Zahraničná politika

Petro Porošenko bol zvolený ako piaty prezident Ukrajiny 24. mája 2014 a o dva týždne nato sa ujal okrem prezidentského úradu aj postu vrchného veliteľa ukrajinskej armády. Porošenkovi hneď v prvom kole volieb vyjadrilo svoju podporu až 56 % voličov, ktorí svojím hlasom žiadali európsku budúcnosť a obnovenie mieru na Ukrajine. Od volieb prešli už štyri mesiace a prezident má aj napriek pretrvávajúcej kríze na Ukrajine stále vysokú podporu, ktorá reflektuje predovšetkým jeho aktivity na medzinárodnej pôde.

Podľa prieskumu verejnej mienky Centra pre sociálnu a marketingovú analýzu SOCIS, ktorý bol zverejnený 10. septembra, až 62,9 % Ukrajincov naďalej vyjadruje Porošenkovi plnú, respektíve čiastočnú podporu a 61,8 % schvaľuje aj jeho aktivity na poste vrchného veliteľa ukrajinskej armády. Na otázku, čo sú podľa nich najpozitívnejšie zmeny, ktoré sa udiali na Ukrajine, väčšina respondentov uviedla nasledovné: zlepšenie vzťahov s USA a Európskou úniou (48 % a 46 %). S jeho osobnou popularitou zároveň rastú aj preferencie strany Blok Petra Porošenka, ktorej stranícku kandidátku vedie primátor Kyjeva Vitalij Kličko a z druhého miesta Jurij Lucenko. Podľa Ukrajinskej nezávislej tlačovej agentúry UNIAN približne 40 % voličov plánuje vo víkendových voľbách odovzdať svoj hlas politickej strane prezidenta Porošenka.

Reštart so Spojenými štátmi a NATO

Washington vyjadril svoju podporu demokratickým zmenám na Ukrajine už na samom začiatku udalostí na Euromajdane. A i keď prezident Barack Obama v septembri 2014 odmietol udeliť Ukrajine špeciálny nečlenský štatút mimoriadneho spojenca, ukrajinská loby má v Senáte výrazný vplyv na rozhodovanie o otázkach spojených s podporou Ukrajiny. Porošenkov prejav pre amerických kongresmanov a senátorov počas zasadnutia Kongresu z 18. septembra 2014 bol zakončený búrlivým potleskom, ale aj rozhodnutím Spojených štátov podporiť Ukrajinu dodatočnou finančnou pomocou vo výške 53 miliónov dolárov. Celková pomoc na podporu bezpečnosti Ukrajiny sa tak za rok 2014 vyšplhala na 343 miliónov dolárov (predchádzajúci schválený finančný balík bol vo výške 290 miliónov dolárov).

Ukrajina začala spolupracovať so Spojenými štátmi aj pod špeciálnym statusom strategicky obranného a bezpečnostného partnera. Snemovňa reprezentantov na podnet prezidenta Obamu odhlasovala opatrenie, ktorým Ukrajina môže od začiatku roka 2015 získať prístup k zárukám na pôžičky na posilnenie finančnej stability vo výške 1 miliardy dolárov. Spolupráca medzi oboma krajinami sa podľa všetkého bude prehlbovať aj v nadchádzajúcom roku. Podľa zákona Menendez – Corker, ktorý bol predložený v septembri 2014, sa má nevojenská aj vojenská pomoc pre Ukrajinu zvýšiť o ďalších 350 miliónov dolárov.  Po skončení stretnutia s prezidentom Obamom Petro Porošenko vyhlásil, že Ukrajina „získala viac, než si mohla priať”.

Okrem Spojených štátov Ukrajina výrazne posilnila aj spoluprácu s NATO. Napriek skutočnosti, že Aliancia neposkytuje Ukrajine priamu vojenskú pomoc, od vypuknutia krízy bolo prijatých niekoľko podporných opatrení. Počas zasadnutia komisie NATO-Ukrajina na samite vo Walese, ktorý sa konal 4. septembra 2014, sa lídri NATO zhodli, že Ukrajinu spoločne podporia v snahe posilniť svoju vlastnú bezpečnosť. Aliancia sa spolu s Ukrajinou sústredí na štyri hlavné oblasti: kybernetickú obranu, logistiku, velenie, kontrolu a komunikáciu a rehabilitáciu zranených vojakov.

Kyjev bude aj naďalej prispievať do operácií Aliancie, NATO Response Force, iniciatívy Connected Forces Initiative a podieľať sa na iniciatíve Partnership Interoperability. Následne sa 19. septembra lídri dohodli aj na vytvorení spoločnej litovsko-poľsko-ukrajinskej vojenskej brigády, ktorá má byť pre ukrajinskú armádu vzorovým príkladom toho, ako modernizovať vojská na úroveň NATO. Aliancia sa navyše zaviazala, že Ukrajine poskytne aj finančnú pomoc vo výške 15 miliónov eur.

Európska únia na dosah?

Ukrajinská asociačná dohoda s Európskou úniou nadobudla významný symbolický význam po tom, ako Janukovyčovo rozhodnutie zmluvu nepodpísať podnietilo aj samotný Euromajdan. Keď 21. marca ukrajinský premiér Jaceňuk podpísal politickú časť asociačnej dohody medzi EÚ a Ukrajinou, mnohí to vnímali ako dôkaz, že nová politická elita má skutočný záujem o európsku budúcnosť a demokratické zmeny na Ukrajine. O tri mesiace neskôr, 27. júna, prezident Porošenko podpísal aj ekonomickú časť dohody. Po dvadsiatich rokoch negociácií a dvoch demokratických revolúciách sa tak ukrajinský prezident a vláda konečne zhodli na budúcom – európskom – smerovaní svojej krajiny.

Podpísaním dohody sa rozbehol ďalší, zdĺhavý,  proces samotnej implementácie dohody. V polovici septembra 2014 síce ukrajinský parlament a Európsky parlament simultánne ratifikovali asociačnú dohodu, no implementácia dohody o voľnom obchode medzi EÚ a Ukrajinou bola odložená až do 31. decembra 2015. Európsky parlament svoje rozhodnutie zdôvodnil v rezolúcii z 12. septembra, v ktorej zhodnotil nielen aktuálne dianie na Ukrajine, ale aj vzťahy medzi EÚ a Ruskom. Ukrajina a EÚ nie sú jediní, komu na ekonomickej časti dohody veľmi záleží. Celý vývoj uprene sleduje aj Rusko.

Dohoda o voľnom obchode EÚ s Ukrajinou (DCFTA) zmení pohyb tovaru na ukrajinsko-ruskom trhu. Ak DCFTA vstúpi do platnosti, tarify pre ukrajinský tovar smerujúci na európsky trh sa znížia. Podobná logika platí aj pre európsky tovar vyvezený na Ukrajinu. Rusko-ukrajinský obchod by síce mal byť taktiež chránený antidampingovými opatreniami, ktoré sú súčasťou dohody o voľnom obchode Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), no Rusko záujem o konkurenciu nemá. Aj preto Putin dôrazne pripomína, že nebude tolerovať záväzky Ukrajiny voči európskemu trhu a v prípade, ak sa DCFTA prenesie do v praxe, Kyjev môže od Moskvy čakať zhoršené obchodné podmienky. Ak by sa Putinove slová pretavili do praxe, krehká ekonomická situácia na Ukrajine by sa zrejme dramaticky zhoršila. V súčasnosti je Rusko najväčším obchodným partnerom Ukrajiny a až takmer štvrtina ukrajinského tovaru sa exportuje do Ruska.

Ukrajinský premiér Jaceňuk síce vyhlásil, že ukrajinská vláda nepoľaví a nechce odkladať implementáciu DCFTA, no Európska únia sa rozhodla pozastaviť plnenie tejto časti asociačnej dohody do konca roka 2015. Rozhodnutie Únie vyvolalo na Ukrajine kontroverzné reakcie a polemiku o tom, ako tento krok interpretovať. Podľa niektorých názorov sa tým Európska únia  podvolila nátlaku zo strany agresora. Na novovzniknutú situáciu zareagoval aj sám Putin a zo zoznamu tovarov eurázijskej colnej únie, na ktoré sa vzťahujú nulové tarify, odstránil hlavný vývozný poľnohospodársky výrobok z Ukrajiny – biely cukor. Na zozname sa v súčasnosti okrem cukru nachádzajú už aj všetky ukrajinské mliečne produkty, zemiaky, džúsy, konzervované výrobky a alkohol. Najvyšším tromfom v rukách Ruska je však aj naďalej plyn.

Ruská odysea zemného plynu

S prichádzajúcou zimou sa Ukrajina dostáva do zložitej rokovacej pozície. Ešte v lete stihol Gazprom pozastaviť Ukrajine dodávky zemného plynu dovtedy, kým mu Kyjev nezaplatí svoje údajné dlhy. Okrem toho začal Gazprom požadovať za akékoľvek ďalšie dodávky zemného plynu platby vopred.

Situáciu Ukrajiny príliš neuľahčuje ani potenciálny reverzný tok plynu z Európy. Rusko už dnes vyvíja na európske krajiny intenzívny tlak, aby plyn, doručený na ich územie, nesmeroval na Ukrajinu. Ruský minister pre energetiku Alexander Novak aj v septembri Únii jasne zdôraznil, že „dohody, ktoré s nimi má Rusko uzavreté, nehovoria o reexporte.“ Na ruské výzvy zareagoval ako prvý maďarský operátor FGSZ a 25. septembra stopol reverzný tok plynu na Ukrajinu na dobu neurčitú. Vysvetlenie? Technické príčiny.

Prezident Putin zároveň 23. septembra poslal Porošenkovi ďalší varovný list, v ktorom uviedol, že ak aj Ukrajina začne harmonizovať legislatívu tak, aby mohla implementovať DCFTA, Rusko „bude môcť uplatňovať existujúcu obchodnú a ekonomickú dohodu medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou.” Vladimir Čižov ruský veľvyslanec pre EÚ, vyjadril svoje nádeje, že ešte túto jeseň sa v Európskej komisii spustí proces, ktorý by zvážil ruské „obavy” o ukrajinskej asociačnej dohode. Odpoveď od bývalého predsedu Európskej komisie Josého Manuela Barrosa bola jednoznačná: „Európska únia nevidí žiadny dôvod na zmenu asociačnej dohody s Ukrajinou, ak o to žiada Rusko a nie Ukrajina. Veríme, že odloženie implementácie DCFTA bude posledným výsledkom ruského tlaku na Ukrajinu.“

Na začiatku októbra ukrajinský premiér Jaceňuk vyhlásil, že Ukrajina splatila eurobondy vydané Naftogazom a podporila ich aj štátnymi zárukami a sumou 1,67 miliardy dolárov kompletne pokryla dlhy, ktoré Naftogaz voči ruskému Gazpromu mal. Ukrajine tak len zostáva dúfať, že Rusko počas nadchádzajúcej zimy opäť nepritiahne kohútiky.

Napriek pretrvávajúcim problémom s ekonomickou časťou dohody začne Ukrajina 1. novembra s predbežnou implementáciou politickej časti asociačnej dohody. Komplexná implementácia sa začne hneď po odsúhlasení všetkými 28 členskými štátmi EÚ. Už dnes je však napríklad naplno rozbehnutý proces na vytvorenie bezvízového režimu medzi Ukrajinou a Úniou, ktorý je súčasťou politickej časti dohody. Ukrajinské ministerstvo zahraničných vecí verí, že už od januára 2015 budú môcť všetci obyvatelia Ukrajiny cestovať do EÚ bez víz.

Jesenné výsledky Porošenka

Ukrajina, ktorá bola dlhé roky obviňovaná z „dvojvektorovej” zahraničnej politiky, dnes vysiela navonok jasný postoj – vybrala si Európu, nie Rusko. Podpis asociačnej dohody je pre Ukrajinu veľkým krokom vpred a prvým hmatateľným dôkazom zbližovania sa Kyjeva s Európskou úniou.

Ak by si Putin uvedomil, že Sovietsky zväz sa skutočne rozpadol pred 23 rokmi a zastavil by vojenské operácie na Ukrajine, Ukrajina má šancu stať sa súčasťou Európy. Takýto scenár je však zrejme nereálny.

Európa sa do istej miery upokojila dohodami z Minska, pretože veľké vojenské akcie skončili, medzi oboma stranami konfliktu je oficiálne prímerie a pozornosť sa čiastočne presunula na iné problémy. Je to však dlhodobé riešenie?

Podľa nášho názoru nie. Putin totiž dosiahol presne to, čo chcel – druhé Podnestersko. Východnej Ukrajine hrozí, že sa stane zónou zamrznutého konfliktu, a to nie na nasledujúce tri roky, ale na dobu neurčitú. Medzitým bude Moskva zásobovať Donbas zbraňami a arzenálom a postupne dostane pod svoju sféru vplyvu celý región. A nielen Ukrajina, ale aj Európa bude musieť čeliť tikajúcej bombe, ktorá skôr či neskôr exploduje.

Čo by mal teda Porošenko robiť? Po tom, ako vo víkendových voľbách zrejme získa v parlamente väčšinu, by mal konať. Ukrajina by mala zabrániť vytvoreniu zóny zamrznutého konfliktu. Na to je však nevyhnutné, aby prezident obnovil protiteroristickú operáciu. Ak Porošenko takéto rozhodnutie prijme, s najväčšou pravdepodobnosťou sa stretne s odporom a odsúdením zo strany Európy, pretože v krajine stále oficiálne platí prímerie, ktoré je však veľmi relatívne. Kým Putin pokračuje v dodávkach zbraní a vojakov na územie suverénnej Ukrajiny, je to len jednostranné prímerie.

Nech už Rusko obsadí celý región Donbasu, alebo len Luhansk či Doneck, okupované územie bude tikajúcou bombou, ako sa už v prípade podobných konfliktov neraz ukázalo. Ak Európska únia zotrvá vo svojom opatrnom prístupe, ostáva len dúfať, že nebude Porošenkovi brániť, ak sa rozhodne konať.