Zahraničná politika

Skepticizmus voči V4 sa znásobil po tom, ako Slovensko ohlásilo svoj zámer stať sa súčasťou jadra EÚ, na druhej strane, zdržanlivý postoj k Vyšehradskej skupine ako k formátu reprezentujúcemu strednú Európu prejavujú aj staré členské štáty EÚ. Prejavilo sa to počas stretnutia predstaviteľov tzv. Slavkovskej skupiny  s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom.

V súčasnosti sú štyri štáty strednej Európy dejiskom súperenia troch formátov regionálnej spolupráce. Prvým je existujúca V4, o ktorej zachovanie sa najviac usiluje Maďarsko. Slavkovský formát sa zdá byť tým, ktorý má hlavné slovo v diskusii o budúcnosti EÚ, kde sa Slovensko a Česko skepticky pozerajú na poľské a maďarské aktivity, ktoré podľa nich vedú svoje krajiny do medzinárodnej izolácie. Poľsko zas spoločne s Chorvátskom iniciovalo formát Iniciatívy troch morí, ktorý, ako to ukázala prítomnosť prezidenta USA Donalda Trumpa na júlovom samite vo Varšave, nesleduje iba dimenziu regionálnej spolupráce, ako napr. budovanie dopravných a energetických trás, ale aj bezpečnostné implikácie. Tri projekty regionálnej kooperácie by si však nemuseli konkurovať, ak by ich lídri štátov V4 nevnímali ako záležitosť osobnej prestíže.

Poľsko naznačuje ambície stať sa v rámci EÚ druhou Veľkou Britániou, pretože originál sa rozhodol Úniu opustiť. Poľsko však nemá ekonomické, kultúrne ani mocenské predpoklady, aby dokázalo plniť jej rolu kľúčového spojenca USA a „spomaľovača“ integračných procesov. Pre politické uvažovanie slovenských a českých elít je zas charakteristický syndróm malého štátu, ovplyvnený aj skúsenosťou z rokov 1938 a 1968, keď sa Československo stalo nie subjektom, ale objektom medzinárodnej politiky. Preto Česko zvolilo cestu pragmatického vyčkávania, kým mementom pre Slovensko je aj hrozba izolácie, v ktorej sa ocitlo v roku 1944 a počas tretej vlády Vladimíra Mečiara (1994 – 1998).

Pritom uvedené projekty majú svoje pre aj proti. V prospech V4 hovorí dlhoročná skúsenosť a aj záujem azda všetkých aktérov, aby sa vnútrovyšehradské hranice nestali hranicami blokov, resp. súperiacich štruktúr. Na druhej strane, predstava strednej Európy ako regiónu, ktorý sa najnovšie začína vymedzovať azda viac proti Západu ako proti Východu, je neprijateľná pre Slovensko a azda aj pre Česko.

Slavkovský formát síce združuje krajiny, ktoré spájala dominancia sociálnych demokratov, čo po voľbách v Rakúsku a v Česku prestalo byť pravdou, ale aj podobné postoje k budúcnosti EÚ a v prípade Rakúska a Slovenska aj snaha o udržanie dobrých vzťahov s Ruskom. Po voľbách v Rakúsku a očakávanom zostavení vlády pod vedením Sebastiana Kurza možno očakávať zblíženie medzi Rakúskom a stredoeurópskymi štátmi aj v otázke utečeneckej politiky. Na druhej strane, záujem Rakúska o strednú Európu bol od 90. rokov skôr epizodický a viac súvisel s jeho snahami o prekonanie vlastnej európskej osamelosti, o čom svedčí aj proces výstavby dopravných trás a celkovo nízka úroveň politických kontaktov s regiónom. Iniciatíva troch morí zas svojím rozsahom príliš pripomína Stredoeurópsku iniciatívu, navyše obsahuje implicitnú hrozbu, že sa stredná Európa stane predmetom konfrontácie medzi USA a Nemeckom, resp. Francúzskom bez toho, že by USA deklarovali vážnejšie záväzky voči tomuto regiónu. Navyše, viaceré štáty, napr. Pobaltsko či Maďarsko, sú voči tomuto projektu skeptické. V neposlednom rade sa Maďarsko svojím vnímaním modernizácie i konkrétnymi diplomatickými a politickými aktivitami pozerá niekam inam ako do EÚ, hoci členstvo v nej z pragmatických dôvodov (zatiaľ) nespochybňuje.

V situácii, ktorá môže byť kľúčovou z hľadiska budúcnosti EÚ, ako aj z hľadiska vývoja vzťahov medzi Európou a Ruskom, je teda stredná Európa v atomizovanom stave. V tomto novom momente zatiaľ stredoeurópske štáty nedokázali zadefinovať svoj spoločný záujem, ak ním má byť aj niečo viac ako otázka vyrovnávania sa so starými členskými štátmi, napr. v otázkach miezd či kvality spotrebného tovaru. Pre Slovensko a Česko by malo byť kľúčové zabrániť prehlbovaniu rozkolu v regióne. Nie je v našom záujme nasledovať Maďarsko a Poľsko v ich ceste do izolácie, ale ani to, aby obe krajiny zostali izolované. Popri spoločnej histórii a dobrých skúsenostiach z vyšehradskej spolupráce tam patria aj ekonomické záujmy, pretože obe krajiny patria medzi našich najvýznamnejších obchodných partnerov, spoločné záujmy v otázke východnej politiky, ale aj viaceré spoločné priority v EÚ, kde sa nechceme pripraviť o potenciálnych spojencov. S nikým iným nemá Slovensko také dlhé spoločné hranice ako s Poľskom a s Maďarskom, a s nikým iným nemáme také mizerné dopravné spojenie aj napriek tomu, že potenciál SR na zapojenie sa do medzinárodných dopravných koridorov je najviditeľnejší práve v severojužnom smerovaní. Ak sa teda aj naplní hrozba, že sa vyšehradská spolupráca vyprázdni a odumrie, ani Slovensko, ani Česko nikam z vyšehradského priestoru a od svojich susedov neodídu. Kaczyński a Orbán však skôr alebo neskôr odídu bez ohľadu na to, či si to želajú.

Znova medzi centrom a perifériou

Na rozdiel od obdobia po páde komunizmu sú dnes štáty V4 v kľúčových európskych a euroatlantických inštitúciách, Slovensko je dokonca v eurozóne. Poľsku sa podarilo dosiahnuť významnú úlohu pri formovaní východnej politiky EÚ, aj keď sa jeho súčasné elity nazdávajú, že nie je dostatočná. Stalo sa rešpektovaným bezpečnostným aktérom v Európe, aj keď nie porovnateľným napr. s Nemeckom či Francúzskom. Zvýšená pozornosť etnickému faktoru v zahraničnej politike, osobitne voči Litve a Ukrajine, však môže viesť k premárneniu tohto potenciálu. Dnešná stredná Európa je v menej periférnom postavení ako pred rokom 2004. Pod pojmom centrum však treba chápať oblasť, v ktorej vznikajú najvýznamnejšie civilizačné podnety, oblasť s najvyššou úrovňou vedy, kultúry, s najvyššou mierou inovácií, oblasť, kde sa prijímajú strategické rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú aj ďalšie štáty a regióny. V Európe teda stále existujú rozdiely medzi hlavnou ekonomickou osou prebiehajúcou od Londýna cez štáty Beneluxu, Porýnie až po sever Talianska a zvyškom svetadiela. V4 nepatrí do centra ani z hľadiska miery konsolidácie demokracie či fungovania občianskej spoločnosti. Je to výsledok historických determinantov, ktoré je možné postupne prekonávať, ale nedá sa od nich utiecť. Nie sú iba výsledkom „železnej opony“, vybudovanej po roku 1945, ale aj viac než tisícročného vývoja, ako to zdokumentoval napr. maďarský historik Jenő Szűcs.

Aj napriek prejavom nespokojnosti sa stredoeurópske štáty podieľajú na politike EÚ a NATO. Preto je vhodnejšie hovoriť skôr o semiperiférii. V porovnaní napr. s Ukrajinou, štátmi juhovýchodnej Európy, ale aj s viacerými štátmi južnej Európy (napr. s Gréckom či Portugalskom) sa región začína približovať k bohatšej časti Európy. To však neplatí napr. pre Bulharsko, hoci je už desať rokov členom EÚ.

Na druhej strane je región vnímaný ako potenciálny zdroj problémov. Hoci niektorí aktéri v rámci EÚ kultivujú tento stereotyp, neraz ide o snahu o kultúrnu legitimizáciu doterajšieho vlastného mocenského postavenia. Orientalizmus strednej a východnej Európy ako menej rozvinutého partnera má silnú tradíciu na Západe a neraz sa s ňou Stredoeurópania stotožnili. Pri všetkom kriticizme k vývoju v regióne, osobitne v posledných rokoch, však treba mať na zreteli, že referendum o brexite sa nekonalo v strednej Európe, vyšehradské štáty nezablokovali ústavnú zmluvu EÚ, zmluvu z Nice ani asociačnú dohodu s EÚ. Čiže zaraďovanie na perifériu a označovanie za problémových hráčov má neraz veľmi inštrumentálny charakter, pretože je reakciou na niektoré pozície štátov strednej Európy alebo výsledkom obáv zo vzniku potenciálnej mocenskej konkurencie.

Aj po trinástich rokov od začiatku východného rozšírenia EÚ pretrvávajú rozdiely medzi starými a novými členmi Únie. Na druhej strane, ani západ, ani východ Európy nepredstavujú homogénne celky. Nemecká Sonderweg v 19. storočí sa vymedzovala voči Francúzsku, Veľkej Británii a Rusku. Aj v tom čase však existovalo viacero modelov vývoja. Hoci štáty európskeho Západu sa k sebe významne priblížili po druhej svetovej vojne, a najmä po páde diktátorských režimov v Španielsku, Portugalsku a Grécku v 70. rokoch, rozdiely medzi nimi pretrvávajú. Rôznorodosť sprevádzala európske dejiny od raného stredoveku, t. j. od odvtedy, odkedy možno hovoriť o Európe ako o politickej kategórii. Táto rôznorodosť bola problémom, ale aj silnou stránkou Európy, ako aj Európskej únie. Zdá sa teda, že rozdiely medzi strednou Európou a najrozvinutejšími štátmi EÚ budú pretrvávať ešte veľmi dlho.