Zahraničná politika

Stredná Európa ako výzva americkej zahraničnej politiky

Prezident Obama nezaháľal a hneď po voľbách v roku 2012 sa napriek politickej tradícii rozhodol byť silnejší ako bývali jeho predchodcovia počas vyčkávacieho „lame duck“ obdobia do konca prezidentského mandátu. Na presadenie politík, ktoré mu už nemôžu veľmi uškodiť, môže použiť takzvaný executive action (vládny príkaz), ktorý má silu zákona a nemusí byť schválený v Kongrese. V domácej politike Obama sprísnil rétoriku o imigračnej reforme a udelil špeciálny štatút takmer piatim miliónom nelegálnych imigrantov v Spojených štátoch, ktorý by im mal v budúcnosti zabezpečiť legálny pobyt. V zahraničnej politike prišlo rozhodnutie vymeniť Chucka Hegela na poste ministra obrany. Biely dom to zdôvodnil najmä neschopnosťou Hegela čeliť novým hrozbám, ako je boj proti teroristickej skupine ISIL. V decembri Barack Obama a kubánsky prezident Julian Castro uvoľnili takmer 60 rokov napäté vzťahy medzi Kubou a USA.

Jednou z najdôležitejších zahraničnopolitických výzev, ktorým Obama čelí, ostáva aj stredná Európa. Tá sa od ostatných geopolitických problémov líši tým, že iné ohniská, ako Afganistan a hrozba medzinárodného terorizmu, sú kombináciou politických a vojenských riešení. Príkladom je bombardovanie spojené s podporou umiernených skupín a spriatelených vlád v regióne v prípade boja proti Islamskému štátu Sýrie a Iraku a diplomacia a podporno-cvičiteľská misia v prípade Afganistanu. Ruská agresia a následná informačná vojna majú, naopak, len politické riešenie. Zo strany Ruska pre štáty Aliancie otvorený konflikt dnes nehrozí a Spojené štáty ho s Ruskom ani nezačnú. Konflikt, ktorý aktuálne Európe hrozí, je asymetrickejší a dlhodobý. Preto je dnes viac ako kedykoľvek predtým dôležitý aktívny prístup politických a nepolitických elít v regióne Vyšehradskej štvorky k odkazu transatlantického partnerstva, ktoré bolo práve pre jeho európsku časť prospešné už od konca prvej svetovej vojny.

Uplynulo päť rokov, odkedy lídri a analytici zo strednej a východnej Európy, vrátane Martina Bútoru, Michala Kováča a Václava Havla, adresovali list novozvolenému prezidentovi Obamovi, v ktorom ho žiadali, aby nezabúdal na Európu a prehodnotil svoju politiku voči Rusku, čím mal zmierniť ich vzájomné vzťahy a hľadať spoločné zahraničnopolitické záujmy. Je otázne, do akej miery išlo len o odhad alebo legitímnu obavu zo strany krajín, ktoré si ruskú (sovietsku) agresiu odskúšali na vlastnej koži. Americká politika „reštartu“ ako taká síce chybná nebola, ale autori listu mali pravdu v tom, že analytici v Bielom dome dlhodobo podceňovali ruskú doktrínu, ktorá hovorila okrem iného i o potrebe chrániť svojich občanov aj za hranicami Ruska, a stala sa tak nepriamou hrozbou pre susedné štáty. Výzvy však existujú na oboch stranách Atlantiku. Na severoamerickom kontinente ide v prvom rade o pochopenie situácie v krajinách strednej Európy a vývoj myslenia v súvislosti s ruskou inváziou, najmä prejavy panslovanstva medzi niektorými politikmi a ignorovanie histórie zapájania sa Ruska a jeho predchodcu – Sovietskeho zväzu – do vnútorných politík. Reakcia na krízu na Ukrajine zo strany USA bola zo začiatku skôr rozpačitá. Biely dom gratuloval novozostavenej vláde Jaceňuka bez toho, aby bola legitímne zvolená, a takisto sa z amerického ministerstva zahraničných vecí ozývala ostrá kritika voči EÚ a jej neschopnosti riešiť krízu na Ukrajine promptnejšie v dobe, ke´d Spojené štáty uvaľovali na Rusko sankcie. Na opačnej strane ide o potrebu ukončenia závislosti od Spojených štátov, a to najmä vojensky. EÚ a európska časť NATO nemôžu byť pre Ameriku len pobočkami jej záujmu. Musia operovať sebavedomo a ako samostatné jednotky, ktoré sa v prípade napadnutia vedia brániť. Dnes nie sú krajiny V4 schopné splniť ani tie najzákladnejšie záväzky vyplývajúce z členstva v NATO, ktoré sa týkajú predovšetkým vývoja obranných spôsobilostí a udržania obranného rozpočtu na úrovni 2 %.

Zapojenie Ameriky v regióne a úlohy V4

Obama má príležitosť dostať sa do pozitívneho povedomia stredoeurópskych jastrabov, ktorí volajú po intenzívnejšej prítomnosti Spojených štátov v Európe. To nič nemení na fakte, že európska časť NATO musí čo najskôr zaujať stanovisko k budúcnosti spôsobilostí jednotlivých štátov na kolektívnu obranu. Amerika stále platí väčšiu časť účtu za obranu euroatlantického priestoru. A ako medzi demokratmi, tak aj medzi republikánmi sa ozývajú hlasy, ktoré striktne odmietajú status quo. Spojené štáty investovali do doslovného vybudovania západnej Európy a neskôr postavenia východnej Európy na nohy po skončení 2. svetovej vojny 160 miliárd dolárov dnešnej hodnoty.

Spojené štáty stále vnímajú všetky krajiny V4 ako partnerov a spojencov. V najbližšej dobe určite nebudeme svedkami úplného zmazania amerických stôp v regióne. Washington bude naďalej podporovať vojenské cvičenia a regionálnu spoluprácu v oblasti obrany a bezpečnosti. Počas svojej návštevy v Európe začiatkom júna 2014 prezident Obama oznámil, že požiada Kongres o jednu miliardu dolárov, aby zvýšil americkú prítomnosť v Európe v rámci iniciatívy „European Reassurence Initiative“[1]. Iniciatíva bola v plnej sume zahrnutá do obranného rozpočtu na rok 2015. Ide o jasné stanovisko a prísľub, že Spojené štáty stále považujú región V4 za kľúčový a sú pripravené podieľať sa na zvyšovaní spôsobilostí jednotlivých štátov.

V krajinách V4 však musí dôjsť k urýchlenej sebareflexii. Po roku 2004 stratila Vyšehradská štvorka svoj jasný cieľ, ktorým bola dovtedy euroatlantická integrácia. Hnacím motorom spolupráce bola konsenzuálna túžba ekonomického rozvoja, politickej a bezpečnostnej stability. Dnes, pätnásť rokov od vstupu troch krajín z V4 do NATO a desiatich rokoch od vstupu celej V4 do EÚ, zažíva región stagnáciu a len ťarbavo sa orientuje na geopolitickej mape. Priepasť medzi jednotlivými krajinami vo vnímaní bezpečnostných hrozieb, a najmä ich reakcie na ne, sa zväčšuje. Situácia vo V4 tak pripomína situáciu z 90. rokov, keď sa do vlád dostávali populisti, ktorých zahraničné politiky boli slepé a krátkodobé. Dlhodobé vnímanie transatlantických vzťahov ako pozitívneho prepojenia Európy a Ameriky sa oslabuje a lídri V4 sa od nich viac či menej otvorene odkláňajú.

Jedno ostáva isté. Stredná Európa ešte nestratila svoju atraktivitu a o jej geopolitickej dôležitosti dnes netreba presviedčať ani Washington. Súčasný aj budúci prezident Spojených štátov si ju na mape nájdu. Ale ostáva to na predstaviteľoch týchto krajín, ako dlho im to bude trvať.