Zahraničná politika

Tento rok si Európska únia pripomenie 15. výročie najväčšieho rozšírenia vo svojej histórii. 1. mája 2004 do nej vstúpilo desať štátov vrátane Slovenska, ktoré sa ten istý rok stalo aj členom NATO. Bol to zlomový rok v slovenskej domácej a zahraničnej politike a je na mieste si pripomenúť, akú zmenu to prinieslo. Podľa mnohých zmenu k lepšiemu, ale sa aj ozývajú hlasy, ktoré členstvo v oboch organizáciách spochybňujú.

Rozhodne medzi nich nepatrí prezident Andrej Kiska. „Brusel, nie je problém, ale riešenie,“ vyhlásil na Hodnotiacej konferencii zahraničnej a európskej politiky SR za rok 2018. Pridal sa k nemu premiér Peter Pellegrini s vyhlásením, že k členstvu v NATO a EÚ niet rozumnej alternatívy. Rovnakým jazykom hovoril aj minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák: „Slovensko potrebuje budovať vzťahy s NATO a EÚ, nie je priestor na experimentovanie.“

Európa paralyzovaná brexitom

Debaty o scenároch možného vývoja Európskej únie a definícii užšieho integračného jadra postupne vytlačil brexit. Zdĺhavé rokovania a odkladanie dátumu brexitu ukázali, že odchod členského štátu je omnoho zložitejší, ako si euroskeptici predstavovali. Dôsledky badať naprieč Európou. Euroskeptické strany, napríklad Národné zhromaždenie Marine Le Penovej, už nehovorí o odchode z Únie, ale skôr o jej zásadnej reforme.

Profesor Jozef Bátora považuje brexit za zrkadlo nastavené súčasnej podobe Únie, ktorá podľa neho štáty príliš reguluje a aj v hodnotových otázkach, čo niektorým členom prekáža. Na druhej strane sa ukázalo, že ani osobitný režim nemusí stačiť na utíšenie euroskepticizmu. Spojené kráľovstvo sa napriek mnohým výnimkám a výhodám v referende rozhodlo Úniu opustiť.

Štát s výsadným postavením sa tak zrazu ocitol mimo rokovacieho stola a keď sa k nemu vrátil, od zvyšných členov nedostával výhody, ale podmienky. „Pripomína mi to moment pri rozvode, keď si manželia zrazu uvedomili, koľko to bude stáť a nie je im jasné, čo bude potom,“ František Ružička, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí.

Brexitová agónia poznamenala aj dlhodobé plány Únie. Cieľom bolo do jari 2019 uzavrieť brexit a rovnako dosiahnuť aj konsenzus na reforme migračnej politiky. Májový summit v rumunskom Sibiu mal byť už fórom na diskusiu o budúcnosti európskeho spoločenstva, poznamenala šéfredaktorka EurActivu Zuzana Gabrižová.

Akým smerom by sa teda mala Únia uberať? Z hľadiska politickej sily a rozhodnosti by jej pomohlo, ak by sa v niektorých témach zmenil spôsob hlasovania. V otázkach zahraničnej, daňovej a sociálnej politiky je momentálne potrebný súhlas všetkých štátov. Nahradenie konsenzuálneho hlasovanie väčšinovým by rozhodovanie zjednodušilo a zrýchlilo. Túto reformu skloňuje predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker i expertná sféra. Na druhej strane, menšie štáty by mohli byť ľahko prehlasované a Slovensko doteraz napríklad harmonizáciu daní odmietalo.

Slovensko v Únii verzus Slovensko vo svete

Odhliadnuc od brexitu je Európska únia pomerne stabilný a úspešný projekt. Záujem oň má Ukrajina aj štáty západného Balkánu, ktoré vidia, ako ekonomicky 15 rokov členstva prospelo stredoeurópskym štátom. Ako garant stability a mieru v geopoliticky citlivom regióne, ale tiež poskytovateľ štedrých európskych dotácií.

„Európska únia je dobrý a prínosný projekt – dotiahla do konca nežnú revolúciu, stabilizovala Balkán a chudobným štátom priniesla ekonomický rozvoj,“ uviedol na Hodnotiacej konferencii Alexander Duleba, riaditeľ Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Pripomenul, že mechanizmus štrukturálnych fondov vznikol pred viac ako 30 rokmi, keď do Únie vstupovalo chudobné Grécko.

Premiér Peter Pellegrini sa vyslovil za ďalšie rozširovanie Únie na Balkán. Jedným dychom však dodal, že tlak Bruselu na potrebné predvstupové reformy je potrebné vyvážiť konkrétnym dátumom, kedy by sa ďalšie balkánske štáty mohli stať členom. Podľa premiéra by dátumy mali zaznieť najneskôr o rok, inak hrozí, že sa sympatie frustrovaných Balkáncov otočia smerom k Moskve a Pekingu.

Položme si otázku – ako by si počínalo Slovensko, keby v politických, či ekonomických otázkach rokovalo s Ruskom alebo Čínou len samo za seba? Podobná otázka je relevantná aj pri ďalších menších členských štátoch. Odstrašujúce príklady sú doslova na dosah ruky.

Spomeňme si na rusko-gruzínsku vojnu spred desiatich rokov, Ruskom kontrolované moldavské Podnestersko, či anexiu Krymu. Tieto scenáre vďaka členstvu v EÚ a NATO zrejme Slovensku nateraz nehrozia a pritom preň nie sú nepredstaviteľné. Slováci majú v živej pamäti, ako vyzeral život pod železnou oponou so sovietskymi vojakmi na svojom území.

V čase globalizácie sa stierajú hranice a firmy majú neraz väčšiu moc ako štáty veľkosti Slovenska.  Líder organizácie GLOBSEC Rastislav Káčer v tom vidí príležitosť pre Európsku úniu. „Nielen pri veľkých štátoch, ale aj pri globálnych firmách pomôže len spoločná európska reakcia,“ čo sa ukázalo napríklad pri tvorbe európskej legislatívy v digitálnom svete. Byť členom väčšieho zoskupenia sa v tomto ohľade malým štátom oplatí.

Dlhodobý konsenzus sa zo zahraničnej politiky vytratil

Dlhoročné východiská slovenskej zahraničnej politiky formálne potvrdili traja najvyšší ústavní činitelia v roku 2017, keď prijali spoločné vyhlásenie o proeurópskej a proatlantickej orientácii Slovenska. Konsenzus sa však rozplynul pri postoji k Rusku a USA.

Poslanci Národnej rady aj experti sa na 19. ročníku Hodnotiacej konferencie zhodli, že pri zahraničnej politike by mali ísť stranícke záujmy bokom a nemala by sa stávať miestom vnútropolitického súperenia. Lenže práve to sa ostatné dva roky deje.

Keď vláda v roku 2017 jednohlasne schválila Bezpečnostnú stratégiu, jeden zo základných koncepčných dokumentov slovenskej obrany, nik netušil, že ešte jeden a pol roka potom nebude riadne schválená parlamentom. Výhrady proti nej má koaličná strana SNS. Prekáža jej, že sa v texte vykresľuje Rusko ako nepriateľ.

„SNS ako osempercentná strana drží v šachu celú slovenskú zahraničnú a bezpečnostnú politiku,“ vyhlásil poslanec za opozičnú stranu SaS Martin Klus. Poslanec koaličnej strany SMER-SD Marián Kéry mu oponoval, že Bezpečnostná stratégia je de facto platná aj bez súhlasu parlamentu a jej presadenie koalícii nestojí za to, aby sa rozpadla vládna koalícia.

Rozdielne pohľady na zahraničnú politiku vrámci vládnej koalície sa naplno prejavili pri Globálnom pakte OSN o migrácii. Vlajková loď ministra Miroslava Lajčáka z obdobia pôsobenia na čele Valného zhromaždenia OSN narazila na tvrdý odpor koaličnej SNS. Došlo to tak ďaleko, že na summit venovaný tomuto dohovoru v Marrákeši nešiel žiaden slovenský predstaviteľ a minister podal demisiu, ktorú neskôr stiahol.

Národniari sa tiež postavili proti textu obrannej dohody so Spojenými štátmi, čo prekvapilo koaličného poslanca Martina Fedora. „Myslel som si, že po vláde Vladimíra Mečiara to už bolo vyriešené, ale zrazu sa opäť pýtame, kto je naším hlavným spojencom a partnerom,“ okomentoval debatu o dohode s USA poslanec.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo u poslanci na Hodnotiacej konferencii vystavili zahraničnej politike v roku 2018 prevažne negatívne hodnotenie. Najtvrdší bol Ján Budaj z opozičného hnutia OĽaNO. „Strkáme hlavy pri problémoch do piesku, stále máme ministra v demisii, lebo demisia sa nedá zobrať späť a vláda sa podieľala na únose Vietnamca,“ odôvodnil poslanec, prečo by dal slovenskej diplomacii známku 4.

Tento rok Slovensko a Európsku úniu čaká viacero medzníkov. Prelomové voľby do Európskeho parlamentu, vymenovanie novej Európskej komisie, ale zrejme aj zavŕšenie brexitu. O to zaujímavejší bude o rok jubilejný, 20. ročník Hodnotiacej konferencie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky.

Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku uverejňuje tento článok pri príležitosti 19. ročníka Hodnotiacej konferencie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky za rok 2018. Konferenciu zorganizovalo Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Článok je súčasťou špeciálu portálu Zahraničná politika.