Zahraničná politika

Ako reagovať?

V EÚ, ktorá si zakladá na svojej liberálnej a hodnotovej podstate, vyvoláva posilňovanie moci a silne autoritársky smer, ktorým sa Erdoganova vláda ubrala po potlačení puču, okamžité razantné odmietnutie a ostré reakcie. Rakúsky minister zahraničných vecí Sebastian Kurz hrozil zablokovaním prístupových rokovaní, od dánskej vládnej strany Venstre prišli ešte razantnejšie vyjadrenia: Turecko zvažujúce obnovenie trestu smrti, zatýkajúce novinárov a agresívne „čistiace“ všetky sféry verejného života od opozície nespĺňa ani najminimálnejšie požiadavky na kandidátsku krajinu EÚ, a preto by sme prístupové rokovania mali úplne ukončiť. Rovnaký názor zastáva aj slovenský europoslanec Ivan Štefanec.

EÚ napriek nášmu vnímaniu naozaj nie je iba ekonomicky zameraným spolkom. Isté morálne hodnoty slobody a liberálnej demokracie sú vpísané do jej základov – a to doslova, pretože Zmluva o EÚ hovorí o úcte k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii, rovnosti, právnom štáte a rešpektovaní ľudských práv ako o základných hodnotách Únie. Tieto – nazvime ich liberálne – názory na to, ako by EÚ mala pristúpiť k problému, ktorým sa Turecko pre nás stalo, sú teda legitímne. Avšak Turecko nie je pre nás v súčasnosti iba problémom, ale i dilemou.

EÚ už vyše roka vnútorne rozožiera iný problém. Migračná kríza prispela ku vnútornej nestabilite európskeho bloku a jej efektívne riešenie je bez spolupráce Turecka momentálne prakticky nepredstaviteľné. Ale Turecko v súčasnej autoritárskej podobe nie je práve krajinou, do ktorej by sme utečencov mali vracať, ako predpokladá zmluva medzi EÚ a Tureckom. Prijatie a pomoc imigrantom utekajúcim pred vojenským konfliktom by teoreticky malo byť v súlade s európskymi hodnotami rovnako ako odmietnutie autokratického štýlu nového sultána Erdogana – no bez obmedzenia migrácie na zvládateľnú úroveň bude EÚ čeliť ďalším politickým otrasom a v najkatastrofickejšom prípade referendám o ďalších exitoch. A pre rozpadnutú a neexistujúcu EÚ už nebude mať striktné dodržiavanie morálnych imperatívov žiaden význam.

Toto si zrejme uvedomujú zmierlivejšie argumentujúci predstavitelia a „realisti“ – napríklad predseda EK Jean-Claude Juncker či nemecký vicekancelár Sigmar Gabriel a minister Wolfgang Schäuble, ktorí sú proti definitívnemu ukončeniu prístupového procesu Turecka, a naopak by sa aj v súčasnej situácii na Turecko radi chceli spoľahnúť, že migračnú vlnu z Blízkeho východu bude držať na svojom území.

Liberálny aj realistický postoj a stratégia v tomto momente teda majú svoju logiku a oba môžu teoreticky viesť k rôznym priaznivejším či čiernejším scenárom pre Európu.

Formálne ukončenie prístupového procesu možno vnímať ako prvú symbolickú „sankciu“ režimu za to, akým smerom sa vydal. Je však nepravdepodobné, že by sa Erdogan, ktorý už má na kariéru diktátora našliapnuté, pre toto rozhodol zmeniť smer. Ďalšie sankcie voči režimu za čoraz viac autoritársky až diktátorský štýl vlády sú prakticky nemožné (obchodné sankcie voči Rusku tiež neuvalili pre nedemokratickú vládu a porušovanie ľudských práv, ale až po vojenskom napadnutí susedného štátu), a aj keby boli, nemali by veľký význam. Práve na prípade Ruska vidíme, že na zmenu vnútropolitických nálad nemajú účinok. Popularita prezidenta Vladimira Putina anexiou Krymu a rozpútaním konfliktu na východe Ukrajiny rapídne vzrástla a  napriek ekonomickým dôsledkom západných sankcií neklesá. Useknutie dialógu a zmrazenie vzťahov by teda pravdepodobnejšie viedlo k ešte rýchlejšiemu a agresívnejšiemu nástupu autokratickej vlády – navyše by ohrozilo akýkoľvek ďalší koordinovaný postup vo zvládaní migračnej krízy.

Turecko však nie je Rusko a Erdoganova podpora, i keď masívna, nie je natoľko jednoliata ako v Rusku. Napokon už samotný pokus o vojenský prevrat naznačuje, že niektoré časti spoločnosti s jeho vládnutím a smerovaním, akým sa pod ním Turecko vydáva, nie sú spokojné – nejde len o armádu, ale napríklad i o vyššie vzdelané, liberálnejšie a sekulárnejšie obyvateľstvo veľkých miest. V tureckej spoločnosti stále je vrstva, ktorá počúva na slobodu, demokraciu, ľudské práva a ďalšie hodnoty, na akých moderná Európa stojí. A práve preto má vyššie šance na úspech iná stratégia, ktorú presadzujú realisti – i keď ich hlavnou motiváciou je spolupracovať s kýmkoľvek, kto zmierni migračný tlak aspoň kým sa EÚ stihne nadýchnuť a premyslieť ďalší postup.

História približovania a vzďaľovania

Pohľad na históriu vzťahov medzi EÚ a Tureckom maľuje relatívne jasný obraz – Turecko sa práve pod vedením Recepa Tayyipa Erdogana vyvíjalo pomerne stabilne ako demokratická, sekulárna a liberálna krajina, kým prístupové rokovania napredovali. AKP sa stala vládnou stranou už v roku 2002 a jej predseda bol od roku 2003 premiérom.

Európska politika rozširovania je postavená na prístupe cukru a biča. Pokiaľ krajina plní požiadavky (ekonomické, ale aj hodnotové – kvalita demokracie a pod.), dostáva cukor v podobe uvoľňovania obchodných politík a postupovania čoraz bližšie k vytúženému členstvu v Únii, ktoré je ultimátnou ekonomickou odmenou. Ak krajina začne obmedzovať demokraciu a slobodu, príde na rad bič v podobe hospodárskych obmedzení a vzďaľovania sa členstvu. V prípade Turecka však bola táto logika porušená tým, že bič prišiel bez toho, aby si ho samotná krajina niečím vyslúžila.

Od roku 2010 začali prístupové rokovania stagnovať napriek tomu, že Turecko dovtedy napredovalo – dôvodom bol najmä pretrvávajúci spor s Cyprom. Nasledovalo dvojročné obdobie stagnácie a v roku 2012 sa prístupové rokovania prakticky zastavili na mŕtvom bode – aj pokus o ich znovunaštartovanie v roku 2013 „po prestávke, ktorá trvala 40 mesiacov“, zlyhal. Erdoganova vláda sa právom mohla cítiť podvedená a po tomto obrate zo strany EÚ prišiel aj obrat vo vývoji demokracie v Turecku.

Kým do roku 2010 došlo k viacerým gestám uzmierenia s Arménskom (v roku 2009 otvorili hranice, ktoré boli nepriechodné od roku 1993, a v Zürichu podpísali mierovú zmluvu), už v roku 2011 dal Erdogan zbúrať monument spriatelenia a zmierenia medzi dvoma krajinami. V roku 2012 súdy odsúdili vyše 300 ľudí za údajný puč, ktorý mali plánovať už v roku 2003. Podľa kritikov šlo o nástroj na potlačenie opozície. Prišli obrovské, nikdy nevyšetrené korupčné kauzy aj brutálne potlačenie demonštrácií.

V skratke: vláda APK bola od zmrazenia prístupových rokovaní čoraz viac autoritárska, od roku 2014 je Recep Tayyip Erdogan tureckým prezidentom a od potlačenia vojenského prevratu v tomto roku sa z neho definitívne stáva autokrat a sultán.

Lepšia z morálne problematických možností

Realistický prístup k Turecku po neúspešnom puči v lete 2016 je postavený na tom, že je nevyhnutné udržať zvyšky vzťahov medzi EÚ a Tureckom, ktoré ostali. Napriek kritike „liberálov“, ktorí sa s krajinou momentálne takou vzdialenou našim hodnotovým požiadavkám odmietajú baviť, má tento prístup väčšie šance na úspech. Ak politika cukru fungovala do roku 2010, je možné, že bude fungovať aj dnes. Napriek arogancii voči Európe a radikálnemu obratu smerom k Rusku sa totiž zdá, že nielen turecká spoločnosť, ale aj samotný sultán ešte stále o EÚ stoja – svedčí o tom pretrvávajúci záujem o bezvízový režim s EÚ. Ten by mal vyplynúť zo zmluvy, ktorou sa Turecko zaviazalo pomáhať Únii s migračnou krízou.

Erdogan sa môže javiť ako človek definitívne rozhodnutý opustiť zvyšky demokracie a stať sa diktátorom, smerovanie jeho politík i návšteva u Putina tomu nasvedčujú. No len pred niekoľkými mesiacmi po zostrelení ruskej stíhačky bola situácia radikálne odlišná – Erdogan napriek všetkému nemusí byť ešte stále definitívne rozhodnutý. Ak to tak je a iba si vytvára väčší manévrovací priestor, zabuchnúť mu dvere by nebolo takticky správne rozhodnutie. Ak by sa, naopak, EÚ podarilo s Tureckom znovu nadviazať dialóg a tentokrát mu ponúknuť reálne možnosti (s plným alebo obmedzeným členstvom niekde na konci dlhej cesty), mohli by sme si udržať dôležitého spojenca v mnohých oblastiach, ktorý nám pomôže zvládať jednu z najväčších výziev, akým projekt európskej integrácie kedy čelil. Zároveň by sme tým mohli pomôcť jeho transformácii späť na krajinu, v ktorej môžeme utečencov zdržiavať bez morálnych výhrad.