Zahraničná politika

Hillary Rodham Clinton: „Chcem byť vašou šampiónkou“

Hillary Clinton odštartovala svoju kampaň v nedeľu 12. apríla krátkym videom, do ktorého vybral jej tím rôznych bežných ľudí reprezentujúcich dnešné demografické zloženie americkej populácie. Hillarry sa svojím videom odklonila od tradičného polhodinového prejavu. Dôvod je jasný – má za sebou viac ako 30 rokov funkcií vo verejnom živote a v Spojených štátoch už dávno nekandidovala skúsenejšia kandidátka. Po desiatkach rokov strávených vo svetle reflektorov a dvoch vydaných pamätiach nie je totiž žiadna téma, ku ktorej by sa ešte nevyjadrila. Zaujímavosťou však je, že napriek dlhoročnému pôsobeniu v politike marcový prieskum NBC ukazuje, že až 44 % ľudí vníma Hillary Clinton ako nosičku nových tém a zmeny pre krajinu.

Jej predkampaňová stratégia bola jasne čitateľná: najprv odišla z  postu ministerky zahraničných vecí, následne nato napísala knihu, v ktorej sa venovala štyrom rokom pôsobenia v diplomacii, a v rovnakom čase s ňou vydal magazín The Atlantic rozsiahly rozhovor, v ktorom podrobila Obamovu vládu kritike. Clinton si navyše zabezpečila – aj keď nie úplne svojpomocne –, že bude (pravdepodobne) jedinou vážnou kandidátkou svojej strany. Hneď po jej ohlásení sa dva hlavné účty demokratov na sociálnych sieťach ozvali s podporou bez toho, aby si počkali na ďalších kandidátov. Clinton neskôr o svojej možnej vyzývateľke Elizabeth Warren, ktorá sama kandidatúru jasne odmietla, napísala do časopisu Time ako o „šampiónke tzv. progresivizmu“ a označila ju za jednu zo sto najvplyvnejších lídrov. Tým si okrem ľavicového krídla demokratov, ktoré Clintonovej stále nevie prísť na meno pre jej hlasovanie za intervenciu do Iraku či blízky vzťah s bankármi na Wall Street, zabezpečila aj potenciálnu možnosť prizvať Warren ako kandidátku na viceprezidentku.

Okrem jasne zaznamenanej – a nie vždy bezproblémovej – tridsaťročnej kariéry a neodmysliteľného spájania s Obamovou prvou administratívou bude najväčšou slabosťou Hillary Clintonovej jej prílišná škrobenosť a odmeranosť. Už počas kampane vidno, že je takmer neschopná zhodiť zo seba masku štátničky a bez papiera povedať, čo má na srdci. Jedným z dôvodov sú neustále prítomné kamery a mikrofóny a strach z povedania nechceného. Druhým je fakt, že Hillary Clinton nemá rada súboje v primárkach, pretŕčanie sa pred davom ľudí či veľké prejavy, čo výborne popísali dvaja novinári Mark Halperin a John Heilemann v knihe Game Change. Ak plánuje presvedčiť aspoň 50 miliónov Američanov, kampaňového ducha bude musieť v sebe ešte objaviť.

Rafael Edward Cruz: „Boh ešte s Amerikou neskončil“

Senátor Ted Cruz z Texasu ohlásil svoju kandidatúru za republikánov ako prvý. Predstúpil pred sálu plnú študentov, ktorí mali Cruzovo vystúpenie ako povinné (v prípade neúčasti im hrozila pokuta desať dolárov), a oprášil staršie prejavy z nominačného snemu republikánov v roku 2012 a z konzervatívneho snemu v roku 2014. Od slova do slova „prerecitoval“ príbeh svojich rodičov (otec je kubánsky imigrant) a svoju víziu malej vlády bez daní. Cruz je srdcom konzervatívec milujúci zbrane, Ronalda Reagana, Boha, a jeho jediným doterajším úspechom je podiel na paralyzovaní vlády koncom roka 2013. Vzdelaný Cruz (magna cum laude z Harvardu) sa narodil v Kanade americkej matke, takže podľa Ústavy Spojených štátov spĺňa podmienky stať sa prezidentom. Bude však zaujímavé sledovať, ako sa k tomuto faktu postavia jeho kolegovia zo strany, ktorej predstavitelia doteraz tvrdia, že Barack Obama je prezidentom neprávom, lebo sa nenarodil v Amerike.

Randal Howard Paul: „Zoberme si späť svoju krajinu“

Druhým ohláseným kandidátom bol Rand Paul, senátor za štát Kentucky. Rand je rovnako ako jeho otec Ron Paul lekárom a donedávna miláčikom konzervatívneho hnutia Tea Party a liberálneho krídla republikánov. Takisto ako jeho otec považuje dane za krádež a chce zrušiť zahraničnú pomoc. Z ohlásenej trojice republikánov je najlepším rečníkom a jeho ostré vystúpenia, ktoré si často získavajú pozornosť aj mladých voličov, však v poslednej dobe nekončili najlepšie. Záznam z oficiálneho ohlásenia kampane server YouTube.com stiahol pre porušovanie práv duševného vlastníctva a pri otázkach moderátorov sa Rand Paul snažil poučovať, utišovať alebo z prebiehajúceho rozhovoru  po položenej otázke jednoducho odísť. Podobné taktiky si možno vyslúžia potlesk najskalnejších obdivovateľov, no určite nebudú imponovať umierneným voličom, ktorí voľby v konečnom dôsledku rozhodujú. Rand Paul je fanúšikom slobody jednotlivca a bratov Kochovcov, majiteľov stomiliardového konglomerátu energetických spoločností. O nich sa tiež vyjadril ako o „milovníkoch slobody“, a  verí, že od nich dostane časť z 900 miliónov dolárov, ktoré plánujú investovať do volieb 2016.

Marco Rubio: „Rodina je najsilnejšia inštitúcia“

Senátor za Floridu Marco Rubio ohlásil svoju kandidatúru ako tretí v poradí deň po Hillary Clintonovej. Vo svojom prejave sa prezentoval ako „kandidát budúcnosti“ a Clintonovú označil za kandidátku minulosti, za čo si vyslúžil od obecenstva potlesk. Podľa komentátora Marka Shieldsa však Rubio predstavuje skôr staré víno v novej fľaši. Ťažko odhadnúť, čo možno od Marca Rubia okrem bežnej kritiky všetkého, čo bolo doteraz urobené, resp. neurobené, očakávať. Jeho názory na spoločenské témy, dane či úlohu štátu pripomínajú viac konzervatívnych kandidátov z 70. a 80. rokov než progresívneho mladého človeka. Republikáni ťažko zakrývajú zhrozenie z faktu, že sa Rubio podieľal na imigračnej reforme, ktorá v debate zahŕňala obe strany. Navyše ľudia si ho pamätajú skôr pre jeho vyschnuté hrdlo počas odpovede na Obamovu správu o stave únie než pre jeho legislatívnu činnosť. A obyvatelia Aljašky a súostrovia Havaj mu isto neodpustia, že ich štáty zabudol umiestniť na logo svojej kampane. Pôvodne sa o Rubiovi hovorilo ako o novej nádeji republikánov, a to najmä pre jeho kubánsky pôvod (rovnako ako Cruz), čím by si podľa predpokladov mohol získať hlasy Latinskoameričanov. Žiadna demografická skupina však nevolí len na základe rasovej príslušnosti, takže okrem pôvodu bude Rubio musieť presvedčiť aj dobrými nápadmi.

Mladí telom, starí duchom

Na strane republikánov to zatiaľ vyzerá ako mládežnícka skupina so stareckou politikou. Priemerný vek hlavných kandidátov je 46 rokov, no ich myšlienky sú oveľa staršie. Republikánska stratégia je jasná a pomerne jednoduchá – opozícia voči súčasnej administratíve. Heslo „všetko, čo oni urobili, by sme my urobili naopak“ však stačiť nebude. Opozíciu totiž budú mať aj v rámci svojej strany. S republikánskou túžbou po moci a niekoľkými vetvami strany sa môžu procesy primárok a hlavne debaty pred primárkami natiahnuť podobne ako v roku 2012 a kandidáti môžu postupne vyťahovať na seba špinu tak dlho, až z ich boja vyjde víťazne protikandidátka demokratickej strany.

Je ťažké predpovedať, čo bude najväčším lákadlom pre voličov a čo bude rozhodovať pri ich výbere jednotlivých kandidátov. Tradične by sa patrilo pripomenúť výrok Jamesa Carvilla, ktorý je často neprávom prisudzovaný jeho vtedajšiemu šéfovi Billovi Clintonovi: „It’s the economy, stupid.“ V roku 2016 však pôjde o viac ako len o ekonomiku. Tá americká nie je síce v optimálnych číslach, ale ak sa ju v ďalšom kvartáli podarí vylepšiť, voliči si budú hľadať iné témy. Konzervatívny komentátor Charles Krauthammer správne poznamenal, že Hillary Clinton nemôže kandidovať ako „nový človek“, podobne ako to bolo v prípade Johna F. Kennedyho v roku 1960, prípadne u Baracka Obamu v 2008. Zatiaľ to však vyzerá, že práve skúsenosti budú vnímané ako výhoda. Aj keby mala mať kandidátka okukanú tvár.