Zahraničná politika

Začnime náš rozhovor v roku 1989, keďže tento rok sa po začiatku arabského prebudenia často spomínal. Sledovali Arabi stredoeurópsku tranzíciu už pred dvadsiatimi rokmi?

Áno. Občianska spoločnosť sa inšpirovala. Dokonca i vlády vtedy začali zavádzať niektoré liberalizačné opatrenia, umožňujúce viac slobody prejavu v tlači, slobodnejšie parlamentné voľby. Ale potom prišla iracká invázia do Kuvajtu a bol koniec, vojna v Zálive sa stala hlavnou otázkou v celom regióne.

Prípad Sýrie bol však vždy veľmi špeciálny – Asad starší začiatkom 90. rokov 20. storočia vyhlásil, že to budú Arabi, ktorí na zmenách v roku 1989 najviac stratia. Dôvodom bolo, že mnohé stredo- a východoeurópske krajiny začali s Izraelom obnovovať vzťahy zmrazené počas studenej vojny.

Asad bol zároveň počas studenej vojny považovaný za súčasť protiimperialistického bloku.  Koncom 80. a začiatkom 90. rokov si uvedomil, že ho zmeny vo východnej Európe pripravili o strategického spojenca – Sovietsky zväz. Takže sa začal pozerať po nových možnostiach, ako byť súčasťou tohto nového usporiadania sveta. A taká príležitosť prišla, keď Saddám napadol Kuvajt. Asad a Saddám súperili o vedúce postavenie v regióne. Asad sa teda vlastne pridal k proamerickej aliancii. Bolo to v skutočnosti porušenie všetkého, čo ideologicky zastával: jeden baasistický režim išiel spolu s USA proti bratskému baasistickému režimu. Tak je to s autokratickými režimami – môžu do určitej miery preorientovať svoju politiku, a zároveň nájsť spôsoby, ako to opodstatniť.

Sýria však aj napriek tomu, že sa príležitostne spojila so západnými alianciami, odolala reformám. Keď v roku 2010 začalo povstanie v Tunisku, čakali ste, že dôjde aj na Sýriu?

Niektorí odborníci tvrdili, že v Sýrii sa to roky nestane, keďže mladí ľudia mali údajne prezidenta radi a Sýria nebola súčasťou prozápadného tábora. Dokonca aj Bašár Asad poskytol minulý rok Wall Street rozhovor, v ktorom tvrdil, že v Sýrii sa to nestane, „pretože my sme iní“. Som presvedčený, že rozhodujúcim bodom zvratu bola zmena v Egypte. Egypt je ústredná krajina. Druhým a dôležitejším faktorom však bolo, že sa tento región stával jednou kultúrnou jednotkou. Všetci sledovali al-Džazíru – ľudia boli prilepení na obrazovky.

Dôležitosť médií je kľúčová. Dostupnosť aktuálnych informácií je však mierne pozoruhodná, vzhľadom k potláčaniu slobody prejavu režimom. Sýria roky figurovala na najnižších priečkach v správach organizácie Reportéri bez hraníc o slobode prejavu.

Rozhodne. Sýria vstúpila do informačného veku neskôr než ostatné krajiny v regióne, možno však práve to malo na svedomí veľmi dobrú znalosť informačných technológií u mladých Sýrčanov. Sú veľmi dômyselní pri nachádzaní proxy serverov na spustenie a prístup na zakázané stránky. Kvôli nedostatku technológie sú schopní rozobrať počítač a vytvoriť nový.

V televízii však momentálne veľa dobrých správ o sýrskej revolúcii nevidíme.

Dobrou správou o sýrskej revolúcii je, že začala mierumilovne. Režim nemohol tvrdiť, že má legitímnu potrebu použiť proti protestujúcim zbrane a násilie. V skutočnosti existuje niekoľko zdokumentovaných príbehov, kedy sa režim snažil protestujúcich vyprovokovať a podnietiť ich, aby použili zbrane. Doslova: „Choďte a bráňte sa a niekoho zabite.“ Ľudia boli veľmi opatrní, lebo poznali brutalitu tejto hry.

Potom sme ale videli militarizáciu revolúcie,a som presvedčený, že to, čo k nej prispelo, bol sektársky faktor. V Líbyi a v Egypte je verejnosť homogénnejšia, existuje tam silnejší zmysel pre národnú identitu. Keď došlo k protestnému hnutiu v Egypte, moslimovia a kresťania ukázali jednotu.. V mocenskej štruktúre Sýrie však dominuje jedna sekta.

Tá navyše reprezentuje menšinu populácie.

A to je nezvyčajné. Pozrime sa tiež na brutalitu, ktorú tento režim predviedol. Myslím si, že je to sčasti preto, lebo menšina má pocit existenciálneho ohrozenia. Hovoríme tu o asi 10 % Alevitoch, pričom obyvateľstvo tvorí 75 % sunnitských Arabov, sú tam samozrejme aj kresťania, Kurdi a ďalší. Takže v oblastiach, kde máte tieto zmiešané sunnitské dediny, boli určité pokusy a provokácie zo strany tajnej polície vytvoriť sektárske napätie. Na niektoré z týchto krutostí začali ľudia reagovať sebaobranou. V určitom bode, keď to pokračovalo a neprestávalo, začali ľudia počas mierového protestu nakupovať zbrane, aby sa mohli brániť.

Sýrske povstanie začalo v marci 2011. Odvtedy sa množstvo krajín pokúšalo zakročiť, ponúknuť Asadovi rady alebo dokonca i exil v prípade, že odstúpi.

Mnoho krajín, ktoré boli Asadovými priateľmi, mu radilo, aby zaviedol reformy. Chceli, aby sa vyhol osudu ostatných vodcov. Jednou z tých krajín bolo Turecko, keďže turecká vláda toľko zainvestovala do vzťahu s Asadom – išlo o súčasť tureckej stratégie „nula problémov so susedmi“. Ponúklo Sýrii pomoc s hospodárskymi a politickými reformami. Už minulé leto poslal turecký minister zahraničných vecí Davutoglu Asadovi veľmi silný odkaz. Povedal: „Počúvaj, nemáš toľko času,“ a požiadal ho, aby zaviedol ústavné reformy a povolil volebnú súťaž. Asad pár hodín počúval a povedal: „Dobre, urobíme to“. A neurobil.

Turecká iniciatíva bola pre Asada šancou zostať pri moci. Čo je podľa Vás hlavný dôvod, prečo to neurobil? Po tom, ako videl, čo sa stalo s predstaviteľmi Egypta a Tuniska…

Pozrime sa najprv na dôvody toho, prečo nezaviedol reformy už v roku 2000, keď sa dostal k moci. Myslím si, že v roku 2000 sa do Asada vkladalo veľa nádejí. Bol mladý, študoval medicínu v Londýne. On bol však presvedčený, že zdedil režim sovietskeho typu. Mal prehľad o Gorbačovových reformách v Rusku a vedel, že keď sa Gorbačov dostal k reforme sovietskeho systému, bol nefalšovaným komunistom. A pritom podkopal vlastný režim. Asad si uvedomil, že si vážne reformy nemôže dovoliť. Pretože podstatné reformy by viedli k slobodným voľbám a on by prehral. Je to klasický príklad toho, o čom sa Huntington zmieňoval ako o „kráľovej dileme“. Ak totiž chcete viesť krajinu a máte pocit, že musíte zaviesť reformu, tá reforma môže podkopať vašu vládu. A ak reformu nezavediete, budete pod neustálym tlakom.

Čo bolo motiváciou Ruska a Číny, aby vetovali rezolúciu Bezpečnostnej rady v roku 2011?

Po prvé, obe krajiny boli znepokojené tým, že by sa v rámci medzinárodného práva mohol vytvoriť precedens medzinárodnej intervencie do vnútorných vecí krajiny. A tieto dve krajiny sú zraniteľné. Druhým dôvodom bolo, že sa cítili podvedené pri Líbyi. Prijali rezolúciu BR OSN o uvalení bezletovej zóny, ktorá mala chrániť civilné obyvateľstvo podľa princípu „zodpovednosti chrániť“ (responsibility to protect). Misia NATO však priniesla zmenu režimu, nielen ochranu líbyjských civilistov. Mohli by ste tvrdiť, že je v tom kus pravdy. Tie tri rezolúcie, ktoré Rusko vetovalo, však nemali nič spoločné ani len s povolením niečoho podobného intervencii na ochranu civilného obyvateľstva. Prvá rezolúcia by napríklad odsúdila režim za použitie násilia, žiadala by politické riešenie a vyzvala režim, aby povolil mierové protesty, prepustil väzňov, a tak ďalej. Sýrčania sú istým spôsobom obeťou líbyjského úspechu v zmysle zahraničnej intervencie, ktorá prišla do krajiny chrániť civilné obyvateľstvo.

Posledným dôvodom – a to najmä pre Rusko – je, že vidí Sýriu ako posledného dôležitého spojenca v regióne. Myslím si, že v tomto prípade sa rozhodli pre tvrdú hru. Na Sýrii im záleží viac ako na Líbyi.

Rusko podporovalo režim aj finančne a zbraňami. Máme nejaké odhady, koľko materiálu sa podarilo prepašovať  Rusku do Sýrie od začiatku revolúcie v marci minulého roku ?

Nemáme presné čísla. Hlavná podpora zo strany Ruska bola politická. Využitie práva veta trikrát za krátky čas. Pritiahli aj Číňanov, čo je zaujímavé, keďže Číňania nemajú rovnaký záujem – možno určitý obchodný, ale nie natoľko silný ako Rusko. Rusko ako hlavný dodávateľ zbraní do Sýrie pokračovalo v zásobovaní náhradnými dielmi, muníciou a helikoptérami, ktoré pomohli potlačiť ľudové povstanie.

Druhým podporovateľom režimu je Irán.

Irán dúfal, že sa podarí Asadovi potlačiť hnutie odporu tak, ako to Irán urobili so Zeleným hnutím v roku 2009 po prezidentských voľbách. Keď však Asad začal používať zbrane, nemohli povedať nie a poskytli mu technológie, ktorými mohol špehovať mierové protesty. Demonštranti predtým používali satelitné telefóny, ktoré mnohí prepašovali zo zahraničia. Režim sa čoskoro naučil čeliť technológii mladých revolucionárov. Irán poskytol Asadovi aj spravodajskú službu, peniaze a zbrane.

A čo sa týka podporovateľov revolúcie?

Po tom, ako Rusko vetovalo druhú rezolúciu BR OSN, objavila sa nová skupina pod menom Priatelia Sýrie – na začiatku to bolo zhruba šesťdesiat štátov. Problém Priateľov Sýrie bol, že mali rôzne priority a chýbalo im vedenie. Medzinárodná komunita uspela v Líbyi, lebo sa Sarkozy rozhodol prebrať vedenie po tom, ako sa mu to veľmi nepodarilo v Tunisku a Egypte.

O Sýrii dnes naši priatelia hovoria tie správne veci, ako napríklad „Asad musí odstúpiť“, ale nerobia až tak veľa, ako prívrženci režimu. A tých je menej.

Prečo je to tak?

Každá krajina má na to vlastné dôvody. V USA je volebný rok a Obama práve ukončil stiahnutie amerických vojakov z Iraku. Pred voľbami nechcel žiadne problémy. A vláda USA stále odkazuje na to, že americká verejnosť nemá chuť na ďalšiu intervenciu. Čo sa týka vojenskej stránky veci, pre americkú armádu je Sýria na rozdiel od Líbye obávaná krajina.

Možno sa na to štáty Západu pozerajú aj z hľadiska skúseností z minulosti – či niekde zasiahli, alebo nie, stali sa predmetom kritiky.

Určite by to mohli povedať. Ale zase si uvedomili, že je to pre nich trochu nákladnejšie. Líbya bola v skutočnosti z pohľadu NATO veľmi úspešná. NATO nestratilo jediného človeka. Ale Líbya je ľahký prípad.. Kaddáfiho nenávideli všetci. V Sýrii však máme ruský faktor a Rusi ukázali, že sa tak ľahko nevzdajú, až kým možno za to ustúpenie nedostanú od Západu tú správnu cenu.

Späť ku skupine Priatelia Sýrie – čo je teda ich hlavným prínosom?

Po prvé si myslím, že to dodalo legitimitu boju sýrskeho obyvateľstva, a to uznaním ich práva vybrať si svoju vládu tak ako ktokoľvek iný. Máme tam tú politickú, morálnu, psychickú podporu. Zároveň, niektoré krajiny poskytli humanitárnu pomoc. A tiež, keď sa napríklad krajiny EÚ spolu s USA a Kanadou rozhodli stiahnuť veľvyslancov z Damasku, bolo to posolstvo: „Takéto správanie je neprijateľné.“ A to všetko izoluje Asadov režim.

Porozprávajme sa trochu o Sýrskej národnej rade, ktorú skupina Priatelia Sýrie uznáva ako legitímneho predstaviteľa sýrskeho ľudu.

SNR bola vytvorená takmer pred rokom v Istanbule, a to najmä sýrskymi vysťahovalcami, ako som aj ja sám. Mali pocit, že treba pre Sýriu niečo urobiť. Na rozdiel od Tuniska, Egypta alebo Líbye, kde prišlo vedenie zvnútra krajiny, v Sýrii nebol kvôli rozsahu represií priestor na to, aby sa objavili lokálne vedúce osobnosti. Mladí ľudia v Sýrii robili veľa – demonštrácie, mobilizáciu, núdzovú pomoc, starali sa o zranených. Nám sa však zdalo, že revolúcii chýba politický hlas. Preto sme začali so systematickejšou prácou, mapovali sme všetkých potenciálnych politických predstaviteľov v krajine aj v zahraničí. A prišli sme s myšlienkou, že musíme vytvoriť niečo inkluzívnejšie, zastrešujúcu organizáciu, ktorá bude zahŕňať kľúčových hráčov – z diaspóry, ale aj mimo Sýrie. Jedným z hlavných cieľov je apel na medzinárodnú komunitu, aby akýmikoľvek prostriedkami chránila sýrskych občanov. Medzinárodná komunita však naďalej opakuje, že nie sme jednotní. Jeden západný diplomat sa ma opýtal na jednotnosť opozície. A ja som mu položil otázku: „Kde je jednotnosť medzinárodnej komunity?“

Keď sa pozrieme na zloženie SNR, existujú viaceré frakcie, vrátane kurdského bloku. A máte aj prehlásenia, že ako SNR sa zaväzujete uznať kurdskú národnú identitu. Nie je tam však nič o iných menšinách, napríklad Alevitoch. Pokúsili ste sa ich zapojiť?

Kurdská otázka je niečo iné ako sektárske rozdelenie v Sýrii. Vo východnej časti Sýrie je asi 10 % Kurdov. V Sýrii sú však integrovaní viac než v Iraku, Iráne, či dokonca v Turecku. Väčšina z ich požiadaviek sa týka kultúrnych, občianskych práv, ale aj občianstva, o ktoré mnohí v 60. rokoch prišli. Aleviti sú v inej situácii – sú menšina, ale neboli preto diskriminovaní, práve naopak. Mnohí Aleviti sa v súčasnosti samozrejme boja dôsledkov v prípade, že revolúcia uspeje. Týmto problémom sa určite musíme zaoberať, ponúknuť im uistenie a integrovať ich.

Z tejto perspektívy musí byť pre SNR vlastne veľmi iritujúce, keď sa Vás stále pýtajú na Alevitov. Vyplýva to z niektorých reakcií Západu na Arabskú jar – aká drahá bude ropa, čo sa stane s Izraelom a kresťanmi.

Začnem od kresťanov – kresťanská komunita bola za Asadovho režimu prijímaná, mnohí z nich veria, že tento režim k nim bol dobrý, neboli prenasledovaní. Jeden z dobrých bodov, ktoré by si Asad mohol nárokovať, je, že chránil menšiny. Preto neboli až takí veľmi nadšení, keď začala revolúcia. Znamenalo to, že sa im naruší stabilita života, ktorú si mnohí Sýrčania cenili.

Začnú ale teraz ľudia prenasledovať kresťanov? Nemyslím. Treba si však uvedomiť, že predlžovanie konfliktu so sebou nesie náklady – a môže vzrásť nedôvera medzi komunitami.

Obavy o menšiny v budúcnosti Sýrie sa však týkajú najmä vzťahov medzi sunnitmi a Alevitmi. Niektoré extrémistické skupiny budú viniť Alevitov z veľkej časti utláčania zo strany Asadovho režimu. Preto venujeme obrovskú pozornosť prechodnej spravodlivosti,a skúmame, ako to riešili v rôznych regiónoch.

Teraz Vám položím bulvárnu otázku – ako dlho ešte potrvá kríza v Sýrii?

Ako raz povedal jeden vedec, robiť predpovede je veľmi ťažké, najmä čo sa týka budúcnosti. Ja som optimista. Vidím to ako záležitosť mesiacov. Myslím si, že rozhodujúcim faktorom, ktorý by to mohol ukončiť, je buď nejaká silná intervencia, napríklad bezletová zóna, alebo aspoň poskytnutie strategických zbraní Slobodnej sýrskej armáde, či vnútorný prevrat v rámci síl lojálnych Asadovi.

Odkiaľ momentálne získava Slobodná sýrska armáda zbrane?

Napáda armádne muničné sklady a základne, ktoré sa neskôr dajú využiť. Podľa nedávnych odhadov 80 % zbraní Slobodnej sýrskej armády sú buď tie, ktoré si vojaci zoberú so sebou pri dezercii, z napadnutých skladov alebo  ich kúpia od skorumpovaných dôstojníkov, a 20 % je prepašovaných z Turecka, Libanonu, Iraku.

A čo pomoc od Západu – okrem morálnej podpory?

Nuž, niektoré krajiny ohlásili „nesmrtiacu“ pomoc opozícii, a vlastne stále rozmýšľame, čo tým mysleli. USA konečne objasnili, že pošlú lekárske potreby alebo komunikačné nástroje. Taliansko vytvorilo nemocnicu pre utečencov. Nemecko a Spojené arabské emiráty v rámci Priateľov Sýrie vytvorili ekonomickú skupinu a chcú post-Asadovskej Sýrii ponúknuť čiastočný Marshallov plán, čo by sme veľmi ocenili.

Niekedy robia tieto krajiny vyhlásenia, ktoré nepomáhajú. Napríklad Susan Rice (americká veľvyslankyňa pri OSN), ktorá je naším priateľom a bola na Asada veľmi tvrdá,  povedala: „Nuž, viete, uvaliť bezletovú zónu je veľmi komplikované, pretože…“ A režim potom povie niečo ako „hej, pokoj, neprídu,“ a posilní využívanie letectva. Generálny tajomník NATO urobil tiež viacero vyhlásení, že nebudú do Sýrie zasahovať. Nuž, ak nebudete, tak to nehovorte! Dávate tak akési záruky Asadovmu režimu. A to nie je dobré pre morálku ľudí. Veľa dobrého sa dá urobiť práve tým, že sa takéto veci nehovoria.

Prejdime na deň po. Predpokladám, že musíte v SNR viesť veľa diskusií o postupe krokov – doma a v zahraničí – potom, ako sa vojna skončí.

Očakávam posun vo vzťahoch Sýrie s regionálnymi aj medzinárodnými hráčmi. Keď Asad odíde. Sýria bola dlho v takzvanom tábore odporu v arabskom svete, a vodcom tohto tábora je Irán. Väčšina Sýrčanov s týmto vzťahom nie je spokojná. Sýriu vidia ako podriadeného partnera, ktorý sa prispôsobil štátnym záujmom Iránu. V tejto osi nemáme veľa výhod. Máme však pocit, že Sýria patrí do arabského tábora a bude vylepšovať vzťahy najmä s meniacimi sa režimami Egypta, Tuniska, Líbye, a dokonca aj s takzvanými umiernenými krajinami Perzského zálivu. To by v skutočnosti mohlo priniesť Sýrii pomoc.

Naše hlavné priority budú v budúcnosti Sýrie najmä domáceho rázu. Obnovenie krajiny, rekonštrukcia infraštruktúry. Bude potrebných veľa dlhodobých investícií do kvality života, vzdelania, zdravotnej starostlivosti, privedenia krajiny do informačného veku. Bude to veľká výzva. Už teraz diskutujeme o rôznych návrhoch na volebnú reformu, konštitucionálnu reformu, atď.