Zahraničná politika

Cesty po Európe a Ázii

„Odteraz už to bude len politika Ameriky na prvom mieste,“ ohlásil novo inaugurovaný prezident 20. januára 2017. Pre mnohých toto vyhlásenie evokovalo slogan izolacionistického hnutia v USA zo začiatku 20. rokov a Trumpovi bezpečnostní poradcovia mali čo robiť, aby túto rétoriku objasnili pre všetkých spojencov v Európe a Ázii. Najprv vyslali do regiónov svojich ministrov Rexa Tillersona, Jamesa Mattisa a poradcu pre národnú bezpečnosť H. R. McMastera, ktorí boli poverení vysvetlením Trumpovej rétoriky a politiky.

V júni a júli 2017 navštívil Donald Trump Európu, ktorá mala od neho len jedno očakávanie – potvrdiť záväzok Spojených štátov voči svojim spojencom. Trump prišiel do Poľska a na NATO samit v Bruseli. Vo Varšave ho vítal dav nadšených Poliakov, pretože protestujúcich zo záberu kamier vytlačili. Na stretnutiach s európskymi politikmi v Bruseli sa mu takého príjemného privítania nedostalo. Médiami preletelo najmä odstrčenie Duška Markoviča, premiéra Čiernej Hory, nováčika v NATO. Trump evidentne nemal záujem o európske záležitosti a dával to jasne najavo. Európske krajiny, evidentne nepresvedčené, stihli na jeho návštevu reagovať. Zarezonovali najmä slová Angely Merkelovej o Európe, ktorá sa počas Trumpa musí spoliehať stále viac na seba. Nedávne kroky EÚ tomu aj nasvedčujú. Stála štrukturálna obranná spolupráca (PESCO) sa formuje na európske pomery prekvapivo rýchlo a európski politici hovoria o prehlbovaní spolupráce vo forme doteraz nezadefinovaného jadra alebo federácie blízkych štátov s cieľom zvýšiť bezpečnosť a konkurencieschopnosť EÚ na svetovom trhu. Po zlyhaní rozhovorov o TTIP sa navyše zintenzívnili rozhovory s potenciálnymi obchodnými partnermi, napríklad s Japonskom. Trump pomaly, ale isto stráca Európu, čo mu však hlboké vrásky na čele nerobí.

Nemenej dôležitá pracovná návšteva Donalda Trumpa krátko pred výročím jeho zvolenia do úradu prezidenta smerovala do východnej Ázie. Doposiaľ najdlhšiu cestu Trump začal v Japonsku, pokračoval Južnou Kóreou, Čínou a Vietnamom. Cieľom cesty bolo na jednej strane dohodnúť obchodné dohody so zahraničnými investormi, a na strane druhej vyslať jasný signál severokórejskému režimu, že Spojené štáty si stoja za svojimi spojencami. Druhý cieľ bol splnený prostredníctvom ostrého štátnického prejavu v Soule. Aj prvý cieľ sa slovami Trumpa naplnil. Avšak jeho politiku Ameriky na prvom mieste dostatočne neprezentoval. Čína dohodla nákup lietadiel od americkej spoločnosti Boeing, a zároveň naplánovala investície v oblasti energetiky v Západnej Virgínii a na Aljaške. Trump kandidoval so sľubom znižovať vplyv Číny v USA. Tento sľub nedodržal a čínsky vplyv sa, naopak, posilňuje. Čína je dnes lídrom debaty o klimatických zmenách a plánované investície z nej spravia lídra v osobnej doprave a energetike. Ako prezident so skúsenosťami z médií však vie, že pre ľudí je často dôležitejšia forma ako obsah. A ak bude naďalej tvrdiť, že ochraňuje štátne záujmy USA, jeho voliči mu uveria.

Irán a prekáračky s Kimom

Zrušenie dohody o iránskom nukleárnom programe (JCPOA) bolo jedným z hlavných zahraničnopolitických sľubov Trumpovej prezidentskej kampane. Podľa jeho slov ide o najhoršiu dohodu v histórii americkej zahraničnej politiky a sľúbil ju zrušiť v prvý deň svojho úradovania. K zrušeniu však nikdy nedošlo. Trump využil legislatívny krok a „decertifikoval“ dohodu, čím ju posunul na posúdenie Kongresu, údajne pre nedodržanie „ducha zmluvy“ zo strany Iránu. Napriek nedostatkom JCPOA v oblasti balistických rakiet a iránskej podpore teroristických organizácií sa všetky zapojené strany zhodujú, že Irán podpísanú dohodu dodržiava. Kontrolná Agentúra pre jadrovú energetiku (IAEI) pravidelne vydáva monitorovaciu správu, kde toto stanovisko potvrdzuje. Európske krajiny, ktoré boli kľúčové pre uzavretie dohody, nevidia žiadnu alternatívu. Po Trumpovom „decertifikovaní“ vystúpila vysoká predstaviteľka pre zahraničnú politiku EÚ Federica Mogheriniová, aby politiku odsúdila a potvrdila záujem na dodržiavaní platnej dohody. Trump dohodu nezrušil, len presunul zodpovednosť za jej osud na Kongres, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou nezareaguje, a tak ostane dohoda v platnosti naďalej. Trumpove inak veľmi ostré slová o zrušení nespôsobia žiadnu zmenu v pokračovaní dohody.

Kým iránsky nukleárny program je pod kontrolou medzinárodného spoločenstva, ten severokórejský napreduje veľmi rýchlo bez dozoru. KĽDR je jediná krajina, ktorá v 21. storočí otestovala nukleárnu zbraň a vývoj v oblasti interkontinentálnych balistických rakiet dosiahol svoj vrchol, keď v decembri úspešne prebehol test rakety Hwasang-15. Raketa má dolet 13-tisíc kilometrov, čím sa stáva ohrozením pre celé územie USA. Po každom podobnom teste sa vzťahy medzi dlhoročnými rivalmi stávajú otvorenejšími a osobnejšími. Lídri si vymieňajú urážky na sociálnych sieťach na pravidelnej báze a USA pokračuje vo svojej sankčnej politike so snahou zatlačiť Kima Čong-una do rohu, a tým sa zbaviť nukleárnej hrozby. Zo strany USA nie je žiaden náznak, že by mali zmeniť svoju politiku. Akékoľvek snahy o začatie diplomatických rokovaní zo strany ministra Tillersona zastaví prezident. Aj preto začala so Severnou Kóreou stále intenzívnejšie rokovať OSN, ktorá vyslala do Pchongjangu politického riaditeľa z kancelárie generálneho tajomníka Guteresa. Donald Trump sa tak javí ako mocný líder, ktorý nechce tolerovať nukleárny režim KĽDR, ale slová o „malom raketovom mužovi“ ostávajú bez reakcie.

„Tweety“ a trvalé poškodenie

Jednou z hlavných debát pri analýze Trumpovho vládnutia je jeho aktivita na sociálnych sieťach. Ide o nóvum v každom smere. Trump používa tie isté prostriedky, ktoré pomohli do Bieleho domu Barackovi Obamovi pred ôsmimi rokmi, rovnako prostredníctvom Twitteru burcuje svoju voličskú základňu, ktorá si za ním stojí. Ide však o inú cieľovú skupinu, a tým aj iný obsah „tweetov“. Okrem „tweetov“ s gramatickými chybami alebo zle vyhláskovanými slovami Donalda Trumpa prichytili, ako bez vysvetlenia či ospravedlnenia šíril antisemitské odkazy alebo karikatúry Trumpových nepriateľov, ktoré útočili na niektoré z mainstreamových médií. Aj tieto „tweety“ prispievajú k tomu, že sa zo zahraničnej politiky USA stala zhluk cynických tvrdení. „Ignorujte tweety, pozerajte sa na politiku,“ tvrdia ľudia z Trumpovho okolia. Je to v skutočnosti také ľahké? Dajú sa ignorovať „tweety“, o ktorých aj bývalý hovorca Bieleho domu Sean Spicer povedal, že ide o oficiálne vyjadrenia Bieleho domu? Pre niektorých áno. Trumpov šéf kancelárie, štvorhviezdičkový generál námornej pechoty John Kelly, nakázal svojim podriadeným, aby nepozerali na prezidentov Twitter, čím im vlastne povedal, aby ignorovali oficiálne vyjadrenia Bieleho domu.

Niektorí svetoví lídri našli riešenie a začali viesť voči Trumpovi politiku zmiernenia. Trump po bilaterálnych stretnutiach dokázal zobrať späť niektoré vyjadrenia. Po stretnutí s generálnym tajomníkom NATO Jensom Stoltengergom tvrdil, že NATO už nie je zastarané. Dokonca vo verejnom prejave potvrdil záväzok Spojených štátov voči aliančným spojencom. Počas prezidentskej kampane bola Čína najčastejším terčom Trumpových útokov. Trump sľuboval, že Čínu označí za manipulátora meny, a dokonca tvrdil, že Čína „znásilňuje“ Spojené štáty. Počas návštevy Pekingu sa však vyjadril na adresu čínskych lídrov s pochvalou. Vraj on by na ich mieste robil to isté. Vzdelávacia krivka Donalda Trumpa pripomína skôr sínusoidu, na ktorej sa striedajú nepremyslené vyjadrenia s opravou. Často sa zdá, že hlavnou úlohou jeho ministrov, najmä Mattisa a Tillersona, je zahladiť problémy, ktoré Trump svojou rétorikou vytvoril. Donald Trump poškodil zahraničnú politiku USA viac ako ktorýkoľvek prezident v histórii, vrátane nepopulárnych osobností ako George Bush alebo Lyndon Johnson. Ba čo viac, nerozvážnosťou, prázdnymi rečami, krátkozrakosťou, a výbušnosťou zabezpečil, že zahraničná politika USA môže zaujímať stále menej ľudí.