Zahraničná politika

Do nekonečného zoznamu konferencií s VIP účasťou zorganizovaných za posledné desaťročie v Prištine sa zaradila ďalšia s tajuplným názvom Chapter Closed in the Balkans. Málokedy sa organizátorom konferencií podarí v názve tak presne vystihnúť esenciu podujatia. Nezávislému pozorovateľovi totiž priebežne unikalo, kto to vlastne oslavuje a čo presne. Ak by sme nechceli organizátora osláv, medzinárodného civilného predstaviteľa (International Civilian Representative) Pietra Feitha, a jeho úrad podozrievať z nepatričnej recesie, ponúka sa vysvetlenie, že sa pred opustením krajiny rozhodol zhromaždiť všetkých svojich priateľov (a zároveň priateľov Kosova, ako sa sami s obľubou označujú) a poskytnúť im priestor, aby si každý oslávil čokoľvek, čo si pod voľnou témou podujatia predstaví.

V tomto duchu boli poňaté aj príhovory. Fínsky diplomat Martti Ahtisaari, ktorý v mene generálneho tajomníka OSN viedol v roku 2006 rozhovory medzi Kosovom a Srbskom vo Viedni, sa k téme postavil mainstreamovo a vyjadril radosť nad tým, že sa môže zúčastniť zavŕšenia „kapitoly dohliadanej nezávislosti a otvoriť kapitolu nezávislého Kosova„. Komisár EÚ pre rozširovanie Štefan Füle zas prišiel spoluotvoriť „novú kapitolu v histórii Kosova“. Takto to aspoň uvádza stránka Európskej komisie. Poznámka pod čiarou vysvetľuje, že názov „Kosovo“ je v tomto prípade použitý „bez toho, aby prejudikoval pozíciu voči statusu a je v súlade s rezolúciou BR OSN 1244/99 a stanoviskom Medzinárodného súdneho dvora ohľadom vyhlásenia nezávislosti Kosova“. Táto formulácia má vyjadrovať oficiálny názor EÚ, že bez ohľadu na to, za aký útvar Kosovo považujeme a čokoľvek by sa tam končilo alebo začínalo, nikto nemôže EÚ upodozrievať z toho, že by na to mala názor. „Dnes zatvárate významnú kapitolu. A otvárate novú, ešte dôležitejšiu,“ zakončil Štefan Füle svoju zdravicu a v duchu filmu s otvoreným koncom viac neprezradil. Ale zablahoželať sa predsa patrí.

Čo sa to teda vlastne malo v Kosove skončiť?

Najprv trochu dejín. Počiatkom roku 2007 predložil Martti Ahtisaari generálnemu tajomníkovi OSN plán kosovskej nezávislosti pod medzinárodným dohľadom (supervised independence). Vychádzal z politickej reality, že Kosovo nie je možné vrátiť pod správu Srbska, a ponechať ho vo vzduchoprázdne pod nekonečnou správou OSN by bránilo pokroku v Kosove, ako aj v širšom regióne vrátane Srbska. Okrem toho, že návrh stanovoval základné atribúty štátoprávneho usporiadania Kosova a právomoci medzinárodných misií, garantoval mimoriadne kolektívne práva menšinám, najmä srbskej. (Väčšinovo srbské okresy majú napríklad viac právomocí ako ostatné, trebárs možnosť spravovať si svoje nemocnice alebo vyššie školstvo, či financovanie aj prostredníctvom fondov zo Srbska.) Poskytol tiež  špecifické práva Srbskej pravoslávnej cirkvi. Najvyšším princípom budúceho štátu mala byť „multietnicita“.

„Ahtisaariho“ plán sa nakoniec nedostal na hlasovanie Bezpečnostnej rady OSN kvôli obave z ruského veta. Vo februári 2008 vyhlásil kosovský parlament nezávislosť podľa starostlivo skoncipovaného scenára USA a štyroch veľkých krajín EÚ, ktoré boli hnacím motorom snahy o uzavretie nedokončeného kosovského príbehu. Medzinárodný civilný predstaviteľ a jeho úrad mali dohliadať, aby sa plán stal súčasťou kosovského právneho systému. Pred pár mesiacmi medzinárodný úrad oznámil, že väčšina plánu bola realizovaná, a nastal preto čas, aby úrad svoju prácu v Kosove skončil.

V Kosove však budú naďalej pôsobiť ostatné medzinárodné misie. Zostáva civilná misia EÚ (EULEX), ktorej mandát, predĺžený tohto roku do júna 2014, garantuje okrem mentorských právomocí v oblasti polície, spravodlivosti a colnej správy aj exekutívne právomoci. Zostáva rovnako vojenská misia KFOR, ktorá zodpovedá v Kosove za bezpečnosť. Paradoxne, ICR prežila aj misia OSN (UNMIK), s ktorej prítomnosťou „Ahtisaariho“ plán nepočítal, keďže Kosovo spravovala od roku 1999 a predpokladalo sa, že s vyhlásením nezávislosti ju nahradia iné misie.

Rezolúcia BR OSN (1244/99), ktorá ustanovila správu OSN nad Kosovom (a teda UNMIK), však  zostala v platnosti aj po vyhlásení nezávislosti a všetky medzinárodné misie v Kosove sú UNMIK-u podriadené. Paradoxne, skončením mandátu Pietra Feitha a zatvorením jeho malého úradu odchádza z Kosova jediná medzinárodná misia, ktorá uznávala Kosovo ako nezávislý štát. Tí, čo zotrvávajú, nemajú na nezávislosť Kosova názor.

Okrem toho, odchod ICR je posledným potvrdením, že „Ahtisaari“ je uzavretá kapitola a medzinárodné spoločenstvo nebude tlačiť na to, čo sa neurobilo. Nezrealizovali sa veci, ktoré neboli až tak v moci kosovskej vlády, ale skôr EÚ a medzinárodného spoločenstva, a to najmä integrácia severného Kosova. Odchod ICR je teda posledným dôkazom, že sa medzinárodné spoločenstvo odvážne pustilo do hľadania iného riešenia pre severné Kosovo. Akého, to sa zatiaľ môžeme len dohadovať.

Keď Kosovu vládnu diplomati

Za štyri a pol roka svojho pôsobenia v Kosove nemusel Pieter Feith ani raz uplatniť svoje výkonné právomoci a oficiálne zvrátiť akékoľvek rozhodnutie kosovských inštitúcií. Nemusel, lebo v Kosove stojí tlak medzinárodnej komunity nad občianskymi petíciami či opakovanými masovými protestmi, alebo dokonca aj nad neochotou poslancov hlasovať za niečo. Žiarivým príkladom tohto princípu bolo prijímanie Zákona o Prizrene, ktorý predpokladal Ahtisaariho plán. Zákon okrem iného ustanovuje, že v tomto najzachovalejšom historickom meste na juhu Kosova budú mať v mene ochrany kultúrneho dedičstva Srbskej pravoslávnej cirkvi jej hodnostári de facto právo vetovať rozhodnutia týkajúce sa rozvoja historického centra. Diskusia o tomto zákone trvala veľmi dlho aj kvôli tomu, že sa proti prijatiu zákona v takomto znení nebývalo aktivizovali občania, združenia a organizácie v Prizreni, ale aj inde v Kosove. Keď sa na jar tohto roku o zákone diskutovalo v kosovskom parlamente, poslanci dostali od vlády presné inštrukcie, ako hlasovať pri jednotlivých pozmeňovacích návrhoch.

Úrad Pietra Feitha nevyvrátil tvrdenia viacerých poslancov, že im poslal inštrukcie cez vládu. Z nejakého dôvodu bolo dôležité, aby ICR nemusel tento kontroverzný zákon, proti ktorému sa zjednotila viac-menej celá spoločnosť bez ohľadu na stranícku príslušnosť, zrušiť svojím rozhodnutím. Asi by o dva mesiace na to ťažšie vysvetľoval, že je načase opustiť Kosovo. Ale ani po jeho odchode nehrozí, že by si kosovskí Albánci mali vládnuť sami. Vplyv veľvyslanectva USA a niektorých ďalších západných diplomatov, ako aj predstaviteľov EÚ v Kosove,  najmä na súčasnú vládu Hashima Thaçiho, je verejnosti dobre známy. Hoci už teraz v Kosove nie je úrad, ktorý by mohol formálne rušiť zákony parlamentu, nedá sa očakávať, že by sa medzinárodní diplomati prestali významným spôsobom podieľať na riadení vecí verejných v Kosove. To má však ničivý vplyv na budúcnosť Kosova.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa teda stále nezačína éra, kedy bude môcť občan Kosova demokraticky ovplyvňovať rozhodnutia svojich inštitúcií, tak ako je to dobrým zvykom v krajinách EÚ. A tak, ako si EÚ aspoň verbálne želá, aby bolo dobrým zvykom aj na Balkáne vrátane Kosova.

Načo to divadlo?

Natíska sa teda otázka, prečo bolo treba robiť okolo zatvorenia úradu ICR v Kosove také hlučné divadlo. Odpovede sa dajú iba tušiť. Prvá prirodzená, ktorá sa ponúka, je snaha o zlepšenie nálady bežného kosovského občana. Osláviť ďalšie kolo nezávislosti bolo dobrou príležitosťou ako vzbudiť vo frustrovanom priemernom Kosovčanovi pocit, že sa niečo deje a že toto dianie má pozitívny trend. Aj keď ho kosovská vláda presviedča o opaku, väčšina z nich si nemohla nevšimnúť, že zahraniční investori sa do krajiny nehrnú. Ba navyše aj tí, čo v nej sú, postupne odchádzajú, najmä ak sa im neujde z koláča veľkých vládnych projektov, na ktoré ide veľká časť rozpočtu.

Ekonomika nerastie a sociálna situácia sa nezlepšuje. Navyše, izolácia Kosova sa po vyhlásení nezávislosti ešte prehĺbila. Kosovčania sú jediný národ na západnom Balkáne, ktorý potrebuje na cestu do EÚ víza, a tie je veľmi ťažké získať. Okrem toho paralelne s každodenným uisteniami EÚ, že Kosovo patrí do Európy, sú jeho občania svedkami priebežného spochybňovania faktu, že sú nezávislým štátom a majú právo na existenciu. V neposlednom rade, uvedomelejší občania sú už roky svedkami toho, ako si verejnú debatu zmonopolizovala vládnuca PDK. Jej interpretáciou demokracie sú totiž kolosálne korupčné aféry, rozkrádanie, manipulácie pri hlasovaní v parlamente a podozrenie z účasti na veľmi závažných trestných činoch.

Premiér a líder PDK Hashim Thaçi poblahoželal sám sebe a úspechom svojich vlád v článku, ktorý pri príležitosti kosovského míľnika na ceste nezávislosťou cirkuloval v medzinárodnej tlači. Vykreslil v ňom Kosovo ako úspešný príbeh demokratických hodnôt (čo je samozrejme jeho zásluha) a EÚ spolu so zvyškom medzinárodného spoločenstva mu toto tvrdenie znovu odklepli.

EÚ ešte skutočne Hashima Thaçiho potrebuje, najmä aby dokončil začatý dialóg so Srbskom o technických záležitostiach. Dialóg bo prerušený kvôli srbským voľbám, ale predpokladá sa, že by sa zase čoskoro mali obnoviť rokovania v Bruseli. EÚ potrebuje stabilné Kosovo za každú cenu a nedajbože, že by sa táto stabilita narušila napríklad aj kvôli tomu, že by občania začali volať svojich politikov na zodpovednosť za nedodržané sľuby, nekompetentnosť, nedostatok vízie o smerovaní krajiny a tony klamstiev a podvodov, ktoré už nikto ani nestíha sledovať.

Asi aj preto sa v krajine, ktorej obyvateľov roky presviedčajú, že všetko ide tým najlepším smerom, len majú byť trpezliví, postupne ozýva viac a viac kritických hlasov. Redaktorka Hana Marku napísala na blogerskom kritickom portáli Kosovo 2.0, jednom z mála priestorov pre skutočnú debatu, že je jej jedno, či je na kosovkú nezávislosť dohliadané alebo nie, lebo si nemyslí, že Kosovčania dosiaľ vybudovali čokoľvek, na čo by mohli byť pyšní. A toto je debata, ktorá sa zatiaľ vedie len na blogoch a na Facebooku alebo v početných prištinských kaviarňach medzi mladou vzdelanou a kriticky premýšľajúcou kosovskou generáciou. Je však len otázkou času, kedy sa viac a viac ľudí v Kosove odváži verejne povedať a napísať, že cisár je nahý.