Zahraničná politika

Voľby a politika

V Spojených štátoch sa to všetko začalo prehlásením polovice guvernérov o odmietnutí prijať akýchkoľvek utečencov do svojich štátov. Väčšina z nich sú republikáni a niekoľkí z nich by boli radi zvolení aj o rok. A keďže 54 %  amerického národa je proti prijatiu ľudí v núdzi, guvernéri majú pomerne jasnú voľbu. Nie je to však také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Guvernéri síce fungujú ako prezidenti jednotlivých štátov, majú svoje vlády a legislatívne telesá, ale federálna vláda vo Washingtone, D. C., má stále väčšie právomoci, a keď rozhodne o alokácii ľudí, guvernéri proti tomu už veľa nenarobia.

Vyjadrenia politikov treba vnímať v kontexte volieb. Tie sa v Amerike konajú každé dva roky. Rok 2016 je o to dôležitejší, že sa v ňom konajú aj prezidentské voľby. Témy si tak všímajú aj prezidentskí kandidáti, ktorí budú mať v prípade zvolenia vyššie spomínané právomoci . A ako to u jednej z hlavných strán býva zvykom, kandidáti začali súťažiť o najnevhodnejší nápad, ako krízu riešiť. Treba spomenúť, že v Republikánskej strane ani na sekundu neexistovala polemika o (ne)spájaní ľudí na úteku s terorizmom. Po útokoch v Paríži z 13. novembra sa všetci do jedného pridali na stranu odmietania utečencov.

Jednotka v prieskumoch medzi republikánmi Donald Trump začal hovoriť o špeciálnom preukaze či označení, ktoré by mali moslimovia v Amerike nosiť. Marco Rubio, potenciálny kandidát, by po Paríži tiež neprijal nikoho. Ted Cruz a Jeb Bush ako obaja oddaní veriaci sú ochotní obmedziť prijatie ľudí v núdzi na kresťanov. Keď sa Jeba Busha pýtali, ako niekto dokáže, že je kresťan, stroho poznamenal, že sa to jednoducho dá dokázať. Cruz (sám narodený v Kanade) zabudol, že Amerika poskytla útočisko jeho otcovi, keď utiekol z Kuby v roku 1957 tak, že podplatil úradníka Batistovho režimu, aby dostal pečiatku a mohol vycestovať. Pre CNN povedal, že ak by bol jeho otec „súčasťou spoločnosti radikálneho islamizmu (…),bolo by úplne jasné“, prečo ho neprijať.

Objektívne sa dá povedať, že zjednodušený pohľad na problematiku prijímania ľudí v núdzi sa v USA delí na základe politickej inklinácie. A to ako u politikov, tak u voličov. Kým republikánski kandidáti na prezidentov strašia svojich voličov, Hillary Clinton a Bernie Sanders na strane demokratov sa držia liberálnej línie. Na otázku moderátora Johna Dickersona zo CBS počas novembrovej debaty hovoril Sandes o morálnej zodpovednosti Spojených štátov voči Európe a krajinám Perzského zálivu. Podľa neho by Amerika mala podať pomocnú ruku ľuďom z Afganistanu či Sýrie. Ku konkrétnym počtom sa nevyjadril. Hillary Clinton v tej istej debate povedala, že treba zvýšiť počet prijatých ľudí v núdzi. Podotkla však, že najdôležitejší v celom kontexte bude preverovací systém, ktorým žiadatelia o azyl prechádzajú.

Pre objektivitu analýzy však nemožno hovoriť len o správnom prístupe súčasnej administratívy. Ani plánovaný počet zvýšený na 10-tisíc ľudí nespĺňa kvóty, ktoré stanovila OSN pre USA na počet 22 427. To tlačí Spojené štáty prijať viac ľudí na úteku. Starostovia osemnástich amerických miest pritom už zaslali prezidentovi Obamovi list s prísľubom, že sú schopní prijať ich viac. Išlo o starostov miest ako New York, Los Angeles, Chicago, Baltimore či Boston. Všetci sú demokrati. Podľa spisovateľa a potomka utečencov Leona Wieseltiera je debata v USA v súvislosti s krízou medzi dvoma pólmi – jedni nevedia, čo treba robiť, a nerobia nič, a tí druhí vedia, čo treba robiť, a tiež nerobia nič.

Spoľahlivosť na bezpečnostné zložky

Voľby však nie sú jediným rozhodujúcim faktorom. Ďalším je prirodzený strach z nového, nepoznaného, ktoré môže znamenať potenciálne bezpečnostné riziko. Američania si radi zakladajú na bezpečnosti. Jazdia vo veľkých autách, nosia veľké zbrane a za výzbroj amerických policajtov by sa nemuseli hanbiť ani vojaci v špeciálnych jednotkách. Od 11. septembra 2001 sa bezpečnostné a informačné zložky rozrástli do bezprecedentných rozmerov. Ministerstvá obrany, spravodlivosti, vnútornej bezpečnosti, FBI, CIA, NSA, DNI, NCTC, URA, TSA sú  zahrnuté do preverovania žiadateľov o azyl a spolu pohltia asi dvadsať percent 3,5-biliónového amerického ročného rozpočtu. Celý proces prijatia sýrskych utečencov má trinásť krokov a môže trvať až dva roky. Ani potom však nemajú vyhrané. Úrady totiž ročne zamietajú asi polovicu žiadostí napriek dlhočiznému procesu. Tváriť sa, že milióny zamestnancov a agentov nie sú schopné monitorovať a preverovať ľudí počas procesu, je priznanie vlastného zlyhania.

Bývalý britský minister zahraničných vecí David Milliband, ktorý dnes pôsobí ako prezident Medzinárodného záchranného výboru (International Rescue Committee), pre PBS povedal, že Američania majú taký prepracovaný a taký drahý systém, že hovoriť dnes o nejakých hrozbách je scestné a Spojené štáty by mali prijať viac ľudí. Navyše podľa Inštitútu pre migračnú politiku (Migration Policy Institute) Amerika prijala od 11. septembra 784-tisíc ľudí na úteku, z čoho len traja ľudia boli zatknutí v súvislosti s prípravou teroristických aktivít (dve zatknutia z toho boli mimo USA a jeden prípad nebol vyhodnotený ako vážna hrozba).

Krátka pamäť

Američanov len tak niečo nezaskočí. Aspoň doteraz to tak bývalo. Keď ich však náhodou postihne veľká tragédia – naposledy útoky z 11. septembra –, ich najbližší spojenci vždy vyjadrili s nimi sústrasť a poskytli krajine pomoc. Po útokoch na Paríž, keď americkí kongresmani schválili bleskurýchlu rezolúciu o neprijímaní ľudí v núdzi zo Sýrie a Iraku, sa Veľká Británia napriek stúpajúcemu odporu zo strany občanov zaviazala, že prijme 20-tisíc ľudí na úteku do roku 2020. Austrália ešte v septembri schválila plán, ktorý má v krajine prerozdeliť o 12-tisíc ľudí viac ako bežne prijíma, a Francúzsko chce prijať 30-tisíc ľudí v priebehu dvoch rokov. Otáľa len Kanada. V utečeneckej otázke sa svetoví spojenci USA správajú pragmatickejšie než kedykoľvek predtým.

Francúzsko je pre Spojené štáty najstarším spojencom a Európa nepochybne tým najdôležitejším. Symbolom Ameriky, krajiny vybudovanej ľuďmi utekajúci pred vojnami, hladom a morom, je Socha slobody stojaca v zálive pri Manhattane a ostrove Ellis, cez ktorý prešli tisíce ľudí v snahe nájsť nový domov. Sochu slobody darovali Američanom Francúzi. Aj preto by si niektorí americkí politici mali v pamäti osviežiť históriu svojej krajiny, postaviť sa ráznejšie k výzvam vyplývajúcim zo súčasnej bezpečnostnej krízy, a nestrkať hlavy do piesku a tváriť sa, že sa ich nič z toho netýka.

Američania majú bezpochyby podiel na destabilizácii regiónu, z ktorého dnes odchádza najviac ľudí. Hádzanie viny za vznik al-Káidy v Iraku a neskôr Daeshu na Obamovu administratívu pre rozhodnutie stiahnuť vojská z Iraku je krátkozraké a ignoruje dôležité súvislosti na irackej domácej scéne. Na druhej strane vtrhnutie Bushovej administratívy do Iraku na základe vymyslenej správy neospravedlňuje bezočivé správanie samotných teroristov. Faktom ostáva, že záväzok voči regiónu existuje a americkým politikom by malo ísť o vyriešenie jeho stability, a tým aj pomôcť k odľahčeniu Európy a regiónu Blízkeho východu od obrovského bremena.