Zahraničná politika

Dňa 22. novembra 2017 reagovalo vaše oddelenie na niekoľko správ z Ruska. O čo išlo?

Nebola to reakcia len nášho oddelenia, pomohol aj tretí teritoriálny odbor. Počas návštevy prezidenta Zemana v Rusku zverejnil ruský armádny kanál informácie v rozpore s historickými reáliami o roku 1968. Zároveň sme poukázali na starší článok, ktorý sme mali z leta, z ruského ministerstva vnútra, informujúci o šesťdesiatom ôsmom, dokonca je tam priznané, že príslušníci vojsk ministerstva vnútra boli prezlečení ako radoví vojaci.

Prečo také načasovanie?

Myslím si, že ide o kontinuálne aktivity snažiace sa rôznym spôsobom prepisovať históriu, ktorú poznáme na základe faktov. Vykresľujú inváziu z roku 1968 ako niečo, čo sa uskutočnilo na pozvanie, ako boj so spolčením západných mocností, boj s kontrarevolúciou. Pritom išlo o domáci obrodný proces, ktorý Moskva brutálnym spôsobom potlačila.

Prečo to Rusi robia?

To sa treba spýtať ich. Prečo má niekto potrebu vracať sa k našej histórii? Nemôžeme preberať zodpovednosť za vyjadrenia ruskej strany. Môžeme však poskytnúť naše stanovisko, a to sme aj urobili. Musíme dbať o to, aby ľudia vedeli, aká to bola história a ako sa veci udiali. Nemáme záujem o sfalšovaný obraz dejín len preto, lebo to Ruskej federácii takto vyhovuje.

Kedy a prečo vzniklo Oddelenie pre strategickú komunikáciu (OSKO)?

OSKO vzniklo v júli roku 2017. Ako hlavný dôvod vzniku by som spomenul zmenu bezpečnostného a informačného prostredia. Bezpečnostná situácia v Európe sa zhoršila. Mám na mysli teroristické útoky, anexiu Krymu a vojenské operácie na východe Ukrajiny. To všetko znamená, že sa reálny vojnový konflikt priblížil k nám a my musíme reagovať. Aj v informačnom priestore prebieha intenzívny zápas o naše hodnoty, zahraničnú politiku a naše smerovanie. Preto sa snažíme formovať informačný priestor svojimi vyhláseniami.

Prečo vzniklo tak neskoro? K zmene bezpečnostného prostredia došlo v roku 2014.

Niekedy musia veci dozrieť a musí sa vytvoriť kombinácia faktorov, aby bolo niečo prijaté. Mali sme možnosť vyhodnotiť si rôzne signály z vnútra Slovenska aj od našich zahraničných partnerov. Dospeli sme k záveru, že treba strategickejšie komunikovať. Tu nejde o odhaľovanie dezinformácií, dokonca to nevnímam ani ako primárne poslanie OSKO. Naším primárnym poslaním je konzistentne a vytrvalo komunikovať naše hodnoty, aktívnu zahraničnú politiku a to, prečo sa angažujeme v zahraničnom priestore.

Aké nástroje na túto komunikáciu používate?

Nástroje sú rôzne. Osobne považujem za najúčinnejšiu komunikáciu tvárou v tvár, kde sa zúčastňujeme stretnutí so študentmi vysokých a stredných škôl a odbornou verejnosťou. Zmenený charakter informačného prostredia prináša využívanie online priestoru a sociálnych sietí. Vo využívaní týchto nástrojov je ministerstvo v deficite. Toto sa musí zmeniť. Vyrástla tu celá generácia ľudí, ktorí nemajú skúsenosť z predvstupového obdobia. A ak chceme osloviť túto generáciu, musíme komunikovať rovnakými prostriedkami. Doba tlačových správ skončila.

Nepôsobí takáto komunikácia skostnatelo?

Kľúčové nie sú len naše predstavy, ale aj množstvo prostriedkov, ktoré na to môžeme vyčleniť. Tieto limity musíme brať do úvahy. Obracať štátnu správu je ako obracať lietadlovú loď. Navyše proti tomu niekedy existuje odpor, pretože sa nám tie zvyky dostali pod kožu. Ale na druhej strane je to nevyhnutné. Produkty našej práce sú dosť kvalitné.

Spolupracovali ste na Bezpečnostnej stratégii SR?

Podieľali sme sa na dokumente ako jednotlivci. Ešte raz, boj proti dezinformáciám je dôležitý, ale nie kľúčový. Kľúčové je vypĺňať priestor pravdivými informáciami. Dali sme tu voľný priestor správam rôzneho charakteru. Funguje tu horror vacui – ak nevyplníte priestor, vyplní ho niekto iný. Pred vstupom do EÚ a NATO tu bola silná debata, ktorá kulminovala. Za posledných desať rokov sme informovali sporadicky, nebola to strategická komunikácia. A to bola naša chyba.

Čo by ste chceli komunikovať?

Členstvo v EÚ a NATO, ale nielen to. Skôr je to o tom, že Slovenská republika a jej obyvatelia sa majú historicky najlepšie aj vďaka ukotveniu v týchto inštitúciách. SR nikdy nebude dosť veľká a dosť silná na to, aby sme sa mohli tváriť ako izolovaný ostrov. Tomu rozumeli naši predchodcovia diplomati – Štefan Osuský, Ján Papánek. Úvahami okolo ČSR sa tiahne leitmotív, že malá krajina potrebuje ukotvenie. Toto dnes máme.

Prečo to tak bežní ľudia nevidia?

Vo veľkej miere je to o porovnávajúcich rámcoch a nastaveniach očakávaní. Ľudia sa neporovnávajú s Ukrajinou a Srbskom, ale s Veľkou Britániou a Rakúskom. Vyrovnanie medzi východom a západom prebieha pomalšie, ako si to niektorí želali. Ale prebieha. Ak by sme neboli v EÚ, neprebiehalo by vôbec alebo by bolo veľmi pomalé. Najväčší problém je stretnutie s realitou. Aj globalizácia je problém. Dnes vytvárame oveľa väčšie bohatstvo ako kedysi, len jeho distribúcia je iná. Ľudia vidia väčšiu koncentráciu bohatstva u menšej skupiny ľudí. Vnímam to ako príčinu napríklad brexitu alebo zvolenia Donalda Trumpa.

Takže sa nám nedarí komunikovať ani globalizáciu a jej dopady?

Pristúpili sme k tomu tak, že sme s radosťou prijali benefity ako sloboda pohybu a tovaru, ale neprijali sme s tým aj zodpovednosť a nedoriešili predstavu, že keď sme sa stali členmi EÚ, z toho vyplývajú aj povinnosti. Bránený priestor sa dnes nezačína pri Bergu, ale v Španielsku, Grécku alebo na hraniciach s Ukrajinou

Zlyhávajú v demokracii aj domáce inštitúcie?

Na základe porovnávania viem povedať, kde propaganda funguje, a kde nie. V nordických krajinách, kde je zvýšená úroveň vzdelávania a  chápu demokratický systém, je rezistencia voči takýmto pokusom vyššia ako u nás, kde sme mali štyridsať rokov komunizmus. Inštitúcie sú síce v procese zmeny, ale je to menej stabilné. Dlhodobá investícia do vzdelávania sa krajinám vypláca. Demokracia je ako anglický trávnik. Stačí ho len tristo rokov zalievať, starať sa oňho a strihať ho.

Máme dobrých strihačov?

Máme takých, akých máme.

Má OSKO podporu vo vláde?

OSKO priamo podlieha ministrovi Lajčákovi, čo je odrazom toho, že kladieme na strategickú komunikáciu dôraz. Boj s dezinformáciami a hybridnými hrozbami nie je primárnym pôsobením MZV, preto je jedinou efektívnou odpoveďou celospoločenský konsenzus.

Spolupracujete s mimovládnym sektorom?

Samozrejme, veľmi aktívne. Prostredníctvom grantových schém MZV podporujeme aktivity, ktoré smerujú k väčšej odolnosti voči dezinformáciám. Zároveň pomáhajú presadzovať priority zahraničnej politiky SR.

Aké boli ohlasy na vznik OSKO?

Na môj vkus boli veľmi pozitívne. Ľudia sú radi, že niečo také je potrebné. Možno to malo prísť skôr, ale ľudia sú vďační a ponúkajú spoluprácu. Miestami to naráža aj na odpor a nezvyk, ale s tým treba počítať.

Čo poviete na reakcie, že ide o propagandu západu?

To je absolútny nezmysel, lebo my len hovoríme o tom, čo robíme. Chceme to však robiť konzistentne a strategicky. Všetky vyhlásenia sú v súlade s programovým vyhlásením vlády. Každý tam musí vidieť kontinuitu od roku 1993. Napriek tomu, že tá cesta bola občas hrboľatá, smerovanie bolo jednoznačné. Dnes sme súčasťou inštitúcií a musíme k tomu tak pristupovať. Nehovoríme len o tom, čo chceme, ale aj to, čo vieme zmeniť a prevziať za to svoj podiel zodpovednosti. Máme byť na čo hrdí. Slovenské predsedníctvo v Rade EÚ bolo dôkazom.

Bolo predsedníctvo dobre komunikované?

 Určite bolo, aj keď ho viac oceňujú v zahraničí.

Aká je vaša cieľová skupina?

 Treba povedať, že toto je nová disciplína aj pre nás. V rámci jednej štúdie som navštívil desať partnerských inštitúcií. Všetci sa zhodli, že treba viac komunikovať dovnútra svojej krajiny, pretože ľudia to potrebujú. Tento konkrétny problém riešia všetci. Niektorí majú lepšie východiskové pozície, ale čelíme tomu všetci. Je to pre nás výzva v zmene pracovného štýlu a spôsobe komunikácie. Aj my diplomati sme zvyknutí na štýl komunikácie so zahraničnými partnermi, a dnes sa musíme otočiť. Dnes sa nedajú nájsť hranice medzi tým, čo je domáce a čo európske. Reflektuje to aj názov ministerstva, pretože európske záležitosti sú aj naše záležitosti.

Nie je to naopak? Neznamená to, že európske záležitosti teraz patria do zahraničia?

 Existuje čoraz väčšia prepojenosť. Deväťdesiat percent agendy počas predsedníctva sa týkalo iných rezortov ako vnútorná bezpečnosť, obrana, obchod. Toto prestavovanie ľudí trvá veľmi dlho. Nielen populácie, ale aj ľudí zodpovedných za riadenie krajiny. Musíme dospieť do fundamentálneho prednastavenia.

Robíte si prieskumy verejnej mienky?

 Pracujeme s verejnými dátami, máme ich k dispozícii. Rovnako spolupracujeme s výskumnými inštitútmi, napríklad Katedrou politológie Filozofickej fakulty UK.

Sú Slovenky a Slováci iní ako obyvatelia iných krajín? Sú dostatočne proeurópski?

 Myslím, že tu máme proeurópsky sentiment. Určite je veľký priestor na zlepšenie, keď ideme do hĺbky a štruktúry dôvery a nedôvery, čomu ľudia rozumejú. Slovensko je špecifické, lebo na rozdiel od našich susedov používame euro. Takisto ako si oni bránia svoje meny, aj my si bránime tú našu spoločnú. Všetky tri krajiny sa zaviazali prijať euro. Aj ony sa stanú súčasťou eurozóny. Rozdiel je v tom, že my už sme sa vzdali. V ČR je euroskepticizmus oveľa vyšší.

Máte návrhy, ako zlepšiť komunikovanie tém v médiách?

 Najväčší priestor na svete je priestor na zlepšenie. Určite je čo zlepšovať aj v slovenských médiách, ale treba si byť vedomý svojej role a svojich možností. Nemôžeme preškoľovať novinárov, môžeme s nimi pracovať a ponúkať fakty, ktoré máme k dispozícii. To sa snažíme robiť v rámci našich kapacít.

Ako sa dá komunikovať vlastenectvo bez nacionalizmu?

 To je veľmi citlivá otázka. Koncept absolútnej národnej suverenity je nerealizovateľný. Vždy budeme limitovaný, lebo žijeme na tejto planéte. A môžeme si gratulovať, že žijeme tu. Vždy pôjde o spoločnú suverenitu. Sú úlohy a výzvy, ktoré presahujú naše kapacity. Fungovanie vo väčších celkoch v oblasti obrany je lepšie, ako keby sme na to boli sami. To máte aj v detstve. Je dobré byť chránení silnejšími, s ktorými rovnako vnímame svet.

Je to tým, že nás ešte nemusel nikto brániť?

To je ako so vzduchom. Teraz ho dýchame, lebo je tu a je čistý. Ale keď raz nebude, bude to problém. EÚ a NATO vytvárajú pocit bezpečia.

Čo je iniciatíva #WeAreNATO / #MySmeNATO?

Sme jednou z piatich pilotných krajín, kde NATO spustilo komunikačný projekt. Aliancia si uvedomila, že v každej krajine existujú ľudia, ktorí nemajú jasnú predstavu o tom, čo je NATO a aké sú výhody členstva. Každá z krajín NATO má svoju komunikačnú výzvu. Veľké krajiny nevnímajú NATO ako primárnu garanciu bezpečnosti, lebo by sa ubránili samy. My si zase málo uvedomujeme, že sme subjektom, nie objektom Aliancie, diskutujeme s partnermi, kam sa NATO bude uberať. Tento program chce poodkryť, akí ľudia pôsobia za Alianciou, aby nešlo o niečo abstraktné.

Kto bol autorom pilotného videa?

Pilotné video vzniklo v spolupráci s Divíziou verejnej diplomacie NATO. Ľudia z NATO TV prišli na Lešť počas medzinárodného cvičenia Slovak Shield. Bol v ňom kolega z MZV náčelník generálneho štábu generál Milan Maxim a jedna vojačka zo styčného tímu NFIU. Video bolo propagované prostredníctvom sociálnych sietí. Malo ukázať, že sme podpísali Washingtonskú zmluvu a sme riadnym členom NATO. Kampaň bude pokračovať. Takisto sme preložili niekoľko informačných grafík z iných organizácií.

Čo je najväčším úspechom OSKO?

Najmä to, že vzniklo. Najdôležitejšie je, že sme v oveľa väčšej miere začali chrániť priestor. So svojimi vlastnými posolstvami oveľa precíznejšie, jednoznačnejšie a vytrvalejšie, a vytláčať tie, ktoré majú s pravdou máločo spoločné. Väčšina Slovákov sú ľudia, s ktorými sa dá rozprávať. Len pociťujú absenciu. Musíme ich viac vtiahnuť do debaty.