Zahraničná politika

Vyostrený politický kontext 

Vyhlásenie čínskej zóny so sebou prinieslo niekoľko závažných problémov. Tým základným je skutočnosť, že sa čiastočne prekrýva s už existujúcimi zónami protivzdušnej obrany Japonska, Južnej Kórey a Tchaj-wanu. Okrem toho pokrýva aj sporné súostrovie v Japonsku známe ako Senkaku a v Číne ako Tiaoju, na ktoré si robia nárok okrem Číny aj Japonsko a Tchaj-wan. Všetky krajiny majú na to viacero dôvodov, ale jeden faktor ich spája: v okolí súostrovia sa údajne nachádzajú rozsiahle náleziská ropy a zemného plynu. Na druhý deň po oznámení Pekingu uskutočnilo čínske letectvo dva hliadkové lety v spornej oblasti a ich letovú dráhu skrížili stíhačky japonských síl sebaobrany.

Demonštrácie sily oboch strán sú výsledkom eskalujúceho napätia medzi krajinami v súvislosti so spornými ostrovmi. Na intenzite začalo naberať potom, ako v júni 2012 guvernér Tokia Šintaro Išihara vo svojom prejave v Heritage Foundation vo Washingtone vyhlásil, že Japonsko plánuje kúpiť ostrovy, ktoré boli vo vlastníctve súkromných osôb. To spôsobilo rozruch v Číne a následné vyhlásenie ministerstva zahraničných vecí, že akékoľvek jednostranné kroky podniknuté Tokiom súvisiace s ostrovmi budú nelegálne. Zároveň v novembri 2012 začala Čína vydávať nové pasy s mapou zobrazujúcou tieto ostrovy ako súčasť Čínskej ľudovej republiky. Kým takéto vyhlásenia sú už dlhšiu dobu súčasťou diplomatických rozporov medzi oboma krajinami, nedávne zriadenie zóny protivzdušnej obrany Pekingom viditeľne do celej záležitosti vtiahlo aj Spojené štáty.

Staronový hráč na scéne

V minulosti pôsobili Spojené štáty mimo hlavného diania, keď na jednej strane vyzývali Čínu, aby vyriešila tieto spory diplomaticky, a na druhej strane ubezpečovali Japonsko o svojej podpore. Tentokrát zvolil Washington iný prístup. Dva dni po vyhlásení preleteli ponad Čínou ustanovenú zónu dva neozbrojené americké bombardéry B-52 bez toho, aby o tom upovedomili čínsku stranu, alebo s ňou udržiavali rádiovú komunikáciu. Čínske ministerstvo obrany potvrdilo, že bombardéry boli celý čas monitorované a domáce médiá obvinili Spojené štáty a Japonsko z prehnanej reakcie. Zdôrazňovali, že Čína má rovnocenné právo vyhlásiť svoju vlastnú zónu protivzdušnej obrany, ktorá nie je namierená proti žiadnej konkrétnej krajine.

Rozhodnutie Washingtonu vyslať bombardéry B-52 má niekoľko dôvodov. Spojené štáty tým chceli ubezpečiť svojich spojencov vo východnej Ázii, že im prídu na pomoc (diplomatický tlak na Čínu, zvýšená vojenská prítomnosť v regióne), ak bude Čína stupňovať svoj tlak a vplyv v sporoch v oblastiach Východočínskeho a Juhočínskeho mora. Okrem toho mala americká akcia zabrániť, aby Japonsko konalo jednostranne. Washington sa tak bude podľa vlastných vyhlásení snažiť o čo najvyváženejší prístup medzi podporou a ubezpečovaním svojich spojencov vo východnej Ázii a konštruktívnou spoluprácou s Pekingom. To, ako sa mu bude dariť pôsobiť vyvážene, v nemalej miere ovplyvní celkový vývoj situácie.

Aktivity letectiev dotknutých krajín sa stupňovali aj v ďalších dňoch. Hneď 28. novembra vykonali lietadlá čínskeho letectva v oblasti svoj prvý hliadkový let po tom, ako zónou preleteli aj japonské a juhokórejské vojenské lietadlá. Japonsko aj Južná Kórea nasledovali príklad Spojených štátov, a tak ako Washington, ani teraz krajiny pritom neinformovali čínsku letovú kontrolu. Tajomník kabinetu japonskej vlády Jšihide Suga na tlačovej konferencii vyhlásil, že daná oblasť je rutinne hliadkovaná japonskými námornými silami a vojenským letectvom. V ten istý deň zároveň Soul požiadal Peking o pozmenenie hranice svojej zóny protivzdušnej obrany, pretože neuznáva jeho právo nad priestorom, kde sa prekrýva s už existujúcou kórejskou zónou. Do tretice v ten istý deň aj Filipíny vyjadrili znepokojenie z možného opakovania scenára v Juhočínskom mori, ak sa Pekingu podarí jeho úspešné realizovanie vo Východočínskom mori.

Deň na to vyslala Čína do oblasti aj stíhačky, pretože zaznamenala v leteckom priestore prítomnosť dvoch amerických prieskumných lietadiel a desiatich japonských bojových stíhačiek. S rastúcim napätím v oblasti rozhodol Washington o umiestnení prieskumného lietadla P-8A Poseidon na svoju vojenskú základňu na japonskom ostrove Okinava a štyri ďalšie tam presunie v priebehu decembra. Cieľom Spojených štátov je mať lepší prístup k monitorovaniu pohybu ponoriek a hladinových plavidiel v oblasti. Podľa agentúry Reuters ide o prvé nasadenie prieskumného lietadla tohoto typu vôbec a údajne bolo plánované ešte predtým, ako Peking ustanovil svoju zónu protivzdušnej obrany.

Napriek tomu, že USA posielajú svoje vojenské lietadlá do oblasti bez oficiálneho kontaktovania Číny, americká vláda odporučila komerčným leteckým spoločnostiam, aby z bezpečnostných dôvodov spolupracovali s čínskou stranou. Ich spolupráca však podľa stanoviska americkej vlády neznamená, že akceptuje požiadavky Číny. Napriek tomu tento krok vyvolal negatívnu reakciu v Japonsku, kde vláda vydala opačné odporúčanie. Lietadlá dvoch najväčších japonských leteckých spoločností ANA Holdings a Japan Airlines prestali nadväzovať spojenie s Čínou pri prelete zóny, žiadna však nezaznamenala problémy.

Motivácie Číny

Každý štát má právo zadefinovať podmienky pre vstup na svoje územie. V zóne protivzdušnej obrany môže byť neidentifikovanému lietadlu zabránené v nelegálnom vstupe do národného vzdušného priestoru. Doteraz však neboli prijaté medzinárodné pravidlá alebo zákony, ktoré by určovali veľkosť zóny protivzdušnej obrany. Preto z čisto právneho hľadiska nie je Pekingom vyhlásená zóna protiprávna. V súčasnosti svoje zóny protivzdušnej obrany ustanovilo viac ako 20 krajín, vrátane  Spojených štátov, Japonska, Južnej Kórey, Indonézie či Filipín, v Európe napríklad Nórsko a Veľká Británia. Tieto zóny spravidla ďaleko presahujú hranice vzdušného priestoru danej krajiny.

Ustanovenie čínskej zóny má niekoľko dôvodov, oficiálnych aj neoficiálnych. Hovorca čínskej Ľudovej oslobodeneckej armády sa na jej stránke vyjadril, že tento krok je „nutným opatrením Číny pri vykonávaní svojich sebaobranných práv, nie je namierený proti žiadnej konkrétnej krajine”, a taktiež by sa nemal dotýkať slobody preletu daným vzdušným priestorom. Za rozhodnutím vyhlásiť svoju zónu vo Východočínskom mori je však pravdepodobne snaha posilniť nárok Pekingu na sporné ostrovy v oblasti. Už v septembri 2012 Čína predložila na pôde OSN návrh demarkácie teritoriálnych vôd sporných ostrovov. V oblasti sa okrem ostrovov Io a Čedžu, ktoré patria Južnej Kórei, nachádza 150 km od Južnej Kórey a 290 km od Číny aj podmorský skalný masív Socotra Rock, kde sa predpokladajú značné náleziská ropy a zemného plynu.

V ďalšom scenári je vytvorenie zóny odpoveďou Číny na nedávne japonské vyhlásenia, ktorými si Tokio vyhradzuje právo zostreliť bezpilotné lietadlá predstavujúce hrozbu pre vzdušný priestor Japonska. Vytvorením zóny, ktorá zahŕňa súostrovie Senkaku/Tiaoju, možno Peking verí, že položil základ pre spochybnenie prítomnosti lietadiel japonských ozbrojených síl v oblasti, a ak by bolo potrebné, možno aj na podniknutie odvetných opatrení proti nim. Zóna môže signalizovať aj zámer Číny zvýšiť počet preletov vo vzdušnom priestore nad spornými ostrovmi ako demonštráciu jej suverenity a právneho nároku na ostrovy. V minulosti došlo len k jednému takému preletu, a to vo februári 2013, keď ponad spornú oblasť preletelo civilné lietadlo Y-12. Reakciou bola kritika zo strany japonských médií.

Okrem odpovede na japonské vyhlásenie môže ísť aj o snahu Pekingu zbierať a publikovať údaje o počte incidentov, v ktorých čínske letectvo konfrontuje japonské v spornom vzdušnom priestore. Japonsko už zverejnilo informácie o narušení vzdušného priestoru čínskymi strojmi a Peking sa určite bude snažiť ukázať svojmu domácemu publiku, že strana a armáda robia všetko, čo je v ich silách, aby bránili suverenitu a územnú integritu Číny.

Zóna protivzdušnej obrany ČĽR a Japonska

Zdroj: Ministerstvo obrany ČLR

Upriamovaním pozornosti na zahraničnú politiku a vyťahovaním nacionalistickej karty sa vláda v Pekingu pod vedením Si Ťin-pchinga snaží pravdepodobne aj odvrátiť pozornosť od vnútropolitických záležitostí, konkrétne od prebiehajúcich ekonomických reforiem v oblasti daní a štátnych podnikov. Je otázne, či má súčasné vedenie v Pekingu politickú odvahu a silu presadiť reformy najmä z dôvodu nevôle veľkých štátnych podnikov, obchodných magnátov, lokálnych vládnych úradníkov a iných záujmových skupín, ktorých sa reforma priamo dotkne. Reforma štátnych podnikov zahŕňa ambiciózny program reštrukturalizácie úloh vlády a trhu. Spolu s antikorupčnou kampaňou vyhlásenou počas prvého roka pri moci sa nové čínske vedenie snaží predefinovať základné fungovanie vlády a trhu. Reforma má za cieľ stiahnutie vlády z úlohy rozhodovania o prideľovaní základných zdrojov. Na vyváženie celého procesu má byť posilnená úloha vlády v oblasti makromanažmentu a regulácie, verejných a sociálnych služieb, ochrany životného prostredia a posunúť Čínu k ekonomike, v ktorej vláda  bude plniť skôr regulatívnu ako intervenčnú úlohu.

Nech je za rozhodnutím Pekingu vyhlásiť zónu ktorýkoľvek scenár alebo ich kombinácia, výsledkom je v každom prípade nárast napätia vo vzťahoch s Južnou Kóreou, USA, a predovšetkým ešte väčšie zaťaženie vzťahov s Japonskom. To, čo robí napätie s Japonskom absurdné, je skutočnosť, že obidve krajiny sa v roku 2008 dohodli spolupracovať na rozvoji Východočínskeho mora, i keď doteraz iniciatíva nepriniesla žiadne konkrétne výsledky.

Problémy, problémy, problémy

Aktivity zo strany Číny vytvárajú napätie nielen v už existujúcich sporoch, ale vnášajú do nich aj nové prvky, akým je vzdušný priestor. Výsledkom nie je nič iné ako rastúce napätie v územných sporoch predovšetkým medzi Čínou a Japonskom. Miera, v akej sa Čínou vyhlásená zóna a japonská zóna prekrývajú, je veľmi veľká, a ak vyostrená situácia a negatívny trend bude pokračovať, nie je možné vylúčiť konfrontáciu, a prípadne aj kolíziu vo vzduchu.

Problematickým je aj fakt, že Čínou stanovené pravidlá identifikácie lietadiel nerozlišujú medzi tými, ktoré letia paralelne s čínskym pobrežím, a tými, ktoré letia smerom k vzdušnému priestoru krajiny. Minister zahraničných vecí USA John Kerry zdôraznil túto skutočnosť vo svojom oficiálnom stanovisku s tým, že Spojené štáty nevzťahujú procedúry týkajúce sa ich zóny protivzdušnej obrany na zahraničné lietadlá, ktoré nemajú v úmysle vstúpiť do ich vzdušného priestoru. USA teda neplánujú uznať Čínou deklarované právo zásahu proti lietadlám, ktoré nechcú vstúpiť do jej vzdušného priestoru. Zároveň americké ministerstvo zahraničných vecí vo svojom oficiálnom stanovisku označilo krok Pekingu ako „destabilizujúci pokus zmeniť status quo v regióne”. Minister obrany Spojených štátov Chuck Hagel však potvrdil, že USA nezmenia procedúry a spôsoby, akými vykonávajú svoje vojenské operácie v regióne. Niektorí predstavitelia Číny sa možno domnievali, že prekríženie letovej dráhy čínskymi stíhačkami niekoľkým japonským lietadlám v spornej oblasti nevyprovokuje americkú reakciu. Washington v minulosti totiž oficiálne zaujal v súvislosti s teritoriálnym sporom neutrálny postoj. Pri súčasnom spore však minister obrany Hagel vo svojom vyhlásení ubezpečil Tokio, že článok 5 Zmluvy o vzájomnej obrane medzi USA a Japonskom z roku 1960 sa vzťahuje aj na ostrovy Senkaku/Tiaoju, a tým sa zabráni prípadnému nedorozumeniu z čínskej strany.

Namiesto záveru

Vzniknutá situácia kladie pred Čínu dilemu medzi obrazom, ktorý sa o sebe snaží vytvárať v medzinárodnom prostredí, a národnou bezpečnosťou. Čína sa na jednej strane usiluje vystupovať ako hlavná veľmoc v regióne východnej a juhovýchodnej Ázie a chcela by byť vnímaná ako úspešná krajina pochádzajúca zo starobylej civilizácie a garant mieru. Ale na strane druhej táto snaha vedie už v samotnej krajine k vytváraniu pocitu rozhorčenia vždy, keď okolité krajiny spochybnia jej územné nároky, alebo požadujú od Pekingu rovnocenné zaobchádzanie. Ten následne pristupuje k územným sporom demonštrovaním svojej sily, čo v ostatných krajinách vytvára dojem, že strategický postoj Číny nie je ničím iným než ukážkou jej agresívnych zámerov.

Skutočných dôsledkov môže byť niekoľko. Za najpravdepodobnejší možno pokladať zväčšovanie jednotlivých zón, ktoré sa tým budú prekrývať vo väčšej miere. V praxi sa tak zväčší vzdušný priestor, v ktorom budú musieť lietadlá udržiavať kontakt s letovou kontrolou vo viacerých krajinách. Dá sa očakávať aj zvýšená miera hliadkových letov vojenských lietadiel v spornom vzdušnom priestore. Pravdepodobnosť scenára, že by k civilnému lietadlu odmietajúcemu nadviazať spojenie s krajinou, v ktorej zóne sa bude nachádzať, boli vyslané vojenské lietadlá, je však nízka. Doteraz boli v regióne nasadzované vojenské lietadlá len ako odpoveď na prelety iných vojenských lietadiel. Samozrejme, stať sa môže čokoľvek, ale v takom prípade by bolo možné poukázať na konkrétnu krajinu v súvislosti so zvyšovaním napätia.

Vzhľadom na teritoriálne spory v oblasti je ustanovenie zóny protivzdušnej obrany okolitými krajinami vnímané veľmi citlivo. Preto je zrejmé, že ich reakciou je odmietanie spolupráce s čínskou stranou, zvýšená aktivita vojenských letectiev, rozšírenie vlastnej zóny či snahy o zvýšenú vojenskú prítomnosť Spojených štátov v regióne. Podobné kroky zase môžu spôsobiť ďalšiu negatívnu reakciu Pekingu a napätie by narastalo. Spúšťačom tejto reťaze negatívnych reakcií bola Čína a vo veľkej miere bude záležať práve na Pekingu, či sa z nej vyvinie regionálna kríza, alebo sa situácia znormalizuje.