Zahraničná politika

Čo pre vás znamená NATO dnes? Aká je úloha NATO v Európe a vo svete?

Dnes sa ujala téza, že sa NATO vracia ku svojim koreňom a k teritoriálnej obrane, ale je to pravda len čiastočne. NATO je dnes minimálne dvoma alebo troma organizáciami naraz. Pre mnohé členské krajiny je NATO garantom teritoriálnej obrany a bezpečnosti. Nie je len poistkou, ale je pripravené obrániť členské krajiny, a tým odrádza vyzývateľov od pokušenia testovať naše odhodlanie. To však nie je jediná úloha. Aj Slovensko má jasnú preferenciu, aby sa NATO viac angažovalo v otázkach migrácie; podporujeme rozbehnutú misiu v Egejskom mori. V nelegálnej migrácii a chýbajúcej kontrole hraníc EÚ vidíme problém a na riešenie chceme využiť všetky prostriedky vrátane Aliancie. Pre iné krajiny je NATO aj nástrojom boja proti terorizmu. Spravodajské veci sa riešia na národnej báze; preto je úlohou NATO skôr stabilizácia regiónov, odkiaľ hrozby terorizmu prichádzajú. Ak teda mala kedysi Aliancia jednu úlohu, napr. počas studenej vojny, dnes sú to dve či tri hlavné misie. Preto je komplikovanejšie dosiahnuť konsenzus. Aliancia nerobí len to, čo vyhovuje jednej krajine.

Nie je to však spôsobené tým, že sa euroatlantický priestor rozširuje, a tým sa rozširuje pôsobenie NATO?

Postupne zisťujeme, že neexistuje spoľahlivá bezpečnosť, ak sú neďaleko od našich hraníc zóny, kde je bezvládie, napríklad Sýria a Irak. Kým nebola Schengenská dohoda a prostriedky masovej dopravy, členské krajiny NATO sa ešte ako-tak vedeli dištancovať od hrozieb, ktoré existovali ďaleko od ich hraníc. Ale to je už dnes iba iluzórna predstava, nekompatibilná s voľným pohybom osôb v EÚ a  globalizáciou. Dnes sa prostredníctvom sociálnych sietí dá priamo vplývať na verejnú mienku európskych krajín ďaleko od našich hraníc. Na útokoch v Nice sme videli, že takto na diaľku sa dá nájsť a motivovať člen teroristickej bunky, ktorý potom zabije osemdesiat ľudí vo Francúzsku. Takže definícia toho, čo je dnes hrozbou pre NATO, sa rozširuje; svet je oveľa prepojenejší.

V stálom zastúpení ste štvrtý rok. Čo osobne vnímate ako najväčšie zmeny?

Bolo to rušné obdobie a rozhodne sa nenudíme. Najdôležitejšia zmena prišla v roku 2014. Ani nie tak v podobe ruskej agresie ako takej, ktorá si, samozrejme, zaslúži odsúdenie zo strany všetkých členov Aliancie, vrátane Slovenska. Skôr je z hľadiska bezpečnosti dôležitejšie to, že sa nabúralo niekoľko svätých právd, ktoré udržali Európu bezpečnú po dobu 60 rokov. Nemôže byť pre nás prijateľná téza, že v prípade nespokojnosti so susedom je v poriadku napadnúť ho a beztrestne prepísať históriu a hranice štátu. To je zásadná zmena, ktorou – ak sa ujme – práve menšie a stredné štáty na hraniciach EÚ a NATO, vrátane Slovenska, potenciálne trpia. Ak sa zoberie do úvahy, koľko je v tejto časti sveta nedotiahnutých pocitov krivdy, tieto štáty sú najzraniteľnejšie. Je na nás, do akej miery bude ten rok 2014 definujúci, či pripustíme, aby si tento precedens prijal.

Aký je dnes dialóg s Ruskom?

Je to ťažká diskusia. Nestalo sa nič, čo by v porovnaní so stavom z roku 2014 zmenilo vnímanie Ruska. Z ruskej strany necítime zásadné prehodnotenie ani politiky, ani jeho krokov na Ukrajine. Je to dialóg dvoch strán, medzi ktorými je stále napätie. Sú rozdelené na existenčnej otázke, či v Európe platia isté pravidlá hry, alebo nie. To však neznamená, že ak dialóg napreduje pomaly, nemá vôbec význam. Občas počujem aj také hlasy: Načo sa púšťať do konverzácie s niekým, s kým nesúhlasíme. Nuž ak by bola práca diplomata hovoriť len s tými, ktorí so mnou súhlasia, bolo by to ľahké. Je to práve naopak. V situácii, keď dve strany pozerajú po sebe podozrievavo, vzťahy sú napäté, majú priamu hranicu, vojenské sily na oboch stranách a potenciál nedorozumenia je relatívne vysoký, je extra dôležité pokračovať v dialógu, nastaviť si pravidlá hry a používať komunikačné kanály, aby sme zabránili nechcenému stretu medzi týmito silami.

V Rusku vládne stále tá istá garnitúra ako v roku 2014, NATO komunikuje s tými istými ľuďmi. Aký je teda trend komunikácie? Stáva sa príjemnejším?

To nie je tak úplne o osobách. Sú dôležité, ale diplomacia je skôr o štátoch. Štátna politika Ruska a jej postoj voči Aliancii sa od roku 2014 zásadne nezmenili. Hovorím to s poľutovaním. Nikto si neželá, aby to napätie pokračovalo. Ale je pravda, že medzi Alianciou a Ruskom pokračuje napätie tak, ako to bolo v roku 2014 alebo aj predtým. Treba však povedať, že Aliancia vždy hrala v ruskej rétorike špeciálnu úlohu. Z ruskej strany dlhodobo cítiť podozrievanie a nevraživosť voči NATO a bude veľmi ťažké zmeniť toto vnímanie. V Aliancii sme dúfali, že sa nám to podarí zmeniť. Spojenci viac ako dvadsať rokov tvrdo pracovali na zlepšení tohto negatívneho imidžu NATO v Rusku. Ponúkli sme Moskve bezprecedentný dialóg. Rada NATO – Rusko je niečo výnimočné, čo nemá žiadna iná partnerská krajina. Ruský veľvyslanec sedí za jedným stolom medzi spojencami, dokonca vďaka abecednému poradiu hneď vedľa mňa a s rumunským veľvyslancom na druhej strane. Tento privilegovaný vzťah s NATO nemá nikto iný vo svete. Rozbehli sme partnerské programy, dokonca spoločné operácie, ale vo zmene vnímania NATO v Moskve sme neuspeli. To si treba otvorene priznať.

Akú úlohu zohráva ruský faktor pri rozširovaní NATO?

Ako spojenci máme úplne jasno v tom, že žiadna tretia strana nemá právo veta pri vstupe ďalších krajín do NATO. Je to o vzťahu s tou danou krajinou: či splnila kritériá a očakávania, ktoré sa na kandidátske krajiny vzťahujú. Slovensko bolo v roku 1997 príkladom, že ak sa tieto kritériá nespĺňajú, integračný proces sa dá zastaviť. Ale ďalším faktorom je aj to, že Aliancia si môže odhryznúť len tak veľké sústo, na aké si trúfne. Viete, na čo narážam. Členstvo v Aliancii nie je len politickým aktom, ale má aj priamy právny dopad na zvyšok členských krajín. Tá daná krajina, ktorá vstúpi, je chránená Článkom č. 5, ktorý hovorí, že v prípade agresie voči jednému zo spojencov sa za ňu postavia všetci spojenci. A treba povedať, že od roku 2014 veľmi prísne posudzujeme, kto je na zozname kandidátov a čo vieme pre bezpečnosť danej krajiny urobiť. Je aj v záujme Slovenska, aby Aliancia nešla priďaleko a neprijala záväzky, ktoré nebude schopná naplniť. Lebo ak sa ukáže, že Aliancia nie je schopná ochrániť čo i len jedného zo spojencov, nech aj ďaleko od Slovenska, malo by to na nás priamy dopad. Psychologický efekt odstrašovania Článku č. 5 by tak zlyhal.

Vieme dnes ubrániť 28 členov tak dobre, aby sme mohli prijať dvadsiateho deviateho?

Ak narážate na pozvánku pre Čiernu Horu, odpoveď je áno, inak by sme do tohto vzťahu nevstupovali.

Jedna z krajín, o ktorú by sa NATO mohlo rozšíriť, je Gruzínsko. Je teritoriálna integrita jediným dôvodom zdĺhavosti procesu?

Trochu poopravím. Teritoriálna integrita nie je jediným, ani hlavným dôvodom. Aliancia má mechanizmy, ktoré sa už použili v prípade bývalých koloniálnych mocností ako Francúzsko či Veľká Británia, kde sa jasne povedalo: „Táto časť krajiny spadá pod Článok 5, ale niektoré kolónie ďaleko od hraníc už nie.“ To sa dá uplatniť aj na Gruzínsko. V princípe by teda fakt, že Tbilisi prišlo vo vojne o fyzickú kontrolu nad dvoma časťami územia, nemal stáť v ceste členstvu. Problém je iný. Konkrétne či je Aliancia schopná politicky a vojensky ubrániť krajinu, o ktorej uvažuje ako o kandidátovi. Najväčšou výzvou vo vzťahu ku Gruzínsku je vybudovanie takej politickej vôle a takej jednoty medzi členskými krajinami, že ak by už Gruzínsko bolo členom Aliancie, tak by sa za neho zvyšných 29 krajín – ak čoskoro prirátam aj Čiernu Horu, automaticky postavilo. A momentálne necítim ani politickú vôľu, ani vojenskú kapacitu urobiť pre Gruzínsko to, čo by od Aliancie právom očakávalo. Preto aj v rozhovoroch s gruzínskymi kolegami zdôrazňujem, že treba ďalej pracovať na obranných spôsobilostiach a na praktickom prehĺbení spolupráce vo vojenskej oblasti. Ak spojenci nebudú uistení, že sa vieme o túto krajinu postarať, bude prevládať neochota poskytnúť politický záväzok. Nie je nič horšieho ako poskytnúť politický záväzok, ktorý nie je splniteľný vojensky.

Vnímate verejnú debatu na Slovensku. Vládnu tu celkom silné antiNATO postoje. Ako tieto postoje vnímate?

Formovanie verejnej mienky nezačína a nekončí v Aliancii, ale na Slovensku. Aliancia dokáže pomôcť faktami a expertízou, keď treba vyvrátiť niektoré mýty. Ale je to skôr o politickej komunikácii u nás doma. Preto aj vo veciach aliančných často vystupujem. Považujem za dôležité budovanie zázemia pre to, čo Slovensko v rámci Aliancie robí. Nemôžeme byť odtrhnutí od podpory verejnosti. Tú stúpajúcu ambivalenciu voči NATO evidujeme, či už ako slovenská vláda alebo Aliancia. Vnímame to ako komunikačnú výzvu. Fakty hovoria za seba. Ak sa totiž pozrieme na iné alternatívy, vrátane často spomínanej neutrality, nie je ani len trochu porovnateľná s členstvom v Aliancii. Bola by drahšia, vyžadovala by si väčšie ozbrojené sily, a najmä by nemala taký odstrašujúci efekt proti prípadným nepriateľom. To sú veci, ktoré členstvo v Aliancii poskytuje niekoľkonásobne lacnejšie a efektívnejšie ako neutralita. Tu hovorí sedliacky rozum a fakty. Členstvo v Aliancii je pre nás jednoducho výhodné a dobré.

Článok 5 bol doteraz aplikovaný len raz po útoku na najsilnejšieho zo spojencov. Znenie článku je vágne. Ako Článok 5 zaručí pocit bezpečia menším krajinám?

Nepodceňujme Článok 5. Hoci doslovné znenie nie je úplne automatickou garanciou – zaväzuje spojencov, aby v prípade útoku na jedného z nich kolektívne a individuálne prijali také kroky, ktoré považujú za potrebné. V praxi sa ujalo, že ak je jeden spojenec napadnutý, všetci sa postavia za neho. Nie je dobré, aby sa táto automatickosť zahmlila. Lebo práve to, že sa zakročenie spojencov považuje za samozrejmé, je tým, čo vie najefektívnejšie zastrašiť nepriateľa. Rozumiem však otázke. V praxi pre nás znamená hlavne to, že nesmieme brať na ľahkú váhu našu reputáciu v rámci Aliancie. Lebo či Aliancia zareaguje hneď – a ako dôrazne zakročí, to už je výsledkom menej hmatateľných politických kalkulácií. Je daný spojenec dlhodobo zodpovedným a spoľahlivým aktérom? Urobil maximum pre to, aby predišiel konfliktu? Ako sa postaral o vlastnú obranu? Občas sa zabúda, že povinnosťou spojencov je nespoľahnúť sa iba na Článok 5, ale mať silné vlastné ozbrojené sily. To, že Aliancia poskytuje záruky bezpečnosti, neznamená, že krajina sa môže prestať starať o obranu. Práve naopak. Za vlastnú obranu je v prvom rade zodpovedná každá krajina sama; iba ak je kríza nad jej možnosti, zakročí NATO.

Takže môžeme to zhrnúť tak, že ten odstrašujúci efekt má hlavne prvá časť Článku 5, ktorá hovorí o útoku na celú Alianciu, a druhá časť je skôr politická debata ako zareagovať?

Poviem to inak. Je v záujme členských krajín, aby neposkytli iným členským krajinám ani najmenší dôvod snažiť sa čo len trochu obísť záväzok v Článku 5. Je aj záujmom Slovenska, aby malo takú silnú reputáciu, takú dobrú povesť v rámci Aliancie, že v prípade krízy u nás ani jeden na sekundu nezaváha a pomôže.