Zahraničná politika

Krymčania: spokojní pod vládou Moskvy?

Od roku 2014 prijalo nové krymské vedenie viacero opatrení na „deukrajinizáciu” polostrova. Ukrajinské súkromné a verejné majetky boli znárodnené, ruský rubeľ sa stal oficiálnou menou, vysielanie ukrajinských programov a mobilných operátorov bolo prerušené a aj čas sa posunul na moskovský. Zintenzívnila sa aj Putinova ideologická propaganda a rusifikácia Krymu neobišla ani oblasť vzdelávania, masmédií, kultúry či histórie. Z pohľadu Moskvy úspešný a rýchly prechod Krymu pod Rusko netkvie len v detailne premyslenej stratégii Kremľa, ale aj v samotnej náture lokálneho obyvateľstva.

Približne 60 % Krymčanov sú etnickí Rusi, a v Sevastopole predstavujú dokonca až 81 % obyvateľov. Mesto Sevastopol malo totiž na Kryme vždy špeciálny status, pretože v ňom pôsobí ruská námorná flotila a väčšinu obyvateľov tvoria bývalí alebo súčasní ruskí armádni predstavitelia. Už pred anexiou sa približne 60 % krymskej populácie stotožňovalo s ruskou kultúrou a tradíciami, a viac ako 50 % obyvateľov dokonca považovalo Rusov a Ukrajincov za rovnaký národ. Ako ďalej ukazujú prieskumy verejnej mienky z roku 2015, aj rok po prevzatí moci Moskvou je 80 % obyvateľov polostrova šťastných, že sú súčasťou Ruskej federácie. Jedinou výnimkou sú krymskí Tatári, ktorí čelia hromadnému prenasledovaniu a diskriminácii.

Tatári predstavujú približne 12 % populácie Krymu a polostrov obývajú približne od 16. storočia. V roku 1944 bola väčšina krymských Tatárov deportovaná a do svojej domoviny sa vrátili až na konci 80. rokov. Náboženské, jazykové alebo kultúrne rozdiely nikdy nespôsobovali medzi Ukrajincami, Rusmi a Tatármi zásadnejšie konflikty. Po anexii Krymu sa však začali medzi Tatármi a Rusmi množiť prípady rasovej diskriminácie a podnecovania etnickej nenávisti. Na túto skutočnosť upozornila v marci 2015 aj vysoká predstaviteľka EÚ vo svojom vyhlásení o Kryme v mene EÚ, v ktorom sa uvádza, že EÚ je „hlboko znepokojená neustále narastajúcou koncentráciou vojenských síl a zhoršovaním situácie v oblasti ľudských práv na Krymskom polostrove vrátane odopierania slobody prejavu a prenasledovania osôb patriacich k menšinám”. Vzniknutá situácia môže mať viacero spúšťačov vrátane odmietnutia Tatárov zúčastniť sa referenda či všeobecnejšia tendencia nedemokratických režimov ignorovať práva menšín. Väčšina krymskej populácie napriek tomu zostáva naklonená Rusku – aspoň podľa prieskumov verejnej mienky.

Dokedy vydrží nadšenie?

Pozitívne vnímanie anexie Krymu z ideologického hľadiska je jedna vec, avšak v realite zasahuje do hry aj ďalší faktor – ekonomický. Krym je polostrov s pomerne obmedzenými prírodnými zdrojmi; približne 80 % elektriny a vody a 60 % zemného plynu sa na polostrov dodávalo z ostatného územia Ukrajiny. Od momentu obsadenia Krymu Ruskom prešla táto zodpovednosť prirodzene na Moskvu. Výsledkom je, že Krymčania trpia pravidelnými výpadkami elektriny a vody. Zatvorenie severného krymského kanála s Ukrajinou ovplyvnilo aj poľnohospodárstvo, pretože veľké množstvo plodín v dôsledku nedostatočného zavlažovania uschlo. Krymu síce môže pomôcť vybudovanie mosta, ktorý by spojil polostrov s Ruskom cez Kerčský prieliv, bude však dokončený najskôr v roku 2019.

Krym sa stal pre Rusko z hľadiska ekonomiky pomerne riskantným projektom – nevyhnutné náklady na chod polostrova sú veľmi vysoké, najmä ak berieme do úvahy aj sankcie, ktorým musí Kremeľ čeliť. Perspektíva premeny Krymu na letovisko podobné Soči je v nedohľadne a obyvatelia polostrova aktuálne potrebujú predovšetkým vodu, jedlo a dôchodky.

Ruská agresia sa zároveň odrazila aj na turizme, ktorý tvoril hlavný príjem polostrova. Od roku 2014 navštívilo Krym výrazne menej ľudí a príjmy z turizmu klesli dvaapolnásobne. Za to isté obdobie súbežne narástla inflácia o 38 % a cena potravín sa zdvojnásobila. Sľub prezidenta Putina, že na Krym poputuje ešte tento rok 113 miliárd rubľov, sa zatiaľ tiež javí ako nerealistický.

Finančné problémy tak sčasti vysvetľujú aj fakt, prečo sa len dvestotisíc obyvateľov Krymu vzdalo ukrajinského občianstva a ostatní sa rozhodli ponechať si ho. Afiliácia k Rusku, respektíve Ukrajine je jedna vec, ale základné materiálne zabezpečenie druhá. Tí, ktorí sú so životom na Kryme pod vládou Moskvy nespokojní, sa budú musieť nateraz presťahovať do vnútrozemia, pretože pravdepodobnosť, že sa Krym ešte niekedy vráti Ukrajine, je veľmi nízka.

Návrat Krymu Ukrajine: misia nepravdepodobná

Napriek faktu, že takmer celý západný svet označil anexiu Krymu za ilegálnu, prinavrátenie polostrova pod ukrajinskú správu je vysoko nepravdepodobné. Krymský „premiér” Sergej Aksionov vyhlásil, že Krym sa nikdy nevráti k Ukrajine, pretože rozhodnutie o „pripojení k Ruskej federácie bolo vykonané raz a navždy“.

A kým Európska únia prezentuje jednotný postoj voči anexii na oficiálnej úrovni, v otázke sankcií voči Rusku sa jej jednotnosť a rezolútnosť naštrbuje a oslabuje jej pozíciu. Napríklad v apríli 2015 grécky premiér Alexis Tsipras vyjadril svoj nesúhlas so sankciami, lebo „môžu viesť k novej studenej vojne“. Aj maďarský premiér Viktor Orbán kritizoval „snahu EÚ izolovať Moskvu” a ďalší politici z Talianska sa snažia sankcie voči Kremľu zredukovať už od samého začiatku.

Pozícia krajín mimo EÚ je ešte menej rezolútna a kroky zo strany Moskvy voči Krymu neodmietajú s jasným odkazom na anexiu. Počas samitu BRICS a Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (Shanghai Cooperation Organization – SCO) v júli 2015 ruský minister zahraničných vecí Lavrov vyhlásil, že „žiadny ruský partner z BRICS, ani SCO nedeklaruje neuznanie výsledkov referenda na Kryme“. V preklade to znamená, že Čína, Južná Afrika, Brazília, India, Kazachstan, Tadžikistan, Uzbekistan, Pakistan a Kirgizsko sú minimálne neutrálne voči krymskému obratu pod ruskou vládou.

Na Ukrajine samotnej sa prezident Porošenko zatiaľ oficiálne Krymu nevzdáva. V realite sa však krajina borí s oveľa zásadnejšími a akútnymi problémami – záchranou východnej Ukrajiny a krajiny ako takej pred ekonomickou priepasťou, do ktorej sa s istotou rúti. Ukrajina v súčasnosti nemá ani finančné, ani vojenské prostriedky na zásah na Kryme, a jedinými dostupnými prostriedkami tak zostáva diplomacia a nádej v európsku pomoc.

Obe alternatívy sa však každým dňom vyčerpávajú, a hoci európske sankcie Rusko vysiľujú, prinavrátenie Krymu Ukrajine by kompletne podkopalo Putinovu politiku a vládnutie. Aj vzhľadom na to je jasné, že kým bude Putin prezidentom Ruska, Krym bude patriť Rusku.