Zahraničná politika

Čo je pre Vás profesionálne väčšia výzva: byť dvojkou pre Catherine Ashton alebo ministrom zahraničných vecí? Aké v tom vidíte výhody/nevýhody?

Tie dve pozície sú veľmi odlišné; to, čo jedna má, druhá nemá, v dobrom aj v zlom. Práca v Bruseli bola a je skvelá. Bola to najlepšia práca, akú som kedy mal. Mal som veľký vplyv na formovanie politiky EÚ voči krajinám východnej Európy, strednej Ázie a vystupoval som v mene EÚ. Zároveň som nebol v prvej línii ako politická figúra. Bola to čistá diplomacia, čistá zahraničná politika. Doma je to o inom. Tu som vystrčený do popredia a mojej práci pribudol silný politický rozmer, strata súkromia a viac akejsi malichernosti a zloby. Na druhej strane z pozície člena a podpredsedu vlády mám väčšiu možnosť výrazne veci ovplyvňovať. Túto ponuku som prijal, lebo si myslím, že máme unikátnu šancu lepšie nastaviť systém. Je to ťažké porovnávať. Keď som si mohol vyberať medzi takýmito ponukami, bol som vlastne v úžasnej situácii.

V roku 2011 ste v rozhovore pre ZP na otázku, prečo ste sa rozhodli pre Brusel a nie návrat na Balkán ako predstaviteľ EÚ, uviedli, že človek dva razy nevstúpi do tej istej rieky. Čo Vás presvedčilo sadnúť si opäť na ministerské kreslo?

Nie je to celkom tak. Na túto tému som viedol dlhé debaty s premiérom Ficom a jasne sme sa zhodli na tom, že keď teraz začnem, bude to v tom bode, kde som vtedy skončil, a nie tam, kde som už raz začínal. Pretože nemá zmysel, aby som naozaj vstúpil dvakrát do tej istej rieky.

V čom je tá situácia teraz iná?

V tom, že minister je podpredsedom vlády, je zodpovedný za celkovú koordináciu zahraničnopolitických aktivít celej vlády. Zároveň máme zodpovednosť za európsku politiku, ktorá je nesmierne citlivá a z hľadiska dopadu na vnútropolitické dianie a ekonomiku Slovenska naozaj rozhodujúca. Pasujeme sa aj s ekonomickou diplomaciou a prvýkrát v histórii Slovenska dostalo toto ministerstvo takú zodpovednosť a mechanizmy, aké má. Dôležitá je aj téma prezentácie Slovenska v zahraničí, o ktorej sa predtým oveľa viac rozprávalo, než sa urobilo. Venujeme sa novým aj starým agendám a snažíme sa nastaviť systém tak, aby fungoval čo najlepšie.

Zobrali sme si toho na svoje plecia veľa, no nie preto, aby sme si dokazovali svoju dôležitosť, ale preto, že si myslím, že táto práca jednoducho patrí pod ministerstvo zahraničných vecí. Predtým neexistovali dohody koaličných strán, ktoré posledných 18 rokov formovali politický život a situácia bola vnímaná tak, že každý rezort patrí inému politickému partnerovi, a preto sa mu do toho nebude vstupovať. To tu dnes nie je. Tá rieka sa medzitým stala podstatne širšou a hladina vody v nej tiež výrazne stúpla.

Čo považujete za hlavné a najdôležitejšie zmeny, ktoré sa na ministerstve za posledné roky uskutočnili?

Keby sme išli k úplnému začiatku do roku 1993, tak sú to dva iné svety a dve iné planéty. Míľnikom v období 20 rokov bolo naše členstvo v Európskej únii. Vtedy bolo potrebné zmeniť fungovanie ministerstva vo všetkých oblastiach. Agenda EÚ ide v súčasnosti naprieč celým spektrom otázok. Bruselské vnímanie reality je u všetkých diplomatov veľmi dôležité, a nie je to vec, čo by prišla z večera do rána. Je potrebné a chcem, aby každý diplomat vedel, ako funguje Brusel, ako fungujú pracovné skupiny.

My sa nemáme snažiť súťažiť s EÚ, pretože na to nikdy nebudeme mať kapacity. Mali by sme si vedieť zadefinovať náš špecifický záujem alebo pridanú hodnotu v porovnaní s tým, čo už máme a dostávame z EÚ. Ide o obrovské množstvo materiálov a informácií a ja stále hovorím veľvyslancom, že ak mi nie sú schopní dať aj nad rámec toho, čo automaticky príde z Bruselu, taký úrad ja nepotrebujem. Toto je mentálne nastavenie, ktoré by malo medzi diplomatmi existovať.

Drobné organizačné zmeny prebiehajú stále. Dobrou zmenou, ktorá sa udiala ešte pred mojím prvým nástupom na ministerstvo a ja som v nej rád pokračoval, bolo vytvorenie centra služieb občanom a intenzívnejšia komunikácia ministerstva s občanmi. Následne som zriadil aj útvar krízového manažmentu, ktorý informuje o všetkých dôležitých udalostiach.

Neviem, či to bolo niečo medzi zdesením a pobavením, keď som teraz prišiel na ministerstvo a zistil, že neexistovala ani sekcia európskych záležitostí. Bývalé vedenie ju zrušilo a spojilo so sekciou medzinárodných organizácií. Pre mňa je nemysliteľné, aby sme nemali sekciu európskych záležitostí. Súčasne pracujeme na vybalansovaní sekcie, ktorá sa venuje rozvojovej pomoci, a teda vzťahu ministerstva a SAMRS tak, aby mala agentúra dostatočnú autonómiu, a zároveň nerobila svoju vlastnú rozvojovú politiku. Ale to už je len skutočné dolaďovanie a žiadne zásadné prekopávanie štruktúry. Nemôžeme meniť sekcie každý druhý rok.

Zmenil sa teda aj charakter diplomacie?

Tá klasická diplomacia, ako sme ju poznali, už dnes skutočne neexistuje. Môže nám to byť ľúto, ale tá doba sa skončila. Diplomacia je dnes o definovaní a presadzovaní záujmov štátu. Slovensko malo veľa rokov problém s tým, že sme si nevedeli zadefinovať, čo je náš štátny záujem. A taktiež sme si nevedeli nastaviť mechanizmy tak, aby sme ho vedeli presadzovať.

Diplomacia a zahraničná politika nie sú o tom, že vás všetci potľapkávajú po pleci a usmievajú sa na vás, lebo nikdy nič od nich nechcete. Musíte vedieť, čo chcete a ako sa presadiť. Dnes sa už nepotrebujeme zviditeľňovať. My už viditeľní sme, ale potrebujeme si nájsť svoje miesto. Z toho, čo nám teda pribudlo, je najdôležitejšia už spomínaná európska agenda a ekonomická diplomacia. Tieto dve oblasti najviac vťahujú ministerstvo do aktuálneho spoločensko-politického diania.

Predtým to tak nebolo?

Keď som sa prvýkrát stal ministrom, bol som až zaskočený tým, ako málo bolo toto ministerstvo súčasťou verejného diania. Tu sa síce robila diplomacia, ale mal som pocit, akoby to bol nejaký paralelný svet. Aj tí ľudia, ktorí tu pracujú, musia cítiť, že to, čo robia, nie je nijaké akademické cvičenie, ale má to priamy vplyv na našich občanov. Čiže to je najväčšia zmena.

Plus ešte je tu potreba, ktorej ja hovorím „otvorenie okien“ na ministerstve. Tento rezort musí byť interaktívny, komunikovať s občanmi a musí existovať okamžitá spätná väzba. Nech ten prievan odfúkne tých, ktorí tu boli zabudnutí omylom alebo sú možno dobrí na inú prácu. Potrebujeme konkurencieschopnosť, pretože všade vo svete je ministerstvo zahraničných vecí elitným ministerstvom, kde pracujú tí najlepší ľudia. A takú ambíciu musíme mať aj my.

V rokoch pred aj po rozdelení ČSFR ste pôsobili v kancelárii ministra zahraničných vecí. Aký bol podľa Vás najväčší rozdiel medzi ministerstvami a ich riadením a atmosférou, ktorá tam panovala?

Ja som mal šťastie v tom, že v prvých krokoch mojej diplomatickej kariéry som bol vždy niekoho pravou rukou. Pracoval som u troch ministrov ako šéf kabinetu, aj u predsedu vlády. Tým pádom som nikdy neriešil žiadnu moju drobnú agendu, ale bol som súčasťou agendy môjho šéfa. Dalo mi to príležitosť veľa vidieť, počuť, učiť sa. Dôležitým kritériom pri výkone týchto postov je hlavne to, či vám funguje alebo nefunguje celý aparát.

V Československu bol systém z hľadiska administratívy a byrokracie zabehnutý a funkčný. Dnes sme ale napríklad úplne inde technologicky. Keď som odišiel v roku 1991 na veľvyslanectvo do Moskvy, dostávali sme všetky informácie ďalekopisom na takom dlhom kuse papiera. Každá jedna správa sa prepisovala ďalekopisom a tie dierky sa potom posielali do Prahy, kdesa to opäť vytlačilo. Keď priletelo lietadlo a priniesli noviny, kolovali po celom veľvyslanectve. Vtedy som si nevedel predstaviť, že by sa niekedy mohla diplomatická nóta posielať faxom. Prišlo mi to ako zneuctenie diplomacie.

Dnes si s ministrami esemeskujeme a mailujeme priamo. Často sa mi stáva, že musím myslieť na to, aby som nezabudol informovať môjho veľvyslanca v danej krajine o tom, že som si s ministrom tej krajiny vymenil maily a niečo sme dohodli. Bol som dvakrát veľvyslancom, a ak veľvyslanec berie svoju prácu vážne, najhorší pocit je neinformovanosť. Dnes je komunikácia úplne iná.

Aké iné rozdiely okrem toho komunikačného boli ešte citeľné?

V ranej fáze Slovenska sa naraz musela vyriešiť otázka etablovania krajiny aj budovanie služby. V tom čase tu bolo veľa nadšenia, ale aj veľa amaterizmu. Dnes už je ten systém naozaj dobrý a funkčný. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí si v systéme štátnej spravy vedie dobre aj v porovnaní s inými rezortmi. Myslím si, ze mám pomerne dobrý prehľad a naozaj sa nemáme za čo hanbiť.

Vráťme sa späť v čase do roku 1997. Ako ste osobne vnímali, keď bolo Slovensko vyradené z „prvej ligy“ kandidátov do EÚ a NATO?

K tomu roku sa dosť často vraciam a vnímal som to veľmi intenzívne. Bol to pre mňa rok hanby. Veľmi som sa hanbil ako človek. V tom čase som bol veľvyslancom v Japonsku a vnímal som taký nevyslovený pocit a názor ostatných, že „si síce fajn chalan, ale tvoja krajina má problémy“. Hlavne od kolegov z EÚ, a najmä Poliak, Maďar a Čech zrazu riešili úplné iné veci. Mňa to vtedy strašne naštartovalo. Bola to taká facka, a hlavne, keď tí traja z V4 išli ďalej. V tej dobe sme sa s nimi už mohli porovnávať, aj sme o nich už naozaj niečo vedeli. Z toho bolo jasné, že je to naša zlá politika, čo nás vyradila z tej spoločnosti.

Ja som sa vrátil veľmi motivovaný, lebo som nikdy nechcel byť v B kategórii, a vtedy sme v nej boli. Prišiel som v lete 1998 a videl som, že ľudí, ktorí mali rovnaký pocit ako ja, bolo veľa. Stal som sa súčasťou tímu, ktorí to chcel zmeniť, a tri roky som pracoval ako šéf kabinetu ministra Kukana. Medzi nami vládla silná ctižiadostivosť, s ktorou sme chceli dokázať, že na to máme a nie sme horší. Slovensko absolvovalo prístupové rokovania najrýchlejšie. Historicky ich žiadna krajina neurobila v takom krátkom čase ako my.

Jeden zážitok, ktorý si pamätám dodnes, je, keď bol Romano Prodi, vtedajší predseda Komisie v Bratislave a vystupoval v Národnej rade Slovenskej republiky. Hlavnou témou u nás v tej dobe bolo, koľko kapitol s nami otvoria. Stále sme sa porovnávali, koľko ich máme otvorených a ako sú na tom ostatní. A kam sa pohol, kde sa otočil, všetci sa ho pýtali na kapitoly. A on vtedy povedal: „Vy ste nenormálni, vy Slováci rozprávate o kapitolách viac ako my Taliani o sexe.“ Aj toto je jedna z hlášok, ktoré je dobré si pripomenúť.

Spomínaný rok 1998 zároveň ukázal, nakoľko je domáca politika významná pre tú zahraničnú. A politici v tom období v zahraničí prezentovali najmä zmenu našej vnútornej politiky. Ako vnímate súčasnú situáciu na Slovensku? Je tu vhodná klíma na to, aby malo Slovensko diplomatickú silu?

Jednoznačne. Zahraničná politika je obrazom domácej a nemôžete mať inú zahraničnú politiku ako tú domácu. Nikoho by ste neoklamali. Ja som to už viackrát povedal a stojím si za tým, že Slovensko dnes boxuje vo vyššej váhovej kategórii. My doma akoby sme si to nechceli uznať, hanbíme sa to priznať a vytvárame dojem, že len my máme problémy a všade okolo nás kvitnú ruže. Reálne je to skôr naopak a naše problémy, hádky a spory sú podstatne malichernejšie v porovnaní s tým, čo sa deje v susedných krajinách. Keď sa rozprávam s kolegami, tí mi hovoria: bodaj by sme mali vaše problémy!

Druhá vec je, že ekonomické čísla hovoria samy za seba. Sme v tej lepšej skupine krajín EÚ. A to nie sú čísla, ktoré sme si sami nakreslili. Nie je to dôvod na sebauspokojenie a dobre vieme, že nás ťahajú automobilky a naša ekonomika je svojou štruktúrou zraniteľná. Ak neurobíme zásadné zmeny v rezorte školstva a nedáme pridanú hodnotu tomu, čo exportujeme, tak všetko, čo tu teraz máme, je len dočasné a raz táto bublina môže prasknúť. To sa nesmie stať. Najväčšou výzvou tejto vlády je z môjho pohľadu zmeniť nastavenie fungovania odborného školstva, aby sme zas začali produkovať mysliacich ľudí. Školstvo sme humpľovali celé roky a dnes tu máme výsledok.

Napriek tomu sme dnes v zahraničnej politike konzistentní, sme čitateľní a partneri vedia, kde Slovensko je. V zahraničí je veľmi dôležité, či ste čitateľní. A to neznamená iba pritakávanie, práve naopak.

Ovplyvňujú niektoré domáce kauzy a problémy Vašu prácu? Napríklad nevymenovanie Jozefa Čentéša prezidentom Gašparovičom na post generálneho prokurátora. Pýtajú sa na to v zahraničí, chce niekto, aby ste im to vysvetlili?

Už dávno sme za fázou, keď sme museli domácu politiku vysvetľovať. V Čechách sa búria poslanci a ľudia kvôli amnestii. Máme pocit, že český veľvyslanec by mal chodiť k nám a niečo vysvetľovať?

Možno to nie je o vysvetľovaní, to nie je to správne slovo, ale o diskusii a otázkach.

Pozrite sa, čo sa dnes deje v Slovinsku. Majú tam de facto Gorilu, dvaja najdôležitejší politickí hráči boli obvinení z toho, že nepreukázali svoje príjmy a parlament vyzval premiéra, aby podal demisiu. Trasie sa im celá politická scéna a tak by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej. Ukážte mi jednu krajinu, kde nemajú nejaké problémy.

V tejto konkrétnej otázke som sa pristihol pri tom, že sa to nedá vysvetliť. Keby to aj človek chcel vysvetliť, povie, že prezident využil svoje ústavné právo nevymenovať generálneho prokurátora. A každý vám odpovie: „ A? Porušil ústavu?“ Neporušil. Ale opozícia s tým nesúhlasí. A zas sa opýtajú: „A to je kauza?“ Chvalabohu, naši diplomati si toho zažili dosť, keď nás ťahali za uši a museli sme vysvetľovať. Tie časy sa skončili v deväťdesiatych rokoch.

Keď hovoríte o diplomatoch, vráťme sa ešte trochu späť v čase. Vieme, že po rozdelení ČSFR mali diplomati na výber, či ostanú v diplomatických službách ČR alebo SR a väčšina  sa rozhodla pre český diplomatický zbor. Akým spôsobom to Slovensko riešilo a odkiaľ prichádzali noví ľudia?

Slovenská zahraničná služba sa v zásade formovala z troch prúdov. Jedným boli ľudia, ktorí stáli pri vzniku ministerstva medzinárodných vzťahov v roku 1991. Na začiatku ich bolo len pár. Druhou skupinou boli ľudia, ktorí prišli z federálneho ministerstva, Slováci. Do tej patrím aj ja. A tretí boli ľudia z konkurzov, lebo v tých dvoch skupinách ich nebolo dosť. Boli to ľudia, ktorí prišli z iných profesií, bez diplomatických skúseností. K nim sa rýchlo začala pridávať štvrtá skupina, mladí absolventi tzv. Rybárikovho inštitútu. Bola to dvojročná nadstavba pri právnickej fakulte pre absolventov iných vysokých škôl. Boli to také štyri odlišné skupiny, na začiatku to bolo aj dosť viditeľné a vznikali momenty, keď sa jedna voči druhej vymedzovala.

Aké faktory viedli ľudí alebo Vás k rozhodnutiu pre slovenskú stranu?

Čo sa týka ľudí ako ja, ktorí pracovali na federálnom ministerstve,  situácia bola unikátna v tom,  že sme všetci dostali dotazník. Ja som bol v tom čase na veľvyslanectve ČSFR v Moskve a mali sme možnosť zakrúžkovať si naše budúce občianstvo a štát, ktorý chceme po prvom januári zastupovať. Vtedy som mal menej ako 30 rokov a dilema pre mňa neexistovala. Diplomat nie je obchodník. Firmu môžete zastupovať akúkoľvek, ale štát len svoj. Ak ste Slovák a pracujete pre Českú republiku, budete privolaný ku všetkým citlivým rokovaniam?

V tomto som dilemu nemal, ale mnohí starší kolegovia hovorili, že už zapustili korene v Prahe a jednoducho sa nemajú kam do Bratislavy vrátiť, nemajú tam väzby. Srdce im hovorilo jedno, ale všetko ostatné, aby tam zostali. Vo väčšine prípadov to nebolo politické rozhodnutie alebo gesto, išlo o praktické dôvody.

Boli aj ľudia, ktorí povedali, že Mečiarovi neveria a s tým, čo sa na Slovensku ide diať, nechcú mať nič spoločné. Trošku som vtedy zazlieval ľuďom, ktorí viedli slovenské ministerstvo, že nevyvinuli nejakú extra námahu, aby dali najavo Slovákom v československej diplomacii, že o nich majú záujem. Občas som sa preto stretol aj s otázkou „A chcú nás vôbec?“ Zobral som si dovolenku, priletel do Bratislavy, zašiel na ministerstvo s tým, že chcem pracovať pre Slovensko a opýtal sa, či o mňa ako človeka a nás ako skupinu stoja. Dostal som ubezpečenie, že áno a aj to mi pomohlo rozhodnúť sa.

Hovoríte, že v minulosti bol citeľný rozdiel medzi diplomatmi a tým, odkiaľ prišli. Je aj v súčasnosti badateľný nejaký rozdiel medzi tými staršími a čerstvými absolventmi a nováčikmi?

Už nie, už to všetko splynulo. Našťastie a dosť dávno. Dnes existuje iba generačný rozdiel. Je tu veľké množstvo mladých ľudí,  ktorí majú skúsenosti so zahraničnými univerzitami. Ale dnes už ľudí absolútne nezaujíma, kto má aký background, to je len na také rozprávanie pri pohári vína alebo pri takýchto bilancujúcich rozhovoroch.

V roku 2010 ministerstvo sprísnilo podmienky prijímania zamestnancov a po piatich mesiacoch nových pracovníkov čaká ústna odborná skúška. Tento systém sa zároveň podobá aj tomu českému (obhajoba vedeckej práce). Prinieslo sprísnenie podmienok zmeny do profesionality MZV? Vidíte kvalitatívne zmeny v práci na ministerstve?

Ak robíme kompromisy v obsadzovaní dôležitých miest kvalitnými ľuďmi, doplatíme na to len my všetci. Snažíme sa, ale je to stále proces, a nie stav. Chceme mať čisté svedomie, že ľudia, ktorých prijímame na ministerstvo, sú tí najkvalitnejší. Pochopiteľne, vždy existuje priestor na zlepšovanie sa, napríklad v obehu informácií. Keď som prišiel z Bruselu, cítil som sa taký odrezaný od informácií, až som bol chvíľu v depresii. Tešil som sa na zvuk prichádzajúceho mailu. V Bruseli som celý čas zápasil s tým, že som ich nestíhal spracovávať a čítať. Tu som potom zistil, že minister je od informácií odstrihnutý. Okamžite som nastavil systém tak, aby sa to zmenilo, a hoci stále nemám pocit, že mám vždy všetky kvalitné informácie, ktoré v danom čase potrebujem, je to už neporovnateľné s tým, čo som tu našiel. Je to stále prebiehajúci proces.

A pripravované zmeny?

Roky sa tu prijímali ľudia na konkrétnu pozíciu. Od tohto roka prechádzame na model, ktorý napríklad funguje v krajinách západnej Európy. Budeme robiť raz alebo dvakrát do roka výber na ministerstvo, nie na pozíciu. Ľudia tu tak či tak rotujú. Chceme tým zároveň trochu posilniť aj korporatívneho ducha. Bude to skupina, ktorá nastúpila naraz a budú o sebe vedieť počas celej kariéry. Mne sa vždy páčilo, keď mi kolegovia diplomati hovorili, že s tým a s tým sa poznajú, lebo naraz nastupovali, čo sa u nás nedá povedať. Ľudia dnes nemajú taký pocit identity, že sú jeden ročník.

Ako hospodárska kríza ovplyvnila fungovanie diplomatického rezortu? Ktoré oblasti boli oslabené alebo posilnené?

Hospodárska kríza ovplyvnila fungovanie rezortu dvoma spôsobmi. S rozpočtom ideme kontinuálne dolu v absolútnych číslach. Stále som rád, že nie sme v situácii, v akej boli niektorí moji kolegovia, keď museli prepustiť 30 percent zamestnancov alebo zatvárať tretinu zastupiteľských úradov. Uťahujeme si opasok, ale stále na tých istých nohaviciach. Na druhej strane nám to pomohlo, aby si ľudia viac uvedomili, ako je všetko prepojené a diplomacia nemôže nikdy existovať separátne. Riešenie krízy a jej zmierňovanie je proste taký imperatív, ktorého súčasťou musí byť aj diplomacia. Kríza posilnila aj tlak na ekonomickú činnosť, na našu komunikáciu s podnikateľmi, na ekonomických diplomatov v krajinách ich pôsobnosti.

Ja som klasický diplomat a nie inžinier, ktorý prišiel z podnikateľského prostredia. A keď už som ja veľvyslancom na porade povedal, že naša zahraničná politika je v prvom rade o ekonomických záujmoch a počujú to odo mňa, tak už je to naozaj vážne a dôležité.

Z Vašich prejavov a prejavov iných rezortných kolegov často zaznieva slovo kontinuita a jej nevyhnutnosť v zahraničnej politike. Alexander Duleba vo svojom hodnotiacom článku o 20 rokoch slovenskej diplomacie hovorí o strate kontinuity voči politike Východného partnerstva počas prvej Ficovej vlády. Máte pocit, že sa niečo také stalo, resp. že sa kontinuita pretrhla a opäť dosiahla?

Naša zahraničná politika bola vždy kontinuálna, a to je dobré. V prioritách bolo vždy jasno. Nejaké odtiene alebo dôraz na tú či onú stránku boli pochopiteľne s každou vládou viditeľné, ale dôležité je, že sa nespochybňovali zásadné smerovania zahraničnej politiky. V počiatočnej fáze prvej vlády Roberta Fica som tu nebol a ťažko sa mi k tomu vyjadruje. Aj mediálne hodnotenia, či už z toho obdobia alebo iného, sú často povrchné a tendenčné.

Keď hovoríme o Východnom partnerstve, nepovedal by som, že došlo k strate kontinuity, ale k strate kreativity a viditeľnosti Slovenska. Bolo obdobie, kedy sme boli spoluudávateľmi trendu vo vzťahu k Bielorusku. Potom sme sa ocitli v situácii, keď sa o východnej politike EÚ hovorilo, resp. keď projekt vznikal, a Slovensko tam nefigurovalo.

Je nemysliteľné, aby sme neboli jedným z hlavných rečníkov na diskusiách o Ukrajine či Bielorusku. Ak chceme niekde formovať európsku politiku, tak presne v týchto krajinách. Ak nemáme čo povedať krajinám, ktoré sú prakticky našimi susedmi, kde potom chceme mať ambíciu? Biť sa do hrude a hovoriť si, že sme odborníci na Balkán a naša expertíza je uznávaná? Tak sa politika nerobí. Svet ide dopredu a nikto na nás nebude čakať, lebo my sme sa rozhodli, že sme uznávaní odborníci. Expertízu musíme dokazovať denne. Je jedna krásna veta, ktorú som počul v Singapure od predsedu vlády a často ju opakujem, že ak chceš byť užitočný, musíš byť najprv relevantný.

Aké sú úplne v skratke priority slovenskej zahraničnej politiky dnes?

Zahraničná politika sa dlhodobo opiera o široký celospoločenský konsenzus. Jej priority sa preto v zásade nemenia, no mení sa dôraz, aký kladieme na jednotlivé oblasti. Základným cieľom zahraničnej politiky je presadzovanie a ochrana záujmov štátu a jeho občanov v zahraničí. Východiskom pri realizácii zahraničnej politiky sú zasa hodnoty a princípy demokracie a dodržiavanie ľudských práv a slobôd, rešpektovanie a posilňovanie medzinárodného práva. Za súčasné priority rezortu by som označil tri oblasti. Po prvé aktívnu európsku politiku a jej efektívnu koordináciu na národnej úrovni, po druhé ekonomickú diplomaciu, čiže podporu slovenským podnikom v zahraničí, ako aj koordináciu jednotnej prezentácie Slovenska v zahraničí, a po tretie pomoc našim občanom SR v zahraničí v krízových situáciách.

Pod aktívnou európskou politikou pritom nechápeme len interné dianie v rámci EÚ. Jej súčasťou je aj presadzovanie hodnotovej agendy, zvlášť v rámci aktivít Východného partnerstva a politike voči Bielorusku. V rámci európskej politiky vnímame naďalej potrebu rozširovania pásma stability a bezpečnosti na západný Balkán a smerom na východ od nás. Preto podporujeme integračné ambície týchto krajín, delíme sa s nimi o naše skúsenosti z transformácie a integrácie.

Keď hovoríme o Ukrajine, čaká nás summit vo Vilniuse. Aký výsledok od neho očakávate kým sa nevyrieši kríza s Ukrajinou a krajina nepodpíše asociačnú dohodu? Moldavsko a Gruzínsko sú krajiny, ktoré napredujú, ale zrejme budú mať problém s DCFTA. Čo ďalej s Východným partnerstvom? Ak bude Východné partnerstvo bez Ukrajiny, zrejme celý projekt a idea strácajú svoju podstatu.

Vilnius ako taký nie je problém a bude mať úspešné výsledky, lebo minimálne Moldavsko asociačnú dohodu podpíše. Optimálne by bolo, keby ju podpísali štyri krajiny, ale to sa asi nestane. Nehrozí však, že by Vilnius nebol schopný prezentovať výsledky. Moja otázka skôr je, čo bude posolstvom pre Východné partnerstvo po Vilniuse. Ako ukázať, že tento projekt je atraktívny pre nás, pre našu verejnosť aj pre našich partnerov? Z môjho pohľadu je najdôležitejší pozitívny výsledok, aký by mohol summit priniesť podpísaním asociačnej dohody s Ukrajinou, po ktorom by nasledovala predbežná implementácia vybraných častí.

Rovnako si myslím, že je dôležité, aby EÚ jasne potvrdila svoju ambíciu hrať výraznejšiu úlohu v krajinách Východného partnerstva napríklad v takej téme, ako sú zamrznuté konflikty. Tu hrá EÚ dnes len veľmi minimálnu úlohu, či si vezmeme formát 5+2, kde nemá ani status plnohodnotného člena, alebo Náhorný Karabach, kde minská skupina, povedal by som trošku eufemisticky, vynakladá viac úsilia na to, aby nikoho nevpustila medzi seba, než aby riešila problém, kvôli ktorému vznikla.

Je dôležité, aby po Vilniuse bolo jasné, že Východné partnerstvo je kredibilný program, pre ktorý má Európska únia jasne zadefinované svoje priority.

Aj v Únii samotnej sa v súčasnosti hovorí o definovaní priorít, pričom jednou z hlavných je záchrana eura. Slovensko patrí do exkluzívneho klubu medzi krajiny, ktoré prijali euro. Niektorí hovoria, že vytváranie elity a periféria situácii nepomôžu, ale  nezachrániť euro bude mať ešte dramatickejšie dopady, a skutočne dobré riešenie akoby neexistovalo. Ako môže Slovensko prispieť k riešeniu a aká je jeho pozícia v „klube“?

To, že musíme zostať v centre EÚ, je otázka nášho vitálneho záujmu. Je to jasné každému podnikateľovi a našťastie aj drvivej väčšine politických strán na Slovensku. My sme taká otvorená ekonomika, že len napríklad v minulom roku 90 % nášho HDP tvoril export. Naša vnútorná spotreba je limitovaná. Z nášho exportu ide 85 % do EÚ, z toho 25 % do Nemecka. S tým, čo sa deje v EÚ, sme akoby prepojení pupočnou šnúrou.

Bol som občas doslova zhrozený z toho, keď som počúval niektorých poslancov v parlamente, ktorí rozprávali o EÚ spôsobom, akoby sa nás to netýkalo. Nás sa to týka absolútne, zásadne viac než kohokoľvek iného. Niet otvorenejšej ekonomiky alebo takej priamočiaro závislej na exporte, na zdraví eurozóny, ako je tá naša. My potrebujeme, aby euro bolo stabilné, byť súčasťou tohto klubu, lebo akákoľvek iná alternatíva nám zhoršuje možnosť pre export. A keď neexportujeme, nežijeme.

Keď niekto povie nezachraňujme Grécko, lebo aj tak zachraňujeme nemecké a francúzske banky, fajn. Tie nemajú vplyv na francúzsku a nemeckú ekonomiku? A tie nemajú vplyv na našu ekonomiku? To všetko závisí od Grécka. Je potrebné, aby sme si to uvedomili. Druhá vec je, že aj my musíme mať „svoj vlastný dom čistý“, aby sme mohli sedieť za spoločným stolom, mohli si po ňom aj buchnúť a povedať: tak toto nie. Nám dnes nemá nikto čo vytknúť. Čísla máme dobré a neprejde deň, aby premiér nepovedal, že deficit bude pod tri percentá. Dnes sa nedá hovoriť o pravicovej a ľavicovej politike. Dnes sa dá hovoriť iba o politike zodpovednej a nezodpovednej.

Aké sú princípy tej zodpovednej politiky?

V dnešnej dobe robíme dve veci – fixujeme pomyselné praskliny, z ktorých tečie, ale zároveň robíme aj také opatrenia, aby sa to ani v budúcnosti neopakovalo. Robia sa okamžité opatrenia, stabilizácia eura, pomoc Grécku a ďalším krajinám. Dnes sa málo hovorí, že Írsko je napríklad už za vodou a mechanizmus zapracoval. Portugalsko je takisto prakticky von z tej diery, v akej bolo. Druhá vec je, že my musíme ísť ďalej a hlbšie do integrácie. O tom, čo by si pred dvoma rokmi nikto netrúfol povedať, sa dnes už normálne diskutuje. Ak má 17 krajín jednu menu a zároveň 17 fiškálnych politík nezávislých na sebe, to proste naozaj nejde. Otázka teraz stojí, ako ďaleko sa integrovať, a dôležitá nie je rýchlosť, ale kvalita. A my sme na to pripravení, lebo z toho len profitujeme.

Dnes sú intenzívne využívané medzivládne organizácie, bilaterálne vzťahy sú dôležité (napr. nemecko-francúzske). Koho vnímate ako „spojenca“ Slovenska?

Únia funguje na princípe akýchsi ad hoc koalícií, ktorých krásnou charakteristikou je, že sú to koalície za, a nie proti. Ale tak ako existuje celý rad tém, o ktorých sa diskutuje, takisto z toho vyplývajú koalície združujúce krajiny s podobnými záujmami. Takže to nie je o tom, že sa strategicky orientujeme na toho alebo toho.

Keď sa hovorí, že potrebujeme v rozpočte viac peňazí na vyradenie Bohuníc, našimi spojencami sú Litva a Bulhari, lebo majú podobný záujem. A takto sa dá ísť téma po téme. Prirodzene V4 je mechanizmus, ktorý sa nám osvedčil, lebo sme si viac podobní myslením, lebo naše reakcie, naše hodnotenia sú si najbližšie. Preto sú stretnutia predsedov vlád V4, ako aj nás ministrov zahraničných vecí, pred každou Radou už rutinou. Musím spomenúť Nemecko. Jednak je to naozaj náš najmasívnejší ekonomický partner, najpriamejšie sme prepojení s nemeckou ekonomikou, a potom je z veľkých hráčov v Európskej únii najbližšie k strednej Európe a najlepšie jej rozumie. Preto máme veľa dobrých dôvodov byť tam, kde je Nemecko.

Keď spomíname V4, dôležité sú samozrejme aj vzťahy so susedmi. Slovensko-maďarské nie sú ideálne. Kde by ste chceli po skončení Vášho mandátu vidieť naše vzťahy, resp. aké sú ambície?

Chcel by som, aby obrazne povedané, vyhynuli politici, ktorí do médií kriticky hodnotia tú druhú krajinu. Chvalabohu, na Slovensku už vyhynuli, v Maďarsku ešte nie. Ale našťastie vyzerajú ako dinosaury a sú už mimo politickej kultúry, v rámci ktorej sme sa dohodli, že toto si už robiť nebudeme. To je prvá vec. Takéto vyjadrenia len otravujú atmosféru a ničomu nepomáhajú.

Chcel by som, aby sa trend, ktorý sme začali, stal samozrejmosťou, aby sme o veciach diskutovali. My sme objektívne s Maďarmi prežili tisíc rokov, máme veľmi veľa spoločného a reagujeme na veľa vecí podobne. Keď si premiéri Orbán a Fico sadli prvýkrát, boli až zaskočení tým, že obaja riešia úplne rovnaké veci a majú na stole rovnaké problémy. Výzvou je, aby zmizlo podozrenie, ktoré tu stále existuje, aby sme mali normálne, klasické bilaterálne vzťahy. Otvorené otázky máme aj s Rakúskom, Poľskom, Ukrajinou, ale nevisí nad nimi tieň podozrenia, nespochybňujeme celkové vzťahy. Toto by malo nastať aj vo vzťahoch s Maďarskom.

Nespomenuli ste Česko. V súčasnosti si Česi volia prezidenta. Aj keď prezident nie je tým, kto rozhoduje o zahraničnej politike, ako môže víťazstvo Miloša Zemana alebo Karla Schwarzenberga ovplyvniť vzťahy? Je zrejmé, že obaja budú eurooptimistickejší ako Klaus. Akým spôsobom to môže posunúť vzťahy?

Je pravda, že prezident nediktuje zahraničnú politiku, i keď vždy do značnej miery formoval a ovplyvňoval pozície vlády v niektorých európskych veciach. Ale každá krajina má svoje záujmy zadefinované a z nich vychádzajú aj špecifiká politiky k EÚ. My máme s Českom skutočne excelentné vzťahy a paradoxne sme si možno v európskej agende najvzdialenejší. Ale nie je to problém našich vzťahov. Obe krajiny majú svoju komunikáciu voči Bruselu. Pre nás to nikdy nepredstavovalo problém.

V našich komentároch nezaznelo – a celkom ma to prekvapilo, nakoľko by to podľa mňa mala byť ako jedna z prvých vecí –  že obaja majú vynikajúci vzťah k Slovensku. Pre nás je relatívne jedno, aký bude výsledok. A to, aby sme posudzovali, ktorý je lepší alebo horší, mi pripadá naozaj nevhodné. Z toho je evidentná aj slovenská neschopnosť položiť si otázku „A kde sme tu my?“ Ktorý kandidát je dobrý pre naše vzťahy? Obaja. A obaja sú výrazné politické osobnosti. Keď niektorí komentátori nenechajú ani nitku suchú na Zemanovi, ja by som im len pripomenul, akú obrovskú úlohu zohral v reintegrácii Slovenska v roku 1998, keď bol premiérom a viedol nás doslova za ruku do slušnej spoločnosti.

 

Slovensko čaká v roku 2016 predsedníctvo, v lete 2012 bol schválený materiál, ktorý obsahuje základné východiská a aktuálne priority. Aké administratívno-organizačné, rozpočtové a personálne zmeny môžeme od MZV očakávať v tomto roku? V tomto roku budeme pokračovať v iniciačnej fáze príprav na slovenské predsedníctvo v Rade EÚ. Vláda schválila úvodný materiál v lete minulého roka a pristúpila k bezprostrednému plneniu stanovených úloh pre najbližšie obdobie. Ako jednu z prvých úloh v procese prípravy sme identifikovali potrebu zriadenia medzirezortnej koordinačnej štruktúry pre prípravu na predsedníctvo. Najbližšie chceme sfunkčniť tieto koordinačné mechanizmy a stabilizovať ich prácu.
Čo sa týka rozpočtových zmien, tie v najbližšom období neočakávame, rovnako ani zásadné personálne zmeny. Je dôležité uvedomiť si, že v prvom rade musia všetky rezorty, vrátane nášho, urobiť analýzu vlastných odborných a personálnych kapacít potrebných pre splnenie takej náročnej úlohy, akou je predsedníctvo. Samotné posilňovanie stáleho zastúpenia v Bruseli, a v prípade odôvodnenej potreby aj posilňovanie jednotlivých rezortov, by sa malo realizovať až od roku 2014.
Zodpovednosť za prípravu predsedníctva neleží iba na nás, ale aj na vecne príslušných rezortoch. Tie si musia jasne uvedomiť úlohy, ktoré im z výkonu predsedníctva vyplývajú, a pripraviť sa na ich plnenie. Samozrejme, že my v tomto zohrávame centrálnu koordinačnú úlohu.

Kedy a akým spôsobom sa bude realizovať budovanie odborných kapacít ? Koľko nás bude predsedníctvo stáť? A čo bude predsedníctvo znamenať pre ľudí?

Uvedomujeme si, že budovanie odborných kapacít bude základom úspechu nášho predsedníctva v Rade EÚ a tejto úlohe pripisujeme mimoriadnu dôležitosť. Preto vláda v januári schválila „Národný program vzdelávania zamestnancov štátnej správy pre potreby predsedníctva SR v Rade EÚ“. Vzdelávanie je rozdelené na štyri základné oblasti, a to inštitucionálno-procedurálnu prípravu, tréning zručností, jazykovú prípravu a špecifické rezortné vzdelávanie. Prvé tri oblasti bude zastrešovať a koordinovať ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, pričom potrebné finančné prostriedky v objeme zhruba 1,5 milióna eur plánujeme čerpať z Európskeho sociálneho fondu. Štvrtá oblasť bude organizačne aj rozpočtovo v kompetencii jednotlivých rezortov.

Investícia do vzdelávania štátnej správy v rámci prípravy na predsedníctvo sa predsedníckemu štátu vždy niekoľkonásobne vrátila. Práve predsedníctvo je veľkou príležitosťou na skvalitnenie práce, celkovo lepšie pochopenie a využitie členstva štátu v Únii. Samozrejme, že to má aj silný propagačný a prezentačný potenciál krajiny nielen na úrovni EÚ, ale z medzinárodného hľadiska.

Prvá analýza výdavkov na predsedníctvo je v štádiu príprav. V tejto chvíli nie je možné povedať, koľko bude predsedníctvo stáť. Bude to záležať od toho, ako sa tejto príležitosti chopíme. Či to budeme robiť úsporne, čiže sústredíme sa len na akcie v Bruseli, respektíve v Bruseli a v Bratislave, alebo to využijeme aj na širšiu prezentáciu našej krajiny, čo je síce nákladnejší variant, ale zároveň efektívnejší.