Česi nemajú jasno v tom, akú Európu chcú

Prekvapilo Vás rozhodnutie českej vlády nepripojiť sa k novej zmluve?

Vláda pozíciu pre summit neschválila, takže išlo o premiérovo rozhodnutie. Minister Schwarzenberg bol prekvapený, keď se dozvedel, že premiér nakoniec na zmluvu nekývol. A prekvapených nás bolo viac. Po decembrovom summite som neveril, že sa bude chcieť spolu s Veľkou Britániou izolovať. Jasný signál však nevysielal – celú dobu tvrdil, že sa rozhodne až podľa konečnej verzie dohody, vôbec ale nenaznačil, aké sú mantinely, čo by bolo neprijateľné. Navyše, argumentácia, ktorou svoj postoj odôvodnil, naozaj nepôsobila presvedčivo.

Ktorá časť Nečasovej argumentácie pôsobí nepresvedčivo?

Nečas argumentuje hlavne procedurálnymi záležitosťami. V prvom rade hovorí o komplikovanom ratifikačnom procese. To ale svedčí o tom, že premiér nie je schopný presadiť si svoju pozíciu. V otázkach strategického významu to nie je zrovna najlepšia devíza a vytvára to zároveň dojem, že ani nejde o hlavný dôvod pre odmietnutie zmluvy. Nečas ďalej tvrdí, že zmluva neprináša nič pozitívne pre Česko. Hlavné kontúry zmluvy však poznal už od decembra, nedošlo k zásadnému novému vývoju v jej duchu. Navyše, štáty väčšinou nevetujú EÚ zmluvy preto, že by im neprinášali niečo nové, ale preto, že s nimi zásadne nesúhlasia. Nakoniec, podľa Nečasa Česko takúto zmluvu nepotrebuje, pretože pripravuje vnútroštátnu úpravu. Tú by ale predsa muselo prijať, aj keby k zmluve pristúpilo – ide o jeden zo záväzkov. Naopak, ak nepristúpi k fiškálnemu paktu, vnútroštátne zakotvenie vyrovnaných rozpočtov sa premiérovi nemusí podariť presadiť, aspoň nie ústavne, pretože pristúpenie k paktu budú požadovať aspoň dve politické strany – ČSSD a TOP09.

V Česku na túto tému neprebehla pred premiérovým „nie“ na januárovom summite žiadna debata. Čím si to vysvetľujete?

Jedným dôvodom je rýchlosť, akou dohadovanie textu prebiehalo – prakticky v priebehu jedného mesiaca. Nerobím si ilúzie, že by sa nejaká výraznejšia debata uskutočnila v ostatných členských štátoch. Veľká časť politickej a spoločenskej elity si však uvedomuje, že tá zmluva bude prelomová, a začína sa ozývať a mobilizovať. Nielen koaličný partner TOP09, ale aj opozičná ČSSD, veľká časť médií, neziskového sektoru aj podnikateľských kruhov. Premiér se zrejme nechcel vystavovať tlaku týchto kruhov, preto svoje stanovisko oznámil až na summite. Paradoxne tým možno dosiahol pravý opak – teraz riskuje ďalšiu krízu vo vládnej koalícii.

Napriek krátkosti času, toto rozhodnutie bude mať veľký dopad na EÚ, a teda aj na ČR. Radil sa premiér s niekým okrem straníckeho aparátu? Požiadal o názory expertnú obec?

Už určitú dobu možno vnímať napätie medzi Úradom vlády a Ministerstvom zahraničných vecí v európskych otázkach. Premiér aj minister zahraničia si napríklad každý vymenovali svojho tajomníka pre európske otázky. Podľa informácií niektorých českých médií vyjednávanie o zmluve viedlo Ministerstvo zahraničia. aby Spracovalo analýzu, ktorá bola voči zmluve pozitívna. Úrad vlády si potom spracoval vlastnú analýzu, a tá z MZV letela do koša. Ich obsah však nie je verejne známy. Nie som si vedomý, že by premiér konzultoval obsah zmluvy s odborníkmi mimo svojho okruhu poradcov. Hlbšia debata zrejme neprebehla ani v rámci ODS. Dokonca ani s parlamentom to nebolo konzultované, hoci práve to (chýbajúce konzultácie s národnými parlamentmi, pozn. red.) Nečas uviedol ako výhradu k pristúpeniu k zmluve na decembrovom summite. Predseda európskeho výboru Snemovne Jan Bauer z ODS vyložene priznal, že ho premiérovo rozhodnutie zaskočilo.

Aké môže mať toto rozhodnutie dôsledky pre vzťahy so susedným Nemeckom? Ide o najvýznamnejšieho obchodného partnera ČR. Je pre ČR výhodné fungovať v inom „eurorežime“ ako zvyšok jej partnerov?

Závislosť na Nemecku a eurozóne je zrejmá. Vývoz momentálne vytvára 80 % nášho HDP a z toho 85  % smeruje do eurozóny. Tá previazanosť je obrovská, jedna z najväčších v rámci EÚ. Je zrejmé, že Česko by sa malo snažiť o čo najužšie politické vzťahy s Nemeckom. Rovnako by malo chcieť ovplyvňovať zásadné rozhodnutia o vývoji v eurozóne, alebo aspoň byť pri nich. Nečas sa však vydáva úplne opačným smerom. Paktuje s Britániou, s ktorou je Česko len minimálne ekonomicky prepojené. Snaží sa tiež prijať stratégiu, ktorá by znížila exportnú závislosť českej ekonomiky na eurozóne. To je z dlhodobého hľadiska síce možno správne, ale naozaj neviem, či je pre Česko reálne preorientovať veľkú čast svojho vývozu, a v priebehu akej doby.

Kral

Vzhľadom na krízu eurozóny je impulz presmerovať českú ekonomiku pochopiteľný – ako akt pudu sebazáchovy. Ide však o reálnu alternatívu? ČR je neveľký štát v strede Európy – s kým by mala primárne obchodovať, ak nie so svojimi susedmi? Zároveň  premiér  chceČesko chrániť pred nezodpovednosťou ostatných vlád EÚ – ale práve to by mala zabezpečiť nová zmluva.

Nebol by som k možnosti zmeniť zameranie zahraničného obchodu taký skeptický. Napríklad vývoz do Ruska vzrástol oproti predchádzajúcemu roku o 60 %. Obavy zrejme pramenia z toho, že v dobe krízy klesne v eurozóne dopyt, kým na rýchlo rastúcich trhoch sa udrží. Eurozóna s nami neprestane obchodovať len preto,  že sme nepodpísali fiškálny pakt. Je to ale zároveň otázka strategickej voľby. Buď Česká republika prijme spoluzodpovednosť za ďalší vývoj v eurozóne, aj keď zatiaľ nie je jej členom, alebo nie. Premiér sa zatiaľ evidentne kloní k druhej možnosti. Buď tú zmluvu pokladá za irelevantnú, alebo sa skutočne obáva, že je krokom k federalizácii Európy, a urobil strategické rozhodnutie, aby sa Česko tohto projektu zatiaľ nezúčastnilo.

Česko býva často označované za „euroskeptickú“ krajinu. Najmä kvôli vyjadreniam prezidenta. Nedávny prieskum elít (politikov, novinárov, úradníkov) z dielne pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky však ukázal, že EÚ a témy s ňou súvisiace (najmä eurozóna) sú považované za dôležité. Aké sú očakávania ČR od EÚ – prečo je v Únii?

Tie sa samozrejme rôznia, ale ak by som to mal zovšeobecniť, vzťah Čechov k EÚ je chladne pragmatický. Väčšina z nás uznáva, že neexistuje reálna alternatíva k členstvu kvôli historickým skúsenostiam a geografickej polohe. Mnoho ľudí hlavne v regiónoch vidí pozitívne dopady európskych fondov, oceňuje možnosť jednoduchšieho cestovania, práce v zahraničí i neexistenciu hraníc. Ale väčšina úvah, a to i v politickej rovine, se nesie podľa čisto ekonomickej súvahy nákladov a výnosov – koľko platíme a koľko získavame. Rád by som sa mýlil, ale žiadnu inú schému uvažovania zatiaľ nevidím.

Čo sa týka  nákladov a výnosov, ČR zatiaľ z Únie viac získala ako do nej vložila. Napriek tomu sa v politickej debate stretávame viac so skepsou voči európskemu projektu a menej s ochotou investovať niečo, z čoho ČR neuvidí bezprostredné benefity v blízkej budúcnosti.

V Česku je tendencia za každú cenu kvantifikovať naše členstvo v EÚ. Všetko sa posudzuje podľa momentálneho stavu, chýba tu dlhodobé uvažovanie a prijatie predstavy, že niektoré prínosy sa objavia až v dlhodobom horizonte. Vytratil sa tiež idealistický prístup k európskej integrácii, ktorý by ju videl ako hodnotový projekt európskeho znovuzjednotenia a kultivácie. Veľa vecí se berie ako samozrejmosť – napr. otvorený voľný trh, možnosť cestovať, lacné roamingy alebo možnosť štúdia v zahraničí. Len málo ľudí si uvedomuje, aké nebezpečné je takto uvažovať. To ale zrejme platí pre Európu ako celok, nie je to špecifický český rys. V Česku sa tiež vytratila predstava európskej solidarity. Nikto si nekladie otázku, či je možné, že sa napríklad niekedy ocitneme v pozícii podobnej Grécku a možno za takých okolností budeme radi, ak nám ostatní Európania pomôžu. Pritom fakt, že čerpáme európske peniaze, nám príde ako samozrejmosť. Česi nemajú jasnú predstavu o tom, akú Európu by chceli mať. Dokonca si myslím že im je to dosť jedno. To platí rovnako o väčšine politickej elity, ako aj o bežných občanoch. I keď paradoxne práve s Nečasovým rozhodnutím sa táto debata začína otvárať.

Napriek istej zmesi apatie a pragmatizmu sa však v Česku objavujú aj opačné prúdy – akú majú šancu na úspech?

Povedal by som, že debata v médiách, aspoň v mienkotvorných, sa v súvislosti s Nečasovým postojom prehupla. Zaznieva dosť kritických hlasov proti Hradu (ktorý diskurzu doteraz dominoval), aj Nečasovmu rozhodnutiu. Netýka sa to len médií, ale aj neziskoviek a biznisu. Vznikli iniciatívy, ktoré apelujú na vládu, aby prehodnotila stanovisko. Búrlivá bola aj debata v parlamente – Senát prijal rezolúciu, v ktorej žiada o pristúpenie k zmluve. Snemovňa reprezentantov zaujala vlažnejší postoj. Čo sa týka celkovej úrovne debaty na európske témy, poznám ju trochu v niekoľkých ďalších EÚ krajinách, ale nezdá sa mi, že by aj tam bola nejako výrazne vyváženejšia alebo rozmanitejšia. Paradoxne, vzhľadom na to, že sa z fiškálnej zmluvy stala politická téma, pravdepodobne dôjde k zlepšeniu českej debaty.

Leave a Reply