Zahraničná politika

Do diplomacie ste vstúpili v roku 1992, stáli ste teda pri tom, keď sa rodila slovenská diplomacia a zahraničná politika. Ako by ste jej začiatky popísali?

Na posvätnú pôdu Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR som vstúpil začiatkom augusta 1992, teda v čase, keď sa už hlavnou úlohou rezortu stávalo vytvoriť predpoklady na vznik a fungovanie dvoch samostatných národných zahraničných služieb – tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke. Formálne bolo potrebné optovať československých diplomatov na jednu alebo druhú stranu, rozdeliť nehnuteľný majetok. Po obsahovej stránke sme museli riešiť sukcesiu dvoch republík do zmlúv a záväzkov či diplomatických aktív po ČSFR, rýchle uznanie dvoch republík a nadviazanie diplomatických vzťahov, formalizáciu ich vstupu do medzinárodných či regionálnych organizácií.

Nebolo ťažké, skoro nemožné, v tejto situácii nájsť rýchlo schopných ľudí?

Ak mala slovenská zahraničná služba v januári 1993 disponovať vo svete aspoň základnou personálnou infraštruktúrou, a to prinajmenšom v ťažiskových hlavných mestách, musela vyslať okolo sto nových ľudí a presunúť množstvo diplomatov z často obskúrnych častí sveta.

Česká strana, naopak, väčší počet ľudí z končiacej československej siete stiahla. A kým nejeden československý diplomat slovenského pôvodu riešil dilemu, ako zvyknem hovoriť, „či je chlapec alebo dievča“, teda či sa má pobrať ťažšou cestou a pomôcť vlasti, ktorú mnohí kuvikovia doma aj v zahraničí odpísali ešte skôr, ako samotný štát vznikol, kolegovia z bratislavského Ministerstva medzinárodných vzťahov s o čo menšími skúsenosťami, s o to väčším oduševnením vytvárali a vytvorili rámcové podmienky pre štart slovenskej diplomacie a zahraničnej politiky, aby som citoval z vašej prvej otázky.

Angličtina má výraz „unsung heroes“, vo voľnom preklade zabudnutí hrdinovia. Hoci som sa riadením osudu ocitol v pražskom tíme, pri tejto predbežnej bilancii pokladám za potrebné pripomenúť práve úlohu kolektívu MMV SR, ktorého mnohí členovia sa neskôr stali výraznými osobnosťami slovenskej diplomacie.

Po období mečiarizmu ste sa ako člen tímu hlavného vyjednávača pre vstup do EÚ podieľali aj na znovunaštartovaní našej integrácie a orientácie na Západ.

Od leta 2000 som bol naozaj niekoľko mesiacov členom tímu hlavného vyjednávača vstupu do EÚ, našu stratégiu dobiehania som však vnímal najmä v neskoršom pôsobení. Od jari 2001 som pôsobil na Ministerstve obrany. Vo vzťahu k Severoatlantickej aliancii bola strata nášho integračného tempa merateľná. Susedné vyšehradské štáty dostali v júli 1997 pozvánku na vstup a túto pozvánku v marci 1999 premenili na plnohodnotné členstvo v NATO.

Ako by ste porovnali pôsobenie na MZV a MO a ich snahy o toto znovunaštartovanie?

Silnou stránkou rezortu, s ktorým som v dobrom aj zlom prežil posledné štvrťstoročie svojho života, je kontinuita – politík, procesov aj personálu. MZV a dnes Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí je jedným z tých vládnych rezortov, kde sme sa najviac priblížili k ideálu meritokracie, teda k dominancii ľudí, založenej na zásluhách. Ku kariérnemu presadeniu diplomatov, ktorí vynikajú intelektom, integritou a pracovitosťou. S rizikom, že budem obvinený zo subjektivizmu, konštatujem čosi, čo je zrejmé: účinkovanie na európskej a zahraničnej scéne patrí v bilancii prvých 25 rokov samostatnosti k najprenikavejším úspechom Slovenska.

Vďaka spomenutému preradeniu na rezort Ministerstva obrany, kam ma vyhodila vlna veľkého personálneho transferu z prostredia MZV so štátnym tajomníkom Rasťom Káčerom ako predskokanom a kde som strávil nasledujúce dva roky, mám s čím porovnávať.

Prečo vás teda presunuli na Ministerstvo obrany?

Ten transfer nebol náhodný. Nie všetci vtedajší pracovníci MO SR pochopili, že predpokladom úspechu Slovenska na poli bezpečnostnej politiky je úzka spolupráca rezortu s MZV. Povedzme to takto: nie u všetkých vtedajších pracovníkov rezortu som vybadal nadšenie z toho, že členstvo Slovenska v NATO vytvorí silné konkurenčné prostredie pre ich ďalší profesionálny postup. Nehovoriac už o mnohých, ktorí sa so západnou orientáciou vlády Mikuláša Dzurindu jednoducho nestotožnili z ideových dôvodov.

V takejto situácii muselo byť náročné presvedčiť o transatlantickom smerovaní verejnosť, no pochybnosti o tomto smerovaní sa dnes vynárajú znova. V čom bola iná debata o transatlantickom smerovaní v roku 2004, keď ju porovnáte s dneškom?

S Alianciou som v rokoch 2003 – 2008 prežil vstup do jej afganskej anabázy, ktorý bol reakciou na útok civilnými lietadlami proti civilnému cieľu – hovorím, samozrejme, o newyorských Dvojičkách a o 11. septembri 2001. Svet už teda bol dostatočne nebezpečným miestom, Afganistan po jeho ovládnutí Talibanom bol vlastne prvý kalifát, ktorého neskorší fyzický prejav, tzv. Islamský štát, sa v týchto týždňoch darí silám civilizovaného sveta potlačiť v Iraku, resp. v Sýrii. Skrátka – NATO v „mojich“ rokoch, ktoré sa kryjú s prvými rokmi členstva Slovenska v Aliancii, bolo zahľadené do priestoru, odkiaľ prichádzala hrozba opakovania podobných perfídnych útokov a  nachádza sa niekoľko tisíc kilometrov od jeho pôvodného územia zodpovednosti, teda územia chráneného „mušketierskym“ článkom 5 Severoatlantickej zmluvy o obrane: jeden za všetkých, všetci za jedného.

Dnes sme v situácii, keď sa hrozba nachádza bližšie. Po vierolomnej agresii Ruska voči susedovi Slovenska v roku 2014 – voči Ukrajine…

Vierolomnej?

…vierolomnej preto, lebo Moskva sa v Budapeštianskom memorande z roku 1994 zaviazala garantovať jej územnú celistvosť výmenou za vzdanie sa jadrových zbraní. No a po tejto agresii sa Aliancia celkom prirodzene sústredila, takrečeno, na vlastný dvor. Najznámejším priestorom, kde sa dnes naplno uplatňuje solidarita spojencov, vrátane Slovenska, je Pobaltsko. Pobaltské štáty už svoju nezávislosť vďaka rozpínavosti ZSSR, ktorého vtedajším hegemónom bolo a dnešným právnym nasledovníkom je Rusko, stratili. Svoju politickú suverenitu sme vďaka okupácii sovietskymi vojskami v roku 1968 stratili aj my, Slováci a Česi.

Ohliadajúc sa za predošlou dekádou môžem konštatovať aj čosi iné: ak je dnes dôležitou témou diskusie spojencov Rusko a jeho konanie mimo rámca medzinárodných noriem a  výsledkom tejto diskusie je konsenzus, že s ním máme viesť kritický dialóg, ale – hokejovou terminológiou povedané – vychádzajúc pritom zo zabezpečenej obrany, takýto konsenzus poskytuje oneskorené a smutné zadosťučinenie novým členským štátom NATO, ktoré v dobových diskusiách rokov 1999 – 2008, teda až do útoku Ruska proti Gruzínsku, museli často počúvať od vybraných „historických“ členov výčitky o preceňovaní ruskej hrozby.

Ako sa pozeráte na euroskeptické skupiny? Často idú ruka v ruke s „NATO-skepticizmom“. Existuje pre Slovensko alternatíva?

Ani jedno z tunajších euroskeptických zoskupení – či už hovoríme o politickej strane alebo spoločenskej organizácii – dosiaľ nepredstavilo uveriteľnú, faktmi podloženú víziu prosperity a bezpečnosti Slovenska po „slovexite“.

Priznám sa, že v tomto veku už strácam trpezlivosť hlbšie sa zaoberať návrhmi ľudí, ktorí nám ako liek na riešenie našich problémov ponúkajú vystúpenie z EÚ či NATO. Často nielen z hlúposti, ale aj za cudzie peniaze, aby som citoval klasika. A pritom nevedia sformulovať jedno koherentné, pravopisne správne rozvinuté súvetie.

Kde vidíte príčiny nárastu týchto skepticizmov?

Podľa mňa je to aj v dôsledku globalizácie. No ak sú jedným z významných zdrojov euroskepticizmu obavy z dôsledkov globalizácie, myšlienková skratka, že Slovensko bude týmto dôsledkom čeliť lepšie, ak sa ocitne mimo väčšieho celku a konečne sa bude môcť spoliehať na vlastné sily, je dôkazom iracionality celého tohto prúdu uvažovania. Moderný koncept suverenity, ktorá je predsa jedným zo zmyslov existencie štátov, si medzičasom aj podstatne väčšie národy a ich elity pevne spájajú s účinkovaním v kolektívnom spoločenstve typu Európskej únie!

A dá sa s tým, podľa vás, niečo robiť, aby si to ľudia uvedomovali?

Veľkú nádej vkladám do začínajúceho dialógu s občanmi Slovenska o tom, ako urobiť Európsku úniu lepšou. Lepšou aj v tom, ako dokáže reagovať na oprávnené obavy ľudí, migráciou počnúc, stratou obživy, a preto spoločenského postavenia pokračujúc a terorizmom končiac. Ako nanovo určiť miesto Slovenska v jej novej, prichádzajúcej podobe a ako nanovo naštartovať našu stagnujúcu konvergenciu so starými členskými krajinami. Členstvo Slovenska v projekte typu Európskej únie je pre mňa zároveň najlepšou ochranou proti démonom, ktorí sa skrývajú v každom národno-občianskom spoločenstve po dlhom období neslobody ako dôsledok devastácie základov spoločenskej dohody.

Ako hodnotíte debatu o jadre EÚ? Patrí Slovensko do jadra? A čo to vôbec jadro je?

Slovensko je súčasťou jadra dosiahnutej integrácie Európskej únie už dnes a myslím, že mu to nielen svedčí, ale aj prospieva. V ideálnom svete by sme ďalšiu integráciu mohli podmieniť dokončením stupňa, na ktorom sa nachádzame. Teda najmä dobudovaním hospodárskej a menovej únie či spoločnej azylovej politiky. Pôjde o to, či nám tento „evolučný luxus“ bude dopriaty, alebo sa veci možno pod vplyvom najbližšej krízy jedného či druhého typu pohnú dopredu revolučným spôsobom. Mali by sme teda byť pripravení na oba scenáre. A myslím, že nás dnes už takmer 14-ročná skúsenosť aktívneho členstva v EÚ vrátane úspešného predsedníctva v kombinácii s vekmi prevereným zdravým sedliackym rozumom dobre vybavila na to, aby sme vedeli, čo je pre republiku dobré a do akého druhu záväzkov sa už, naopak, nedáme vtiahnuť. V tejto etape, jadro-nejadro, ide o to, aby sme si nezavreli cestu k rokovaciemu stolu, za ktorým sa budú rozdávať karty. A ak by bolo podľa lídra jednej nie bezvýznamnej európskej sociálnodemokratickej strany, aj karty žlté a červené.

Keďže dnes pôsobíte ako veľvyslanec v Paríži, nedá mi nespýtať sa na francúzsky pohľad. Ako vnímajú túto debatu Francúzi? Emmanuel Macron je vnímaný ako tvár reformy EÚ.

Francúzi predovšetkým upozorňujú, že súbor návrhov, ktoré predniesol prezident Macron koncom septembra 2017 na parížskej Sorbonne, na jednej strane stavia aj na mnohých myšlienkach vyslovených za poslednú dekádu-dve už inými pred ním, a na strane druhej neboli formulované tak konkrétne, aby neponechávali priestor na diskusiu s otvoreným koncom. Nie sú predkladané ultimatívne, spôsobom: všetko – alebo ideš z kola von.

V čom sú francúzske pozície a aj verejná debata odlišné od slovenských?

Vo verejnej debate tu vo Francúzsku silne – pre mňa až prekvapujúco – rezonuje téma vysielania pracovníkov a jeho dopady na udržateľnosť pracovných miest v jednotlivých odvetviach služieb či  regiónoch krajiny. A na túto skutočnosť neupozorňujú ľudia z Národného frontu, ale presvedčení Európania s citom pre potreby a očakávania strednej Európy. V umeleckej skratke by sme mohli povedať, že veľkú európsku debatu priniesla dlhá prezidentská volebná kampaň a  v nej suverénnym spôsobom nielen nad Marine le Penovou, ale aj nad inými, salónnejšími euroskeptickými kandidátmi, zvíťazil Európan Macron.

Ale pravdou je, že veľká európska debata Francúzov ešte len čaká v roku 2018. Bude mať podobu demokratického konventu, do ktorého európskej verzie dostalo pozvanie aj Slovensko. Na základe niekoľkomesačného počúvania Francúzov môžem predpokladať, že veľkými témami v nadchádzajúcej diskusii budú práve tie, ktoré som spomenul aj v súvislosti so Slovákmi.

Niektoré z prvkov prebiehajúcej „diskusie o diskusii“ sú inšpiratívne aj pre nás. Zjednodušene: ako dosiahnuť, aby sa európsky dialóg s občanmi nestal rukojemníkom rabiátskych protieurópskych síl, a na strane druhej, ako ho, obrazne povedané, rozprestrieť po celej krajine a celej spoločnosti, aby sa nestal monológom urbánnej, vzdelanej, proeurópskej vrstvy.

Sú podľa vás Macronove vízie, tie najodvážnejšie, ako je napríklad minister financií eurozóny, realistické? Malo by sa Slovensko orientovať na Francúzsko, alebo by sme mali byť opatrnejší, tak ako, naopak, v tejto debate vyznievajú Nemci?

Na základe berlínskej skúsenosti, samozrejme, viem, že čas na skutočné kalibrovanie a pozicionovanie v takých kritických návrhoch, ako napríklad kompetencie a postavenie európskeho ministra financií, nastane až po zostavení spolkovej vlády. Veľmi by som si však želal, aby sme sa v nadchádzajúcej tvrdej fáze diskusie o jadre v Bratislave ani v Bruseli nezľakli vlastnej odvahy.

Domácemu odberateľovi opakovane odporúčame vnímať Macronove vízie ako pomerne vysoko nastavenú latku, ako ambiciózny a myšlienkovo provokujúci príspevok vplyvného európskeho politika do objektívne potrebnej diskusie. A hneď doplním, že politika s výraznými, v Európe zasa nie až tak bežnými kvalitami.

Konkrétne?

O jednej kvalite som už hovoril. Tento politik, na jar 2016 známy na starom kontinente len odborníkom, na jar 2017 impozantným spôsobom vyhral jednu z najkompetitívnejších politických súťaží v EÚ. A vyhral ju s nespochybniteľným európskym mandátom, kým mnohí nominálne štandardní politici, starí harcovníci, sa radi prispôsobili poklesnutému vkusu.

Tou druhou kvalitou je skutočnosť, že silne exekutívny prezident Francúzska má v jeho konaní, ale aj myslení, snení o Európe, veľký „marge de manoeuvre“, ako by povedali vzdelaní Angličania. V jeho agilite a akcieschopnosti ho teda nezväzuje príliš obmedzujúci ústavný systém, politická konvencia, ani historická záťaž. Má teda spolu s prenikavým intelektom a schopnosťou rýchlo sa učiť voľným okom badateľné kvality, z ktorých sa rodia naozajstní lídri. Vážme si to, pretože sme v Európe posledných desať, pätnásť rokov prežili v stereotype, v nárekoch nad mankom európskej vízie a európskych lídrov.

Na záver sa opýtam: ako vnímajú Slovensko a jeho úlohu v EÚ v zahraničí? Na jednej strane sa naša vláda dnes tvári veľmi eurooptimisticky, chce nás dostať do jadra EÚ, no sú to prakticky len mesiace, čo sme EÚ žalovali pre migračné kvóty.

Začnem teda odzadu. Niekedy je v multilaterálnej diplomacii dôležitejšie než zahmlievanie, ak presne formulujete svoj postoj; partneri či moderátor vedia, na čom sú, a môžu s ním nejakým spôsobom pracovať. Slovensko má v agende migrácie konkrétnu politickú pozíciu a zaujalo konkrétny právny názor. Keď sa s týmto názorom Súdny dvor EÚ nestotožnil, štát tento verdikt prijal ako dospelý člen spoločenstva. V narážke na nedávnu hrozbu Európskej komisie žalobou proti niektorým členským štátom opäť pre migráciu hneď aj dodám, že je lepšie žalovať ako byť žalovaný.

Za celé zahraničie si stav vnímania Slovenska netrúfam hodnotiť, ale vo Francúzsku všeobecne a na spomenutej rozhodujúcej úrovni, teda v Elyzejskom paláci, zvlášť v danom okamihu Slovensko figuruje medzi najstabilnejšími demokraciami regiónu s jasným ťahom na Brusel a potenciálom takúto ambíciu premeniť. Ak by som nepôsobil ako slovenský veľvyslanec v Paríži, takmer by som mal nutkanie povedať, že Slovensko sa spomedzi novších členov EÚ stáva pre Francúzov preferovaným partnerom.

Pán veľvyslanec, ďakujeme za rozhovor.