Zahraničná politika

Ani oslava dvadsiatky nebola výnimkou. Správna párty sa nemôže obísť bez darčekov a podľa tohto pravidla sa začali rozdávať dary v oboch krajinách. Prezidenti ešte koncom roka rozhodli, že darček by mali dostať (takmer) všetci a obaja vyhlásili amnestiu. Kto by to bol povedal, že zo vzniku republík sa budú azda najviac tešiť malí, a čo je horšie, aj veľkí podvodníci. „Dar“ Václava Klausa bol nepochybne pompéznejší, či už počtom ľudí, ktorých sa amnestia týkala, ale aj kritikou, aká sa na Hrad spustila zo všetkých strán. Keď sa občania dožadovali vysvetlenia, prečo má amnestia taký rozsah, Klaus len rozhorčene obraňoval svoju osobu a podstatu „daru“ nevysvetlil. Na  záver poznamenal, že aj tak „nic nekončí. Jedeme dál.“ Tak teda poďme.

Česi si pri príležitosti svojho vzniku dopriali aj ďalší celonárodný dar. Historicky prvú priamu voľbu prezidenta. Posledné týždne žila voľbami celá krajina. Zdalo sa, že veľká väčšina si bude chcieť vyskúšať, aké to je voliť si prezidenta. Z osem a pol milióna voličov sa nakoniec takmer 41 % rozhodlo ostať doma. Možno toho rozruchu mali už po krk a svojou neúčasťou chceli naznačiť svoj nesúhlas s negatívnou a štvavou kampaňou. Alebo na funkciu prezidenta po desiatich rokoch s Klausom jednoducho zanevreli.

Na pražský hrad sa nakoniec presťahuje Miloš Zeman, dôchodca z Vysočiny, ako ho médiá korunovali. Pražské kaviarne, ktoré pomaly ku každej káve rozdávali odznaky s Karlom Schwarzenbergom, za aké by sa na koženej bunde nemuseli hanbiť ani pankáči, ovládol smútok a (ne)spravodlivý hnev. Aj médiá na oboch stranách hranice posmutneli, teda okrem Euroviews v Taliansku, ktoré stihli Zemana vyhlásiť za nového prezidenta Československa.

Do volieb sa aktívne zapojil aj odchádzajúci prezident a nechal sa počuť, že pokiaľ bude za prezidenta zvolené knieža, bude vraj uvažovať nad emigráciou. Iste, vyhlásenie to bolo prehnané, ale je si z koho brať príklad. Návod na to, ako úspešne emigrovať, má určite ešte v sviežej pamäti Gérard Depardieu. Ten pred pár týždňami v žiare reflektorov a s úsmevom na tvári prijímal od Putina ruské občianstvo a nevedel si vynachváliť, ako sa v Rusku dobre žije. A možno keby Klaus neodchádzal sám a pridal sa k nemu aj Zeman, mali by občianstvo v krajine s veľkou demokraciou, ako píše Depardieu, v kapse hneď. Nakoniec to bol len planý poplach a všetci ostávajú doma.

Vo voľbách vyhrala svojím spôsobom aj Európska únia. Zemanov (ale aj Schwarzenbergov) postoj k Bruselu je evidentne priateľskejší než ten Klausov. Možno sa dočkáme aj toho, že Česko to Únii osladí a nebude to myslené ironicky, ako keď sa sladilo počas českého predsedníctva. Je však paradoxné, že český „návrat do Európy“ zahájil politik, ktorého v oboch krajinách neraz prirovnali k Mečiarovi. K politikovi, ktorý bol na Slovensku príčinou, prečo sa krajina musela o svoj „návrat“ tak snažiť.

Paradoxom sú aj slová, ktorými Klaus „zaklincoval“ víťazstvo Zemana. Na deň, kedy skutočne zvíťazí pravda a láska nad lžou a nenávisťou, si totiž v oboch krajinách budeme musieť ešte dlho počkať.