne správne fakty, sa v danej téme pravdepodobne vyzná a dokazuje, že jeho názor nevyplýva z pocitov či postranných záujmov. Na druhej strane, samozrejme, stojí otázka, čo znamená, ak politik používa nesprávne fakty – teda podľa metodológie Demagog.SK „nepravdivé“ alebo „zavádzajúce“. Politik buď zámerne „klame“ a snaží sa pozmeniť si skutočnosť, aby lepšie podporovala jeho argumenty, alebo sa môže jednoducho „mýliť“. Napriek tomu, že rozsúdenie medzi týmito dvoma kategóriami je subjektívne, vo všeobecnosti sa dá súhlasiť, že je každopádne lepšie, ak politik zaznamenáva čo najviac pravdivých výrokov a čo najmenej nepresných.

Z tohto pohľadu sa môže oblasť zahraničnej politiky pochváliť úspechom – minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák je podľa štatistík projektu Demagog.SK najlepšie hodnoteným slovenským politikom podľa faktickej správnosti v diskusnej sezóne od septembra 2013 do júla 2014. V prejavoch ministra v diskusiách sme zaznamenali len jednu nepresnosť, keď nesprávne tvrdil, že žiadna krajina EÚ neurobila od vstupu taký veľký ekonomický pokrok ako my. Pravdou však je, že Litve sa podarilo urobiť o málo väčší skok v raste životnej úrovne, keď podľa údajov Eurostatu jej HDP na obyvateľa vzrástlo v rokoch 2004 – 2012 až o 20 percentných bodov, kým v prípade Slovenska  to bolo „len“ o 19 p. b. Predčasný optimizmus v tom, že v zahraničnej politike na Slovensku je situácia lepšia ako v iných oblastiach, však nie je namieste.

Ukrajina: Slovensko ako zodpovedný a racionálny aktér?

V poslednom období môžeme za dve najčastejšie diskutované témy považovať situáciu na Ukrajine a európsku politiku Slovenska. Pri obidvoch témach sme zaznamenali mnoho faktických nepresností, a to na oboch stranách argumentačného spektra.

Za asi najvýznamnejšiu faktickú chybu premiéra Roberta Fica v oblasti ukrajinskej krízy možno považovať tvrdenie z marca 2014, že do Ruska smeruje približne 250-tisíc áut vyprodukovaných na Slovensku, čo vraj predstavuje štvrtinu automobilovej produkcie. Pravdou je, že podľa dostupných údajov analytikov Poštovej banky sa podiel slovenského vývozu áut do Ruska pohyboval v uplynulých rokoch pod 6 percent, čo pri takmer milióne vyrobených áut predstavovalo menej ako 60-tisíc áut. Viac ako do Ruska prúdili autá vyrobené na Slovensku do Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska, ale aj do Číny a Spojených štátov. V septembri 2014 použil o niečo odlišné údaje predseda Združenia automobilového priemyslu Jaroslav Holeček, ktorý uviedol podiel Ruska na exporte slovenských automobiliek 14 %, čo je však stále podstatne menej, ako hovoril Robert Fico.

Predseda vlády okrem toho minimálne dvakrát tvrdil, že Ukrajina v minulosti nemala záujem o reverz plynu, ktorý Slovensko opakovane navrhlo v podobe projektu Open Season. Premiér sa snažil argumentovať, že Slovensko v skutočnosti malo záujem posielať plyn na Ukrajinu, no ukrajinská strana ho od nás nechcela. V skutočnosti podľa informácií v čase overovania na stránke eustream však prebehla ponuka Open Season len raz, a to bolo ešte pred začiatkom ukrajinskej krízy, ktorá výrazne zmenila energetickú pozíciu Ukrajiny vo vzťahu k dodávkam plynu. Inou nepresnosťou Roberta Fica k tejto téme je tvrdenie, že aj napriek reverznému toku z ČR na Slovensko ide stále o ten istý ruský plyn. Pravdou je, že plyn, ktorý na Slovensko bude pritekať zo západu, nemusí byť len ruský, ale aj nórsky, či dokonca alžírsky.

Okrem premiéra chybili pri ukrajinskej téme aj iní politici. Napríklad bývalý prezident Ivan Gašparovič hovoril o tom, že pre upokojenie situácie v krajine je potrebné skončiť s Majdanom a vyšetriť všetky zločiny, čo mal podľa neho povedať novozvolený ukrajinský prezident. Porošenko však vo svojom inauguračnom prejave, na ktorý sa Gašparovič odvolával, nepovedal, že je potrebné skončiť s Majdanom. Gašparovič na inom mieste nepravdivo tvrdil, že Slovensko pomáha Ukrajine prostredníctvom Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS). Takáto spolupráca však funguje s Moldavskom, nie Ukrajinou.

Na pomyselnej opačnej strane argumentačného spektra môžeme predstaviť omyl Milana Kňažka, ktorý zase znižoval dôležitosť Ruska pre Slovensko a požadoval asertívnejší postoj voči Rusku. V tom čase prezidentský kandidát kritizoval vládu za pasívnu politiku a dával im za príklad Nemecko alebo Francúzsko. Podľa Kňažka tieto krajiny nemajú menší objem obchodu s Ruskom, a napriek tomu sa neboja proti nemu vystúpiť. V skutočnosti však majú obe spomínané krajiny menší podiel obchodu s Ruskom, čo je možné považovať za relevantnú kategóriu v danej argumentácii. Kým v prípade Slovenska prúdi z Ruska celkovo 8,3 % importu a opačným 4 % exportu, v prípade Nemecka je to 4,1 %, respektíve 3,2 %, a v prípade Francúzska len 2,5 % a 1,9 %. Kňažko sa podobne neprimerane staval kriticky k otázke referenda na Kryme, keď podľa jeho slov práve referendum začínalo krvavé konflikty na Balkáne v 90. rokoch. Takáto kauzalita však neplatí stopercentne a sám Kňažko sa neskôr opravil a hovoril už pravdivo o „väčšine“ konfliktov, ktoré začali referendom na Balkáne.

Brusel: Základ všetkého dobra/zla

Pri pohľade na druhú často diskutovanú tému EÚ je podobne možné vytvoriť pomyselnú argumentačnú dvojicu, v tomto prípade euroskeptik – eurooptimista. Paradoxne najzaujímavejším fakticky nepresným výrokom, s ktorým sme sa v priebehu kampane do Európskeho parlamentu stretávali opakovane, sa snažili vylepšovať si svoju argumentačnú pozícia oba tábory. Informáciu, ktorú nazývame aj Delorsov mýtus, že nám Brusel diktuje 70 až 85 percent zákonov, použili rovnako Richard Sulík, Jozef Kollár, Jozef Viskupič, Vladimír Maňka či Pavol Frešo. Kým niektorí z nich sa touto informáciou snažili zdôrazniť, že Brusel má príliš veľký vplyv, druhí zase ukazovali, aká dôležitá je (ich) práca v Európskom parlamente. Skutočnosť je však komplikovanejšia a nedá sa vyjadriť jednoduchým číslom. V princípe nie je možné presne povedať, koľko zákonov prijatých v národných parlamentoch pochádza z Bruselu. Rôzne odhady sa líšia podľa štátov a oblastí v celkovom intervale 1 – 66 percent.

Najmä v rámci kampane pred voľbami do EP sa však vyskytli aj ďalšie nepresnosti. Bývalý aj súčasný europoslanec za stranu SMER Vladimír Maňka zveličoval, keď tvrdil, že Europarlament schváli za týždeň viac legislatívy ako NR SR za dva-tri roky. Toto číslo je prehnané, aj keby sme za európsku legislatívu započítali aj schválené pozmeňovacie zákony – za týždeň je ich priemerne 62 v porovnaní s vyše 200 schválenými zákonmi slovenského parlamentu v súčasnom volebnom období. Maňka podobne preháňal pri tvrdení, že euroskeptické strany za posledných desať rokov nič neschválili, ani nenavrhli. Letmý pohľad na najznámejších euroskeptických europoslancov ukáže, že sami navrhujú a schvaľujú zákony.

Richard Sulík zase kritizuje Európsky úrad boja proti korupcii OLAF za ich nízky počet vyriešených prípadov, ktorých má byť podľa neho len sedem. Tento počet je skutočne uvedený na ich webovej stránke, sú to však príklady vyriešených prípadov, nie konečný zoznam. Sulík podobne kritizoval EP za to, že vyhlásil každý deň za rokovací, čím vzniká nárok na preplácanie odmien pre europoslancov za podpis na prezenčnej listine. V skutočnosti je však vyplatenie odmien podmienené nielen podpisom, ale aj účasťou na hlasovaní. Z kalendára rokovaní EP rovnako nevyplýva, že je za rokovací deň považovaný každý deň.

Faktická chyba = argumentačný problém

Faktické nepresnosti slovenských politikov spomenuté v tomto texte majú jednu spoločnú črtu – ich autori na nich stavali svoj argument. Mnoho iných výrokov, ktoré sa týkali zahraničnopolitických otázok, sme v rámci Demagog.SK hodnotili ako nepravdivé či zavádzajúce. Často išlo o udávanie informácií, ktoré neboli priamo naviazané na hlavný argument, alebo odlišnosť od reality nebola natoľko závažná, napríklad v prípade číselných údajov. Jedným z najzaujímavejších takýchto omylov bolo tvrdenie Jána Galbavého, že taký prebytok, aký má nitriansky VÚC, nemá ani Kuvajt, ktorý má vraj dokonca aj lepšiu životnú úroveň. V skutočnosti mal Nitriansky kraj prebytok približne 6,3 milióna eur, čo predstavovalo asi 1 % percento HDP kraja. Kuvajtský prebytok, ktorý predstavuje približne štvrtinu štátneho HDP, sa v roku 2013 očakával na úrovni viac než 40 miliárd dolárov. Navyše, Slovensko má vyššiu úroveň ukazovateľa HDI ako Kuvajt, ktorý sa dá vnímať ako ukazovateľ životnej úrovne.

Inokedy si zase politici berú zahraničie ako referenčný objekt pri svojej argumentácii o tom, ako (ne)dobre je na Slovensku, čo by sme (ne)mali urobiť a prečo. Premiér Robert Fico napríklad notoricky používa nesprávne umiestnenia Slovenska v rámci porovnaní so štátmi EÚ. Premiér napríklad tvrdil, že v roku 2012 zdedil štát s druhým najrýchlejším zdražovaním v EÚ. Podľa údajov Eurostatu však malo Slovensko v danom obdobím až šiestu najvyššiu infláciu. Rovnako ani tvrdenie predsedu vlády z marca 2014, že Slovensko má jeden z najvyšších ekonomických rastov v Únii, nie je pravdivé – náš rast bol koncom roku 2013 až desiaty najvyšší v EÚ.

Pre zahraničnú politiku krajiny sú však rozhodujúce výroky, kde politik priamo argumentuje, prečo určitú politiku presadzuje. Prečo Slovensko musí byť voči kríze na Ukrajine menej/viac asertívne? Prečo je Európsky parlament a „Brusel“ pre nás prospešný, respektíve v čom sa musí zmeniť? Nepresnosti politikov, ktoré boli v tomto texte spomenuté, odhaľujú medzery v ich argumentoch a robia ich menej legitímnymi. Ich odhaľovanie je dôležité pre nich samotných, ich oponentov, médiá, ale aj pre celú spoločnosť.