Zahraničná politika

Druhá návšteva prezidenta USA v Mjanmarsku vlani v novembri bola o to zdržanlivejšia a hovorilo sa o pretrvávajúcich nedostatkoch, bez ktorých nové obchodné a strategické partnerstvá vpred nepôjdu. Najhorúcejšou témou sú tohtoročné voľby, ktoré zatieňuje kontroverzná ústava. Jedna klauzula nedovoľuje kandidátovi na prezidenta, aby mal partnera či potomstvo zahraničného občianstva, čím vojenská junta ešte v roku 2008 vyradila obľúbenú laureátku Nobelovej ceny za mier z hry. Aun Schan Su Ťij má manžela i synov s britským občianstvom, a tak na prezidentku kandidovať nemôže. „V mjanmarskej ústave sú evidentne časti, ktoré nedávajú zmysel. Ústava by mala byť inkluzívna, nie naopak,“ naznačil Obama očakávania Washingtonu.

Opozícia sa urputne snaží ústavu reformovať, pretože ikona demokracie Su Ťij má vysoké šance vyhrať, a ústava zaručuje aj pokračovanie vplyvu a moci armády nad chodom krajiny. Aj preto bolo náročné bojovať o reformu ešte pred voľbami. Prezident Thein Sein nakoniec podľahol a vyhlásil referendum o ústavných zmenách – kedy tento rok sa bude konať, a či sa stihne pred voľbami, nie je isté. Mjanmarská vláda však aspoň na chvíľu uspokojila zahraničie i opozíciu a prekvapila aj právom ľudí bez štátneho občianstva hlasovať takzvanou bielou kartou. Prívetivé gesto sa týkalo najmä rohinských moslimov. V súčasnom Mjanmarsku celkom kontroverzný krok, ktorý vyvolal protesty nacionalistov a budhistických mníchov. „Vlastizrada,“ hlásali v uliciach Rangúnu, podčiarkujúc nový fenomén v Mjanmarsku – nacionalizmus, extrémizmus a xenofóbiu.

Tento nový fenomén sa podpísal aj na zatiaľ najväčšej trhline demokratického pokroku v Mjanmarsku – humanitárnej kríze v Jakchainskom štáte a medializovanému prenasledovaniu moslimov zo strany budhistických radikálov. Etnické zrážky a neskôr pogromy proti moslimom, najmä z etnika Rohingov, vyhnali z domovov vyše 140-tisíc ľudí, vrátane jakchainských budhistov. Sťažený prístup humanitárnej pomoci a jej selektívnosť, ale aj systematické okliešťovanie práv Rohingov – etnika bez štátnej príslušnosti –, vedú podľa niektorých pozorovateľov ku genocíde. Mjanmarská vláda ale odmieta hovoriť o inom ako nepokojoch a etnických zrážkach. Podobne odmietavý postoj a tvrdý prístup zo strany vlády sa prejavuje aj v iných etnických konfliktoch, ktoré v Mjanmarsku tvoria najdlhšie trvajúcu občiansku vojnu na svete – 63 rokov.

Aj keď väčšina z etník bojujúcich za nezávislosť uzavrela s vládou prímerie v roku 2007, Karenovia v separatizme nepoľavujú. Desaťročia trvajúci konflikt prerušujú časté, no krehké prímeria, a nedávno opäť prepukli boje na východe krajiny pri hraniciach s Thajskom. Karenská osloboditeľská armáda a mjanmarská – Tatmadaw, sa striedavo obviňujú z ostreľovania a porušovania dohôd o neútočení. Civilisti v oblastiach bojových frontov žijú pod hrozbou streľby, nášľapných mín, útokov Tatmadaw, a ak komunity podporujú povstalcov, znásilnenia a používanie detských vojakov sú bežnými praktikami.

V atmosfére politického tlaku a absencie vymožiteľných práv, či len základnej fyzickej bezpečnosti, je minimálne otázne, ako ďaleko a za akých podmienok by mala siahať priateľská ruka zahraničia a nové možnosti ekonomickej spolupráce. Bohaté zásoby prírodných zdrojov a obrovský trh doteraz izolovanej krajiny sú lákavou protiváhou varovného prsta a istých podmienok na investície. Tie sa do Mjanmarska doslova valia aj v podobe obrovských balíkov finančnej pomoci či odpúšťania dlhov zo strany Svetovej banky, ale aj Japonska. Nové formy pomoci i obchodovania hľadá aj Západ, Mjanmarsko tento rok dokonca predsedalo Združeniu národov juhovýchodnej Ázie – ASEAN-u. Všetky oči sú uprené na Mjanmarsko, no v každodennom živote 55 miliónov Mjanmarčanov sa zmenilo len veľmi málo a v praxi ide skôr o povzbudivé náznaky reforiem ako záruky občianskych práv. Reformy jednoznačne spomalili a rozvoj na plné obrátky bude trvať roky.  

Nový civilný systém s dozvukmi vojenských režimov

Aj keď v novembri 2010 málokto veril, že prvé voľby po dvadsiatich rokoch boli skutočne férové, nastolili civilnú vládu, a teda prvý impulz na kontakt so Západom. Výmena generálov a koniec vlády vojenskej junty boli signálom, že represívna minulosť Mjanmarska je nenávratne preč. Prvý civilný prezident po rokoch – Thein Sein –bol síce v úzkom kruhu diktatúry generála Thana Shweho, no v novej pozícii sa dnes radí medzi umiernených predstaviteľov mocnej exjunty. Keď v apríli 2012 v malých medzivoľbách vyhrala väčšinu mandátov v hre o pár kresiel v parlamente opozičná Národná liga za demokraciu (NLD), v Mjanmarsku sa opäť čosi zlomilo. Po prvý raz od posledných slobodných volieb v roku 1993 pocítilo silu a hlas ľudu. Ľudia doma i v zahraničí v exile začali v sebe živiť nádej na slobodu a koniec útlaku z čias Thana Shweho.

Ani tieto ambiciózne reformy však nezaručujú rýchlu a hladkú cestu k demokracii, pretože vo svojej histórii ju Mjanmarsko vlastne nikdy nezažilo. Po vyše sto rokoch britskej kolonizácie získala krajina po 2. svetovej vojne nezávislosť, avšak okamžite sa vydala na cestu  vojenských diktatúr, prevratov a neúspešných protestov občianskej spoločnosti. Pokusy o zmenu sa konali v nespočetných vlnách masových demonštrácií, no boli krvavo potlačené. Protesty študentov 8. augusta 1988 by sa dali nazvať aj mjanmarským Tchien-an-menom a desiatky až stovky mŕtvych sa počítali aj pri šafranovej revolúcii budhistických mníchov v roku 2007. Medzinárodné sankcie a izolácia zo zahraničia generálom len prospievali, pretože si tým zabezpečili riadenie všetkého priemyslu a ekonomiky ľuďmi lojálnymi junte.

Aj keď je vojenská diktatúra dnes minulosťou, skupinka okolo generála Thana Shweho si udržiava svoju pozíciu v úzadí. Kontroverzná ústava z roku 2008 zaručuje štvrtinu nevolených kresiel v parlamente armáde, a keďže vládna strana USDP – Spojený front pre solidaritu a rozvoj – má potrebnú väčšinu, opozícia je v novom systéme len bezzubým psom so zbytočným náhubkom. Reformy sú výlučne v réžii starého establišmentu. Aj keď opozičná NLD voľby tento rok zrejme vyhrá, jej šéfka a najhorúcejšia kandidátka na lídra krajiny Aun Shan Su Ťij sa prezidentkou legálne stať nemôže. Nádejou môže byť už spomínané referendum o ústavných zmenách, ktoré sa podľa niektorých zdrojov bude konať v máji, iní však tvrdia, že sa vôbec nemusí konať tento rok. Stále tiež nie je jasné, o ktorých článkoch ústavy sa presne bude rozhodovať. Účasť voličov bez štátnej príslušnosti, ktorú prezident Thein Sein v zmysle bielych hlasovacích kariet oznámil, takmer ihneď aj zrušil. Stovky nacionalistov a pravičiarskych budhistických mníchov proti tomuto kroku protestovalo s transparentmi „ilegálnych votrelcov“ či „vlastizradnej vlády“. Aj keď väčšina rohinských moslimov nemá štátnu príslušnosť, vláda im už takto dovolila hlasovať – v referende o kontroverznej ústave v roku 2008. Zdá sa, že mjanmarská vláda využíva a nastoľuje občianske práva prenasledovaným Rohingom, ako sa jej práve hodí.

A nielen im. Do praxe sa nové slobody premietajú len pomaly. Sloboda prejavu je v ústave zakotvená len veľmi reštriktívnym jazykom pod rámec medzinárodných štandardov. Parlamentom síce nedávno prešiel nový tlačový zákon, avšak v praxi ho súdy pri procesoch s médiami nevyužívajú a stále sa opierajú o represívne zákony minulého režimu. V októbri viedla prokuratúra proces s tromi novinármi a dvomi majiteľmi novín Bi Mon Te Nay preto, lebo omylom publikovali správy o vytvorení dočasnej vlády opozíciou. Päticu odsúdili na maximálny možný trest – dva roky väzenia podľa starého trestného zákona. Šírením nepravdivých informácií sa novinári previnili voči štátu a národnej bezpečnosti. Sudca odmietol použiť nový tlačový zákon, podľa ktorého by vec prešetril najskôr tlačový výbor, až potom prípadne prokuratúra a súdy. Argumentom bolo, že zákon ešte nepodpísal prezident Thein Sein. V júli minulého roku zase štyria novinári a šéf plátku Unity dostali trest desať rokov vo väzení za to, že napísali o tajných praktikách armády. Nakoniec im trest znížili „len“ na sedem rokov. Na hrane balansuje aj bezpečnosť novinárov a občianskych aktivistov. Protesty a demonštrácie bývajú rozohnané armádou či políciou, používajúc hrubé donucovacie praktiky, a väčšina z takýchto zhromaždení je podľa úradov ilegálna. Novinári, ktorí sa snažia informovať o kontroverzných témach, môžu v Mjanmarsku ľahko zmiznúť. Tento osud nedávno stihol disidenta a prominentného reportéra Para Gyiho pri spracovávaní témy bojov medzi Karenskou osloboditeľskou armádou a štátnou Tatmadaw. Neskôr ho našli mŕtveho. Podľa Democratic Voice of Burma, ktorému sa podarilo získať dokument mjanmarskej armády, ho odstránila armáda.

Povzbudivé však je, že dnes už v Mjanmarsku neexistuje atmosféra strachu a tajných agentov režimu na každom kroku, ako to bolo pred štyrmi rokmi a kedysi aj vo východnej Európe. Demonštrácie a verejné zhromaždenia sú stále častejšie. Ľudia protestujú proti zlým rozhodnutiam stále represívnych autorít, proti rušeniu novín, ničivým ekonomickým projektom či násilným incidentom v réžii štátu a armády. Aj protesty radikálnych nacionalistov a budhistických mníchov dokazujú, že Mjanmarčania dnes majú väčšiu slobodu vyjadriť svoj názor – akýkoľvek je. 

Nerastné suroviny, „big business“ a ľudské práva ruka v ruke nejdú 

Otváranie Mjanmarska zahraničným investíciám porovnáva súkromný sektor s pádom Berlínskeho múru a ekonomicky sa vraj krajina bude vyvíjať podobne transformácii Vietnamu. Paralely s povojnovým Vietnamom i užitočné lekcie možno nájsť už pri menových reformách. Správa McKinseyho globálneho inštitútu predpovedá, že Mjanmarsko bude potrebovať investície v hodnote 320 miliárd dolárov v oblasti energetiky, poľnohospodárstva a infraštruktúry, aby do roku 2030 dosiahlo aspoň 8-percentný rast ekonomiky. Rozhodujúcim faktorom v ekonomickom rozvoji krajiny sú bohaté nerastné suroviny, najmä plyn. O zásoby v hodnote 75 miliárd amerických dolárov sa zaujíma takmer 60 zahraničných korporácií a susedia Mjanmarska ako Čína či India aktívne vyhľadávajú nové zdroje energie. Export mjanmarského plynu v uplynulých rokoch rastie. Kým v roku 2006 sa vyviezol plyn v hodnote dvoch miliárd dolárov, v roku 2010 to už bolo dve a pol miliardy, v roku 2012 tri a pol a vlani štyri miliardy dolárov.  Za polstoročie vojenských režimov a medzinárodnej izolácie mohli mjanmarskí generáli robiť biznis takmer výlučne s Čínou a hŕstkou ďalších krajín z Ázie. Priemysel a ekonomické projekty boli a stále sú v rukách vojenskej junty a Tatmadaw, pretože armáda zabezpečuje chod i organizáciu budovania veľkých ekonomických projektov.

História pritom ukazuje, že v Mjanmarsku sa veľký biznis robí tvrdo – vysťahovaním miestnych komunít, zhabaním pôdy či využívaním civilného obyvateľstva na otrockú prácu. Shwe Gas Pipeline je len jedným z viacerých projektov, ktoré po sebe zanechali spúšť. Plynovod a ropovod v hodnote troch miliárd dolárov, vedúci z Bengálskeho zálivu na juh Číny do provincie Jün-nan, je spoločným projektom PetroChina a Myanmar Gas and Oil Enterprise riadeným bývalou juntou. Ide o najväčší projekt plynovej a ropnej infraštruktúry i zásob  v histórii krajiny a výrazne zníži náklady na prepravu nerastných surovín, pretože nahradí obrovskú obchádzku cez Melacký prieliv. Umožnilo ho aj partnerstvo s inými firmami, ako napríklad juhokórejskou Daewoo, ktorá má väčšinový podiel, a ďalšími tromi korporáciami z Južnej Kórey i Indie. Podľa medzinárodnej organizácie Earth Rights International má Shwe Gas na svedomí rozsiahle ničenie životného prostredia, odlesňovanie i porušovanie ľudských práv. Budovanie dvoch tisícov kilometrov plynovodu naprieč Mjanmarskom sa deje bez účasti miestnych komunít na rozhodovaní o osude ich okolia a osád v ceste projektu. Žiadny, v iných krajinách štandardný posudok o dosahoch výstavby plynovodu na životné prostredie, okolie či komunitu obyvateľov nebol vypracovaný, a ani nie je v pláne. Podobné scenáre sa v Mjanmarsku odohrávajú aj pri iných veľkých projektoch, napríklad v priemyselnom prístave Dawei. Budovanie priemyselného parku a dopravnej tepny do Thajska v hodnote 60 miliárd dolárov má za následok  vysídľovanie obyvateľstva i ničenie životného prostredia, ba aj zrážky medzi armádou a Karenskou osloboditeľskou armádou.

To, že sú ekonomické projekty v Mjanmarsku otázkou riskantnej bezpečnosti, či už štátnej, alebo civilnej, ale aj ľudských práv, sa zrejme najintenzívnejšie ukazuje posledné dva roky v Jakchainskom štáte, kde zúria zrážky medzi budhistami a moslimami. Humanitárnu krízu v utečeneckých táboroch sprevádza hlasná kampaň radikálnych budhistov z hnutia 969 proti Islamu. Mjanmarská vláda vidí problém v etnickom napätí, kým kritici a moslimovia hovoria o účelovej agende mjanmarských nacionalistov. Najmä prenasledovanie Rohingov naznačuje, že úrady cielene diskriminujú a snažia sa kontrolovať pohyb i natalitu tejto menšiny. Nad rámec porušovania ľudských práv a nepriamych pokusov o genocídu Rohingov poukazujú pozorovatelia konfliktu na pozadie tejto krízy. Jakchainský štát, kde žije najväčšia komunita moslimov v krajine, je cieľom ekonomického záujmu vlády. V oblasti sa momentálne uskutočňuje niekoľko veľkých projektov, ako sú bane na nefrit, ale aj časť plynovodu Shwe Gas. Pri pobreží hlavného mesta provincie Sittwe sa nachádzajú až štyri trasy plynovej infraštruktúry, ťažiac v priľahlom Bengálskom zálive. Arakanci proti týmto projektom dlhodobo protestujú, pretože podobne ako iné etniká nemajú v rozhodovaní o svojom životnom prostredí slovo a dochádza aj k vysídľovaniu a zhabávaniu pôdy. Viaceré okolnosti naznačujú, že mjanmarská vláda z momentálne destabilizovanej situácie v Jakchainskom štáte ťaží. Podľa správy Human Rights Watch polícia a armáda moslimov a Rohingov pred útokmi a pogromami nielenže nechráni, ale naopak, nechávajú voľnú ruku rozzúreným masám a často sa na násilí aj podieľajú. „Mjanmarská vláda sa zapája do kampane etnických čistiek Rohingov, odmieta im poskytovať humanitárnu pomoc a okliešťuje ich možnosti pohybu,“ dodal k správe Phil Robertson z HRW Asia.

Otázne tiež je, odkiaľ má radikálne budhistické hnutie 969 zdroje na šírenie celonárodnej antimoslimskej propagandy. Kritici naznačujú – a potvrdil to aj španielsky investigatívny novinár Carlos Sardiña Galache –, že etnické násilie v Jakchainskom štáte a prenasledovanie moslimov hrá mjanmarskej vláde do karát, aby odklonila pozornosť od iných vážnejších problémov, ako sú aj veľké ekonomické projekty. Aktivistka za demokratickú zmenu v Mjanmarsku z ALTSEAN-Burma Debbie Stothard dodáva, že vláda prezidenta Theina Seina cielene zhoršuje humanitárnu krízu v Jakchainskom štáte: „Tlak na zahraničné humanitárne organizácie ako Lekári bez hraníc, ktorí museli opustiť Jakchainský štát, je cielenou agendou, aby sa k moslimom a Rohingom dostalo čo najmenej humanitárnej pomoci.“ V Jakchainskom štáte úrady diskriminujú aj v rozdeľovaní medzinárodnej potravinovej pomoci OSN či registrácii vnútorne vysídlených ľudí (IDP) a uprednostňujú jakchainských budhistov. „Oficiálnu humanitárnu pomoc môžu dostať len tí, ktorí získali status IDP – vnútorne vysídleného obyvateľstva. V utečeneckých táboroch pritom žijú tisíce moslimských Rohingov, ktorých úrady odmietli zaregistrovať. Aj potravinová pomoc  pre oficiálnych IDP sa rozdeľuje pol na pol medzi jakchainských budhistov a moslimov. Rohingovia pritom tvoria absolútnu väčšinu utečencov v tejto kríze,“ potvrdil Carlos Sardiña Galache z Jakchainského štátu.

Geopolitika: Čína vs USA a ASEAN

Medzinárodná izolácia a ekonomické sankcie uplynulého polstoročia nedávali Mjanmarsku veľa priestoru na obchod a zahraničnú spoluprácu, čím krajinu vytlačili do intenzívnych vzťahov s Čínou. Toto bolo skôr nevyhnutné ako šťastné manželstvo. Pri viacerých ekonomických projektoch ako priehrady a vodné elektrárne, napríklad Myitsone na rieke Iravadi, sa miestne obyvateľstvo, robotníci i úradníci pravidelne sťažovali na praktiky čínskych developerov a firiem. Čína a Mjanmarsko kultúrne narážajú na čoraz väčšie prekážky a nie všetkým v krajine voňal čínsky štýl investícií, kde boli prioritou vlastné záujmy vysoko nad zohľadnením miestnych pomerov či potrieb. Či vojenský režim, alebo civilná vláda, Mjanmarsko nechce stratiť kontrolu na svojím lukratívnym energetickým sektorom. Bez reforiem, ktoré požadoval Západ a medzinárodné spoločenstvo, však nebolo čím rastúci vplyv Číny vyvážiť, a tak závislosť od čínskych investícií isto mala svoj vplyv na zorganizovanie volieb a uvoľňovanie občianskej spoločnosti. Junta mala s Čínou výborné vzťahy a posledné roky svojej vlády sa v mnohom zaviazala. Pekingu však politické zmeny neprekážajú, kým nenarušia stabilitu ekonomických aktivít.

Otepľovanie vzťahov so Západom i susedmi znamená pre Mjanmarsko novú rolu uprostred geopolitickej hry o moc a vplyv v juhovýchodnej Ázii. Číne plánuje konkurovať susedná India, ktorú Mjanmarsko oddeľuje od oveľa väčšieho i úspešnejšieho súpera a teritoriálneho rivala. India sa však nikdy nevedela jasne rozhodnúť, aká má byť jej dlhodobá politika voči Mjanmarsku. Na jednej strane stálo lukratívne súťaženie s Čínou a energetické zdroje, na strane druhej demokracia a porušovanie ľudských práv, ale aj celková nestabilita v krajine, či už politická, alebo bezpečnostná. Preto sa India musí rýchlo rozhodnúť, či bude aj naďalej prešľapovať na mieste, alebo aktívne konať. Prvé stretnutie s civilnou vládou prezidenta Theina Seina však stihla skôr ako Čína, čo veľa naznačuje o prioritách v Mjanmarsku. Tým oveľa väčším hráčom sú však Spojené štáty, ktoré sa uplynulé roky po prvý raz od vojny vo Vietname intenzívne vracajú späť do regiónu. Už dávnejšie sa administratíva Baracka Obamu vyjadrila o Ázii a Tichomorí ako o priorite číslo jeden pre zahraničnú politiku Washingtonu. Zbližovanie sa s Vietnamom, súperenie s Čínou v Thajsku, Kambodži a iných krajinách juhovýchodnej Ázie teraz dopĺňa práve Mjanmarsko.

Represívne režimy boli tiež prekážkou lobingu Bieleho domu na pôde Združenia krajín juhovýchodnej Ázie – ASEAN-u. USA nedokázali stráviť, že Mjanmarsko je členom združenia, ktorého členovia boli ochotní rokovať i ekonomicky spolupracovať s jeho vojenskou juntou. ASEAN sa dokonca pýši, že to bola práve jeho otvorená náruč a prísľub spolupráce namiesto izolácie, ktoré povzbudili Mjanmarsko k demokratickým reformám. Či vďaka ASEAN-u alebo nie, zmena nakoniec prišla, a tak USA dnes stoja pred šancou intenzívnejšie tlačiť na ASEAN a ekonomickú i strategickú spoluprácu. Koniec koncov, ASEAN má ambíciu byť niečím podobným ako Európska únia, i keď bez politického zjednocovania sa. Ekonomické spoločenstvo, ktoré Združenie štartuje tento rok, stlmí bariéry obchodu, ako aj pohybu určitých profesií po regióne. O vplyv sa tak budú biť nielen Čína so Spojenými štátmi, ale aj Európska únia. Obe západné mocnosti už niekoľko rokov rokujú o bilaterálnej dohode o voľnom obchode s viacerými ázijskými krajinami. Takýto dokument s celým ASEAN-om by bol zlatou baňou pre európske i americké firmy. 

Mjanmarsko ako nový partner EÚ i Slovenska

Aj keď na čele sankcií a izolácie Mjanmarska stáli roky USA, Európska únia nezaostávala. Reštriktívny prístup aplikovala nielen Európska komisia, ale aj jednotlivé členské štáty – najmä Veľká Británia, bývalý kolonizátor a veľký podporovateľ opozície a Aun Schan Su Ťij. Európska komisia od roku 2004 povoľovala výlučne humanitárnu pomoc pre Mjanmarsko, ktoré tak prichádzalo o obrovské balíky zahraničnej pomoci. Sankcie EÚ a väčšiny členských štátov však definitívne padli v apríli 2012 po malých, no kľúčových medzivoľbách. Zostalo jedine zbrojné embargo, ktoré je stále relevantné pre pokračujúce etnické konflikty a rozporuplnú rolu Tatmadaw v nich. V júli 2013 Brusel opäť privítal Mjanmarsko do Generalised System of Preferences (GSP) – schémy, ktorá poskytne krajine a jej produktom voľný vstup na európsky trh bez daní či kvót. Doslova otvorená náruč, ak vezmeme do úvahy, za akých okolností priemysel i produkcia v Mjanmarsku fungujú. EÚ tiež zostavila strategický tím EU – Myanmar Task Force, ktorý má za úlohu budovať blízke vzťahy a krajinu povzbudiť v reformách v politike i ekonomike rovnakými nástrojmi, aké sú k dispozícii v Únii. Menovite ide najmä o rozvojovú pomoc, parlamentnú spoluprácu či podporu mierového procesu a investícií. V období 2012 – 2013 Brusel vynaložil 150 miliónov eur na finančnú podporu demokratických reforiem a inkluzívneho rozvoja. Fondy putovali na zdravotníctvo, vzdelanie, životnú úroveň obyvateľstva a kapacitu vlády na inštitucionálne a legislatívne reformy. V rámci Agenda for Change – Agenda pre zmenu, sa táto čiastka zvýšila na celkových 200 miliónov eur. Európska komisia sa tak stala najväčším darcom rozvojovej pomoci Mjanmarsku. Začiatkom tohto roka až do roku 2020 Komisia poskytne krajine 90 miliónov eur dotácií ročne.

V súlade so zahraničnou politikou Bruselu zastáva podobne otvorený prístup voči Mjanmarsku aj Slovensko. Naša diplomacia vyslala ministerskú delegáciu do vládnej metropoly Nay Pyi Taw začiatkom novembra, čo bola prvá oficiálna návšteva od roku 1993. Minister Miroslav Lajčák sa stretol s prezidentom Theinom Seinom, ministrom obchodu Winom Myintom i opozičnou líderkou Aun Schan Su Ťij, a paralelne sa odohrávali rokovania podnikateľskej misie v Rangúne s Federáciou obchodných a priemyselných komôr Mjanmarska a miestnymi podnikateľmi. Témou boli najmä obchodné vzťahy a hospodárstvo a Mjanmarčania dostali pozvánku na študijnú cestu na Slovensko. Naša diplomacia chce spolupracovať s Mjanmarskom najmä v rámci EU – Task Force, ale aj povzbudiť demokratické reformy a podeliť sa o vlastné skúsenosti transformácie – najmä v právnej oblasti a tvorbe legislatívy. Slovensko nepovažuje pretrvávajúcu moc armády v krajine i parlamente za prekážku pre intenzívnejšie vzťahy, ako potvrdil Peter Susko z Tlačového odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí. „Ide o dočasný jav. Dôležité je, aby bola dodržaná postupnosť transformačných krokov – vrátane dosiahnutia národného zmieru, budovania demokratických inštitútov a trvalo udržateľného sociálneho a hospodárskeho rastu či uskutočnenia parlamentných volieb v roku 2015.“

Slovensko by v prípade otvárajúceho sa Mjanmarska mohlo ťažiť z vlastnej represívnej minulosti a stať sa akýmsi mentorom či mediátorom reforiem, ktoré očakávajú západné krajiny. Mjanmarská opozícia, disidenti i exilové organizácie dobre poznajú históriu komunistického Československa. Ikony ako Václav Havel, Verejnosť proti násiliu či Charta 77 boli počas rokov boja za slobodu inšpiráciou i cieľom. Podať v tomto smere pomocnú ruku by bolo slovenskou devízou. Kým však bude pri moci súčasný establišment bývalých generálov, nie je jasné, či sa k takýmto krokom slovenská diplomacia odváži, súdiac podľa výlučne ekonomických vzťahov s Čínou, ktorá je podobne represívna voči svojej občianskej spoločnosti a disidentom. Zdvihnutý varovný prst totiž môže mjanmarskú vládu odradiť od ekonomickej spolupráce, pretože Slovensko nemá takú silnú váhu ako iní partneri – USA či Európska komisia.

Túžba po slobodnom a spravodlivom systéme v Mjanmarsku jednoznačne existuje a milióny ľudí sú už unavené z represií a tvrdej vlády armády a generálov. To, či sa však takýto rozvoj v dohľadnej dobe uskutoční. bude závisieť nielen od politického zriadenia doma, ale aj od postoja zahraničia. Mjanmarská vláda si nechce nechať ujsť spoluprácu so Západom, čo demokratickým krajinám dáva mocnú ruku v podmienení vzťahov a investícií efektívnymi reformami, mierom a dodržiavaním ľudských práv. Ako povedala opozičná líderka Aun Schan Su Ťij: „Ak chceme demokraciu, musíme byť pripravení žiť podľa princípov demokracie. Musíme sa odvážiť. Dostaneme sa tam, ale bude nám to chvíľu trvať. Musíme sa však plne držať princípu nenásilia.“ A to bude kľúčový moment, pretože Mjanmarsko má za sebou históriu násilia, a ako sa ukazuje v Jakchainskom štáte a pri pogromoch proti moslimom, tento štandard môže pokračovať aj v ére civilných vlád. Ochrana moslimov a Rohingov ako etnika a náboženskej menšiny sa navyše ukazuje ďaleko za prioritami nielen vlády, ale i opozície. Národná liga za demokraciu i jej líderka Aun Schan Su Ťij si vyslúžili kritiku za to, že sa stále verejne a otvorene nepostavili proti prenasledovaniu moslimov. Tá sloboda, za ktorú roky bojovali, je zrazu selektívna. Aun Schan Su Ťij totiž už nie je disidentka, ale politička, ktorá chce pre svoju stranu zaistiť víťazstvo v budúcoročných voľbách. Bojovať proti nacionalizmu a xenofóbii väčšinových mjanmarských budhistov by bola politická a volebná samovražda. Preto sa v Mjanmarsku k lepším časom zatiaľ ešte neschyľuje, a ak áno, sloboda a bezpečnosť budú výsadou mjanmarskej väčšiny a budhistov. Aktivisti za ľudské práva sa zhodujú, že medzinárodné spoločenstvo nesmie v prípade Mjanmarska poľaviť zo svojej pozície a voči jej demokratizácii by malo byť naďalej rovnako kritické a nekompromisné ako v minulosti.