Zahraničná politika

Hoci pri písaní týchto riadkov ešte nebolo jasné, či revolúcia v Egypte bude úspešná a ukončí vládu Husního Mubaraka, už vtedy bolo zrejmé, s akými rozpakmi USA vnímajú tento vývoj. Po prvé, Obama nepovažoval za dôležité, aby čo len spomenul protesty v Egypte alebo revolúciu v Tunise vo svojej Správe o stave únie 25. januára. O niekoľko dní na to sme v televízii videli jeho viceprezidenta, ako hovorí, že Mubarak by nemal odstupovať a odmieta ho nazývať diktátorom. Až v ďalších  dňoch vystúpila ministerka zahraničných vecí Clinton s posolstvom, ktoré síce vyjadrovalo trochu viac sympatií k demonštrujúcim, ale nieslo sa najmä v duchu želania „usporiadanej tranzície“.

Hoci je toto váhavé správanie Spojených štátov desivé, dáva zmysel. Rýchly pohľad na štatistiky  finančnej pomoci USA ukazuje, že Egypt je po Izraeli jej druhým najväčším príjemcom (ak nerátame výdavky spojené s Irakom a Afganistanom). Odkedy v roku 1979 podpísal mierovú zmluvu s Izraelom, získaval Egypt  (a Mubarakov režim) v priemere dve miliardy USD ročne. Takže, samozrejme, ide o kľúčového spojenca USA, i keď toto partnerstvo nesiaha oveľa ďalej, ako po jeho vojenské záujmy. Nedá sa nevšimnúť si, že väčšina americkej pomoci Egyptu ide na jeho vojenské výdavky: konkrétne na produkty, ktoré Egypt nakupuje od amerických kontraktorov v obrannom priemysle. Takže nijaká humanitárna pomoc.

Všimnime si ešte ďalší kúsok mozaiky: prezident Obama na jednej strane povzbudzoval Egypťanov vo svojom prejave v Káhire v júni 2009, aby im nebolo ľahostajné kto im vládne. Ale keď sa Egypťania konečne prejavili, zabudol nasadiť podporujúci tón. Po prvých dňoch demonštrácií prišli z Egypta správy, že ľudia sú rozčarovaní z vlažnej reakcie USA. Zjavne im ušlo, že prejav prezidenta Obamu, akokoľvek povznášajúci, je len prejav.

Takže Egypťania spoznávajú skutočného Obamu. Toho, ktorého rozčarovaní liberáli v USA  prekukli už dávno. Prezidenta, ktorý viedol kampaň založenú na sloganoch o otvorenosti, ale keď sa ocitol pri moci, rozhodol sa uplatniť princíp štátneho tajomstva, aby potlačil akékoľvek snahy žalovať Bushov režim mučenia väzňov, a namiesto toho vkladá energiu do hľadania kreatívnych spôsobov, ako potrestať tých, čo zverejňujú tajné informácie.

Miera, do akej americká verejná mienka takýto cynizmus podporuje, je zjavná z toho, ako si americká verejnosť osvojila „obavy“ v súvislosti s Egyptom. Podľa prieskumu, ktorý realizovala spoločnosť Rasmussen, 59 % Američanov hovorí, že ak sa nepokoje v Egypte rozšíria do iných krajín, bude to zlé pre USA, pričom len 5 % ľudí si myslí, že ak by súčasná egyptská vláda padla, bolo by to pre Ameriku dobré. A čo je najsmutnejšie, 70 % ľudí je presvedčených, že Amerika by sa do situácie nemala pliesť. Zvláštne, kde sa tieto pocity skrývali na jar 2003, keď podľa prieskumu televíznej stanice ABC News takmer dve tretiny Američanov podporovali vojnu v Iraku.

Isteže, vzhľadom na svetové dejiny nie sú tieto obavy úplne bezpredmetné. Existuje dosť precedensov, keď jedného autokrata vystriedal druhý, a ešte horší – Irán a Kuba sú len jednými z príkladov. A máme aj mnoho takých príkladov, keď demokracia viedla k nepotešiteľným výsledkom, akým bolo napríklad víťazstvo Hamasu v Gaze. Úslovie, ktoré sa zaužívalo na opis tejto situácie je: Radšej diabol, ktorého poznáš, ako cudzinec.

Ale ani tak nevidím výhody podpory status quo v Egypte. Ako môže niekto ešte niekedy brať USA vážne, ak výsledkom ich politiky na Strednom východe za posledných desať rokov je „demokracia, ale len keď to chceme my“? Zdá sa, že vláda zmeškala príležitosť byť na správnej strane dejín, keď sa písali – uznať, že skôr či neskôr je zmena režimu nevyhnutná a plne ju podporiac dúfať v pokračovanie spolupráce s Egyptom v budúcnosti. Otázne je, či chaotická a oneskorená podpora, ktorú USA skôr či neskôr ponúknu, bude stačiť.