Zahraničná politika

Aj keď za ten čas nastal určitý progres v praktickej spolupráci týchto dvoch krajín, v doriešení zásadných problémov medzi nimi nenastal veľký posun. Práve v dôsledku nedostatočného pokroku vznikol nápad dosiahnuť ho prostredníctvom takéhoto netradičného riešenia.

Správa o možnej výmene území vzbudila najmä kritické reakcie. Kým na prvý pohľad sa tento krok môže javiť ako efektívne riešenie dlho sa tiahnuceho problému, pri bližšom pohľade sa rýchlo ukáže, že by mohol priniesť mnoho negatívnych následkov.

Úplné etnické oddelenie: nemožné

Doriešenie rozporov medzi Kosovom a Srbskom rozhodne je v záujme oboch zúčastnených strán. Kosovo a Srbsko stáli proti sebe vo vojnovom konflikte v rokoch 1998 až 1999 a v roku 2008 Kosovo jednostranne vyhlásilo nezávislosť. Preto je logické, že vzťahy týchto dvoch aktérov nie sú v súčasnosti ideálne. Obe krajiny sa však chcú integrovať s EÚ, a na to potrebujú mať vyriešené všetky teritoriálne nezhody.

Je však navrhované riešenie tou správnou cestou? Táto výmena má docieliť, aby sa etnické menšiny presunuli do domovského štátu. To znamená, že Srbi, ktorí sa po vyhlásení nezávislosti Kosova ocitli oddelení od Srbska, sa teraz „vrátia domov”. A na druhej strane sa Albánci žijúci v Srbsku ocitnú v Kosove. Tento návrh však opomína dva typy obyvateľstva. Čo sa stane so Srbmi, ktorí sú ešte vždy v Kosove, a neocitnú sa výmenou území v Srbsku? Touto výmenou si totiž srbská vláda nadobro prizná, že Kosovo stratila. Príkladom sú tzv. srbské enklávy na území Kosova – teda územia väčšinovo obývané Srbmi. Niektoré z nich, ako napr. severná časť mesta Kosovská Mitrovica či okres Zvečan, sa nachádzajú na severnom území Kosova, ktoré by sa po schválení dohody stalo srbským územím. Potom sú tu však okresy ako Gračanica či Ranilug, ktoré sa nachádzajú v iných častiach krajiny. Počet obyvateľov okresu Gračanica tvoril k 2011 podľa sčítania 10675 ľudí, z toho 7209 kosovských Srbov.[1] V Ranilugu to bolo z celkového počtu 3866 obyvateľov až 3692.[2] Oponenti návrhu upozorňujú, že títo obyvatelia by v prípade jeho schválenia zrejme z Kosova odišli, lebo sa tým Srbsko nadobro vzdá nároku na Kosovo a posilní sa jednak percentuálna prevaha kosovských Albáncov, ale aj nacionalistická rétorika.

To isté platí aj o Albáncoch na srbskom území. Ale ešte podstatnejšie je, čo bude s Albáncami, ktorí sú teraz v Kosove a výmenou území sa ocitnú v Srbsku. Príkladom je obec Çabër na severe Kosova, ktorá by po novom pripadla Srbsku. Veľkú väčšinu obyvateľstva tvoria kosovskí Albánci. Táto dedina bola okrem toho jednou z najzničenejších sídel v celom Kosove. V marci 1999 na ňu zaútočili Srbi a zhruba 1400 obyvateľov z nej utieklo preč. Po vojne sa zhruba polovica vrátila a vybudovala celú dedinu prakticky od nuly. Súčasní obyvatelia teda zvažujú opätovné opustenie Çabëru, ak by sa stal súčasťou Srbska.[3] A čo Srbi, ktorí sa takto veľmi neplánovane ocitnú v Kosove? Všetky tieto otázky narážajú na väčší problém, a tým je otváranie starých rán z minulosti. Kým by totiž výmena území vyriešila jeden problém, vytvorila by aj niekoľko nových, s ktorými lídri oboch krajín nepočítajú.

Tento fakt odzrkadľuje aj minimálna podpora daného návrhu obyvateľov Kosova i Srbska. Obe strany si totiž uvedomujú, že je to riskantný krok, ktorý by opäť mohol skončiť vojenským konfliktom. Úplné etnické oddelenie dvoch krajín je totiž prakticky nemožné, dá sa dosiahnuť jedine etnickým čistením, čiže vojnou a genocídou.

Kvalitná demokracia funguje aj s menšinami

Preto sú proti nielen priamo dotknutí obyvatelia, ale aj mnohí ďalší, čo ukazuje napríklad protest proti navrhovanému plánu v Prištine, ktorého sa zúčastnilo zhruba 20 000 ľudí.[4] Proti je teda väčšina kosovskej populácie, a to ako albánskej, tak srbskej etnicity. Okrem toho je proti aj kosovský premiér a väčšina parlamentných strán.[5]

Problém však nie je len v praktickej stránke, ale aj v prístupe lídrov: namiesto snahy o budovanie štátu, ktorý je inkluzívny voči etnickým či iným menšinám, budujú štát na tom, že sa menšiny snažia dostať preč zo svojho územia. Obe krajiny tvrdia, že sa snažia budovať štát na demokratických princípoch a dostať sa do EÚ. Avšak jedným z podstatných znakov demokratického štátu je to, ako sa správa ku svojim menšinám. Aj Lisabonská zmluva, základný dokument Európskej únie, hovorí v článku 2 o tom, že celá únia bojuje proti sociálnemu vylúčeniu a diskriminácii, podporuje solidaritu a rovnosť, ako aj sociálnu a územnú súdržnosť.[6] Ak sa teda Kosovo či Srbsko niekedy chcú pridať do EÚ, musia presadzovať rovnaké hodnoty.

Ďalším nemenej podstatným argumentom proti tomuto návrhu je precedens, ktorý by takáto výmena území mohla nastoliť. Zmena štátnych hraníc na etnickom princípe je niečo, čo sme po konci druhej svetovej vojny v Európe a v medzinárodnom práve označili za neprípustné. Balkán je dobrým príkladom toho, prečo sme tak urobili a prečo by bol návrat k takejto praxi nebezpečný. Netrvalo by dlho nájsť ďalšie oblasti, ktoré by túto dohodu mohli použiť ako silný argument na ich osamostatnenie – napríklad Republika srbská v Bosne a Hercegovine, ktorej vedenie sa už dlhšie snaží zmenšiť vplyv centrálnej vlády v Sarajeve.[7]

Zmiešané reakcie medzinárodného spoločenstva

Práve preto je zarážajúci postoj niektorých svetových lídrov, menovite prezidenta USA Donalda Trumpa a šéfky európskej diplomacie Federicy Mogherini, ktorá kosovsko-srbské rokovania vedie. Práve USA a EÚ predsa stáli pri formovaní Kosova i Bosny a Hercegoviny a napomáhali zaviesť politický systém založený na demokratických princípoch, a zároveň udržiavaní krehkej etnickej situácie v rovnováhe. Federica Mogherini sa napriek tomu vyjadrila, že podporí akýkoľvek návrh (v súlade s medzinárodným právom), na ktorom sa prezidenti spoločne dohodnú.[8] Trumpova administratíva vidí potenciál na dosiahnutie historickej dohody, a preto zastáva podobné stanovisko.[9]

Ďalší dôležití aktéri však reagovali odlišne. Nemecko je jedným z najhlasnejších kritikov, čo sa prejavuje v slovách kancelárky Merkelovej: „Územná integrita krajín západného Balkánu už bola zavedená a je neporušiteľná. Toto musíme opakovať stále dookola, pretože stále prichádzajú návrhy na diskusiu o zmenách štátnych hraníc, a to nemôžeme urobiť.“ S podobnými argumentmi sa postavili proti ďalší premiéri či ministri členských štátov, napr. Veľkej Británie, Fínska či Luxemburska.[10]

Oficiálny postoj Slovenska, komunikovaný Ministerstvom zahraničných vecí, je veľmi podobný. Upozorňuje, že nielenže by takáto výmena území nepriniesla želané výsledky, ale mohla by priniesť aj ďalšie problémy. Etnické napätie sa nevyrieši, pretože ešte vždy nebudú jednotlivé územia etnicky úplne homogénne. Ministerstvo upozorňuje aj na to, že takéto riešenia sú v rozpore s hodnotami EÚ, ktorej členom sa oba zúčastnení aktéri chcú stať. Ideu výmeny území teda ministerstvo jasne odmieta, zároveň však podporuje dialóg medzi Prištinou a Kosovom, aj vznik komplexnej a právne záväznej dohody, ktorá by ich vzájomné vzťahy usporiadala. 

Čo tým sledujú?

Tento plán má teda mnoho problémov a odmieta ho aj obyvateľstvo oboch krajín. Čo sa ním teda lídri, ktorí ho presadzujú, snažia dosiahnuť? Oba štáty chcú nadobro doriešiť svoje teritoriálne nezhody, a tým sa priblížiť k členstvu v EÚ. Prečo teda k dohode nemôže dôjsť aj bez výmeny území? Jedným z vysvetlení, ktoré sa ponúkajú, je to, že pre Srbsko je ťažké vyrovnať sa so stratou jeho bývalého územia. Získať naspäť aspoň jeho časť by mohlo vnímať domáce obyvateľstvo aspoň ako čiastočnú výhru. To by srbským lídrom umožnilo „predať“ svojmu obyvateľstvu ideu uznania Kosova a ukončenia roky trvajúcej patovej situácie. Avšak ako bolo vysvetlené vyššie, tento plán nemá širokú podporu srbského obyvateľstva.

Kontroverznejším vysvetlením by mohla byť srbská snaha oslabiť náprotivnú stranu a v budúcnosti získať väčší vplyv. Súčasťou navrhovanej dohody je totiž srbský zisk celej priehrady Gazivode, čo by znamenalo značné obmedzenie pitnej vody a zásoby elektrickej energie pre Kosovo. Okrem toho by to pre Srbsko mohlo znamenať užitočný precedens pre spomínanú Republiku srbskú.

To, čo teda na prvý pohľad môže pôsobiť ako rozumný a mierumilovný spôsob, ako urovnať staré spory, je s najväčšou pravdepodobnosťou spôsob, akým vyvolať niekoľko sporov (staro)nových. Nepridáva tomu ani väčšinovo negatívna reakcia, či už zo strany obyvateľstva oboch krajín, tak zo strany mnohých štátov či odborníkov na Balkánsky polostrov. Dobrým príkladom je otvorený list smerovaný Federice Mogherini, ktorý varuje pred zámenou území a pomenúva už spomínané argumenty, prečo je to nebezpečný nápad. Pod tento list sa podpísalo široké spektrum jednotlivcov i organizácií, medzi inými aj bývalý vysoký predstaviteľ EÚ pre Bosnu a Hercegovinu Christian Schwarz-Schilling, novinári, akademici, balkanisti a predstavitelia neziskových organizácií.[11]

---

[1] www.osce.org/mission-in-kosovo/88762?download=true

[2] www.osce.org/mission-in-kosovo/88760?download=true

[3] www.politico.eu/article/kosovo-border-changes-worry-caber-village-balkans-war-aftermath/

[4] www.rferl.org/a/protest-in-kosovo-over-possible-land-swap-with-serbia/29516478.html

[5] www.theguardian.com/commentisfree/2018/oct/17/kosovo-serbia-land-swap-ethnic-cleansing

[6] http://publications.europa.eu/resource/cellar/688a7a98-3110-4ffe-a6b3-8972d8445325.0020.01/DOC_19

[7] www.nytimes.com/2018/02/16/world/europe/dodik-republika-srpska-bosnia.html

[8] www.thenational.ae/world/europe/eu-backs-serbia-kosovo-land-swap-idea-1.765540

[9] www.reuters.com/article/us-usa-kosovo-serbia/trump-urges-kosovo-to-reach-historic-deal-with-serbia-idUSKBN1OH291

[10] www.politico.eu/article/angela-merkel-no-balkan-border-changes-kosovo-serbia-vucic-thaci/

[11] www.balkaninsight.com/en/file/show/Citizens%20and%20Friends%20of%20the%20Balkans%20against%20Partition.pdf