Eduard Kukan: Únia sa z objektívnych dôvodov nebude v najbližšom čase rozširovať

Chorvátsko sa 1. júla stalo 28. členským štátom EÚ. V akých oblastiach bude podľa Vás Chorvátsko najaktívnejšie a akým spôsobom môže ostatným krajinám západného Balkánu pomôcť v eurointegrácii?

Prijatie Chorvátska je skvelá správa pre celý západný Balkán a veľmi dôležitá aj zo širšieho pohľadu. Chorvátsko je pre ostatné krajiny regiónu pozitívnym príkladom a ukazuje im, že stať sa členom EÚ je stále možné. Niekedy, keď rokujeme s predstaviteľmi krajín, ktoré sa oň uchádzajú, hovoria nám, že ich ťaháme za nos, že si vymýšľame, že vytvárame rôzne dodatočné požiadavky. My im teraz už budeme môcť suverénne povedať: pozrite sa, keď si splníte domáce úlohy, je to možné a Chorvátsko je toho dôkazom.

Chorvátsko bude, podľa môjho názoru, aktívne vystupovať v otázkach rozširovania EÚ smerom na Balkán. Chorvátski europoslanci už teraz veľmi aktívne pracujú v tejto oblasti. Aktívne bude určite aj v oblastiach ako cestovný ruch alebo doprava, keďže je v nich prirodzene silné.

Zároveň by som Vašu otázku preformuloval trochu inak. Budem rád, keď o Chorvátsku práve v mnohých oblastiach nebude počuť. Bude to totiž dôkazom toho, že funguje normálne. Niektorí kolegovia v EP sa obávajú najmä otázok týkajúcich sa  justície, vymožiteľnosti práva, korupcie atď. Takže ak nebudeme o Chorvátsku počuť, myslím si, že to bude pozitívny signál.

Ako Chorvátsko prijali v Únii ostatné krajiny?

Zo strany niektorých kolegov z krajín západnej Európy sa stretávam s tým, že sa na Chorvátsko ako nového člena Únie pozerajú tak trochu cez prsty, zvysoka. My sme si tým prešli takisto.

Prejavilo sa to napríklad počas hearingov o novom chorvátskom komisárovi Nevenovi Mimicovi. Objavovali sa zbytočne podozrievavé otázky. Nepôsobí to dobre. Chorvátsko navrhlo do tejto pozície najlepšieho odborníka. Je to profesionál, mnohí europoslanci ho poznajú. Bude mať dôležitú funkciu a verím, že sa s ňou vysporiada.

Ako sa bude ďalej vyvíjať rozširovanie EÚ? Pozastaví sa opäť na niekoľko rokov posúvanie hraníc Únie?

Áno, teraz bude nasledovať dlhšie časové obdobie bez rozširovania, ale z objektívnych dôvodov. Chorvátsko začalo rokovať v marci 2005 spolu s Tureckom a členom Únie sa stalo v roku 2013. Prístupové rokovania trvali osem rokov. To je dlhý čas. Čierna Hora rokuje od konca júna minulého roku. Keď k tomu prirátame minimálne tých osem rokov, do EÚ vstúpi okolo roku 2020. Skôr to určite nebude. Únia sa nebude v najbližšom čase rozširovať z technických a negociačných dôvodov, nie kvôli zlej stratégii alebo politike.

Ktorá krajina má k členstvu najbližšie?

Keby si to Island nebol rozmyslel, odpoveď by bola veľmi jednoduchá. Na Islande po voľbách nastúpila vláda, ktorá rozhodla, že o členstvo v EÚ nestojí.

V súčasnosti sa prístupové rokovania vedú s Čiernou Horou a Tureckom. Turecko to však podľa všetkého asi nebude. V januári 2014 by sa mali začať prístupové rokovania so Srbskom. Rokovania sa potom budú viesť s týmito krajinami súčasne. Myslím si, že rokovania s Čiernou Horou a Srbskom budú približne rovnako náročné, takže buď Čierna Hora alebo Srbsko, alebo spoločne.

V ktorých prístupových kapitolách má Čierna Hora stále medzery?

Ťažko povedať, keďže rokovania sa v podstate iba začali. Zo začiatku to išlo všetko až podozrivo hladko a ja som vždy hovoril, že si treba dávať pozor. Najväčšie problémy budú s korupciou a nezávislosťou justície. V krajine sa prevalilo mnoho afér s podozreniami na najvyšších štátnych predstaviteľov. Riešenie týchto problémov bude ťažšie, než sa predpokladalo.

Ako k tomuto problému pristupuje Únia?

Európska komisia používa v prípade Čiernej Hory novú metodológiu v prístupových rokovaniach. Začína sa najťažšími kapitolami 23 a 24, t. j. vymožiteľnosť práva a reforma justície. A ukázalo sa, že to bol dobrý ťah. Ak sa kapitoly 23 a 24 otvárajú až na záver, vždy to trvá veľmi dlho. Ani s Chorvátskom si neboli všetci istí, či bolo všetko v týchto dvoch kapitolách splnené, ale rozhodlo sa, že ho treba prijať.

Všetci si pamätajú zlý príklad z prípadov Bulharska a Rumunska, kde politické posudzovanie situácie dostalo prednosť pred splnením všetkých kritérií. Nikto nechce, aby sa táto situácia zopakovala. Obe krajiny na to istým spôsobom doteraz doplácajú napríklad v otázkach vstupu do Schengenu alebo pri  kritike Únie v oblasti vymožiteľnosti práva, prípadne diskriminácii menšín.[]

Čierna Hora musela mnohé otázky riešiť skôr, než dostala termín prístupových rokovaní. Mnohé zdanlivo jednoduché problémy sprevádzali emotívne debaty, napríklad používanie jazyka v školách, ale vždy sa nakoniec vedeli dohodnúť a nájsť kompromis, čo sme hodnotili pozitívne. Nemyslím si však, že Čierna Hora bude mať počas prístupových rokovaní nejaké zásadné veľké problémy.

Ako sa podľa Vás vyrieši otázka používania eura v krajine, ktorá nie je oficiálne súčasťou eurozóny? Predstavuje vôbec tento fakt problém?

Je to zaujímavá situácia, ale nemyslím si, že by to predstavovalo problém pri prístupových rokovaniach. V Čiernej Hore, ale tiež napríklad v Kosove, sa používa euro ako národná mena bez toho, aby boli členmi eurozóny. Členstvo v eurozóne sa nenadobúda automaticky ani po pristúpení do EÚ. V súčasnosti však nemôže Európska centrálna banka zakázať žiadnej krajine používanie eura ako meny, avšak krajina, ktorá sa tak rozhodne, stráca vplyv na svoju menovú politiku. Čierna Hora tak aj napriek tomu, že euro používa, bude musieť splniť kritériá, ktoré ju budú oprávňovať k tomu, aby sa stala členom eurozóny.

Druhou krajinou, o ktorej ste hovorili, je Srbsko. Na júnovom summite sa predstavitelia EÚ zhodli, že prístupové rokovania sa začnú v januári 2014. Prečo nie skôr, keď zo všetkých strán počujeme o prelomových a pozitívnych krokoch v dialógu s Prištinou a aj na domácej pôde s príchodom novej vlády?

V prípade Srbska sa zo strany EÚ veľmi jasne uplatňuje princíp kondicionality a akýkoľvek ďalší posun na ceste do Bruselu sa viaže na to, akým spôsobom, ako seriózne a zodpovedne sa Belehrad bude správať v dialógu s Kosovom. A, samozrejme, ako bude implementovať dohody, ktoré sa dosiahli. V minulosti s tým boli  určité problémy. Teraz sa Srbsko správa zodpovedne a dohody plní.

Január aj preto, lebo skutočný test srbsko-kosovských vzťahov bude 3. novembra, keď sa konajú lokálne voľby v  Kosove. Bude to skutočná skúška toho, či bude srbsko-kosovský dialóg pokračovať a či je reálna nádej, že sa celá situácia rozuzlí a vyrieši. EÚ teraz čaká na to, akým spôsobom sa voľby uskutočnia, a či budú v poriadku. Ak sa voľby 3. novembra uskutočnia v súlade s dohodami a EÚ štandardmi, Srbsko by mohlo začať koncom januára rokovať.

Aké prekážky alebo negatívne scenáre by mohli nastať po novembrových voľbách, resp. počas nich?

Voľby budú len ťažko manipulovateľné. Budú na ne dohliadať OBSE, medzinárodní pozorovatelia aj EULEX. Európska únia vysiela pozorovaciu misiu v plnej zostave. Skôr pôjde o to, akým spôsobom sa k voľbám postavia kosovskí Srbi, či nebudú voľby sabotovať, či sa ich zúčastnia, v akom počte a podobne.

Dohoda z 19. apríla hovorí o tom, že paralelné štruktúry, ktoré doteraz financovala vláda z Belehradu, sa majú zrušiť a včleniť do kosovských orgánov. Donedávna štyria starostovia srbských enkláv vyhlasovali, že je to neprijateľné a volieb sa nezúčastnia. Odvtedy sa situácia zmenila. V týchto voľbách sa naozaj ukáže politická vôľa a aj reálne možnosti srbskej vlády pozitívne ovplyvniť Srbov v Kosove, aby sa správali v súlade s dohodami. Vláda v Belehrade sa k tejto otázke stavia zatiaľ pozitívne. Je tiež dôležité, aby bol sever stabilnou súčasťou Kosova. Je to v záujme európskej budúcnosti Srbska.

Môže sa v tomto EÚ spoľahnúť na novú srbskú vládu? Po zvolení prezidenta aj zostavení vlády sa v Únii objavili isté obavy z minulosti jednotlivých vysokopostavených politikov, vrátane prezidenta Nikolića a premiéra Dačiča. Ako sa spolupracuje s novou vládou a čo môžeme od nej očakávať v budúcnosti?

Áno, po posledných voľbách, kedy sa do čela štátu dostala Srbská pokroková strana, sa aj v Bruseli objavili určité obavy, ako sa krajina bude vyvíjať. Možno nie až také veľké ako na Slovensku, kde o nich viacerí novinári písali ako o Miloševičových pohrobkoch (Nikolić bol vtedy podpredseda vlády a Dačič hovorcom Miloševiča). V Bruseli sa prijal prístup, v rámci ktorého si všetci uvedomovali ich minulosť, ale zároveň sme im dali šancu a hodnotiť ich budeme podľa toho, ako sa budú správať odteraz. Tento postoj bol pretlmočený aj Nikolićovi, ktorý prišiel do Bruselu čoskoro po tom, ako sa stal prezidentom. Zhodli sa na ňom van Rompuy, Schulz, Barosso aj Ashton.

Prezident Nikolić sa správa zodpovedne, aj keď po nástupe do funkcie mal niekoľko politicky nevhodných a zlých vyhlásení. Poučil sa a teraz zohráva na politickej scéne pozitívnu úlohu. Vláda si môže byť istá, že v otázke európskej integrácie má jeho plnú podporu.

Ale musím povedať, že ich spôsob riadenia štátu a ich politika je príjemným prekvapením, ktoré ešte stále trvá. Pri zostavení vlády povedali, že je to vláda, ktorá chce doviesť Srbsko do EÚ, a skutočne sa tak podľa toho aj správajú. Všetky dohody sa plnia, nemôžeme im nič vyčítať a naše hodnotenie tejto vlády je pozitívne, bez akýchkoľvek rezervácií alebo dodatkov. Osobne neverím, že by mohlo dôjsť k takému zvratu, ktorý by pozastavil všetko, čo sa doteraz podarilo dosiahnuť.

Začiatok prístupových rokovaní takisto určite vyšle pozitívny signál do krajiny.

Samozrejme. Európska únia zohrala v dialógu medzi Belehradom a Prištinou, ktorý je pre ďalšie napredovanie kľúčový, naozaj rozhodujúcu úlohu. O vysokej predstaviteľke EÚ pre zahraničnú politiku, barónke Ashton môžeme hovoriť všeličo, ale v tejto otázke jej určite patrí ocenenie a uznanie. Bol to projekt, do ktorého sa vrhla doslova osobne, a dokázala ho zatiaľ úspešne manažovať.

Dôležitým momentom bol aj fakt, že EÚ v tomto prípade naozaj hovorila jednotným hlasom, a to sa málokedy stáva. Pred dvoma rokmi by situácia, že si Hashim Thaci a Ivica Dačić podávajú ruky, bola jednoducho nepredstaviteľná. Dnes sme si už na to doslova zvykli.

Raz počas návštevy Srbska sme mali po rokovaniach s Dačićom tlačovú konferenciu a najprovokatívnejšia otázka, ktorú si novinári mohli vymyslieť, bola, kedy si už konečne podá ruku s Thacim. Dnes by sa to už nik nespýtal.

Akú úlohu zohralo v tomto procese Slovensko a ako sa zapájala slovenská diplomacia?

Slovenská diplomacia je na Balkáne tradične aktívna a aj v tomto prípade zohrávala pozitívnu úlohu. Dokázala mať vplyv na obe krajiny prostredníctvom svojich personálnych kontaktov. Obzvlášť dôležité je, že aj napriek faktu, že Slovensko je jednou z piatich krajín EÚ, ktoré nezávislosť Kosova neuznávajú, vieme zohrávať pozitívnu úlohu a naše aktivity oceňujú aj v Kosove. Čiže je to také konštruktívne pôsobenie na obidvoch partnerov. Tento prístup tiež napríklad otvára dvere našim mimovládnym organizáciám, ktoré v regióne pôsobia. Pre Slovensko je dôležité, aby bolo v Kosove prítomné a malo pozitívnu agendu. V tomto smere je potrebné oceniť napríklad aktivity spojené s rozvojovou pomocou, sprostredkovávaním školení alebo návštev pre politikov,  profesionálov a biznis. Toto je dôležitá, aj keď nepriama forma, akou sa reálne Slovensko zapája do diania v Kosove, napriek nášmu oficiálnemu stanovisku.

Zmení sa niečo na oficiálnom postoji Slovenska voči Kosovu podpísaním dohody z 19. apríla a jej úspešným implementovaním, alebo je prvý krok zo strany Srbska tým rozhodujúcim v otázke uznania?

Čo sa týka stanoviska Slovenska v prípade uznania nezávislosti Kosova, myslím si, že keď sa takéto rozhodnutie prijalo, bolo zodpovedné. Slovensko by malo dlhodobo skúmať vývoj situácie na Balkáne, pozorne sledovať dialóg medzi Belehradom a Prištinou, jeho výsledky a príslušne ich zhodnotiť.

Naše stanovisko je pre ďalšie členské štáty zaujímavé a fakt, že sme jednou z tých piatich krajín, ktoré Kosovo neuznáva, má aj určité pozitívne momenty. Jedným z nich je, že nás počúvajú pozornejšie, mnohí sa na nás obracajú, lebo máme svojím spôsobom výstredné postavenie. Toto výstredné postavenie však doplňujeme konštruktívnymi krokmi, ako som spomenul pred chvíľou.

Náš postoj je podľa mňa vyvážený. Spolupracujeme s Kosovom, v Prištine máme liason office, policajtov v EULEX-e, náš minister zahraničných vecí a európskych záležitostí navštívil Kosovo a naopak. Slovensko dokazuje, že hoci oficiálne neuznáva Kosovo, má s ním korektné vzťahy a pozitívnu spoluprácu. To Kosovčania oceňujú. Na druhej strane, Srbi nemajú pochybnosti o tom, že Slovensko podporuje Srbsko. Niekedy je však táto rétorika zneužívaná a treba s ňou nakladať opatrne. Preto sa naša pozícia určitým spôsobom dá využívať na aktívne politické pôsobenie. Zatiaľ sa na Slovensku o uznaní Kosova v politických kruhoch nehovorí. Osobne som presvedčený, že ak bude dialóg pokračovať ako doteraz, otázka uznania Kosova zo strany Slovenska sa stane aktuálnou. Bolo by rozumné a žiaduce, aby Slovensko správne zhodnotilo túto novú situáciu a zachovalo sa podľa nej.

Vráťme sa ešte k dohode z 19. apríla. Ako pokročila jej implementácia, ak opomenieme lokálne novembrové voľby? Ešte donedávna boli stále nedoriešené aj telekomunikácie, elektrina, teda technické záležitosti. 

Súčasťou dohody je mnoho technických, konkrétnych otázok, ktoré majú priamy vplyv na život ľudí. Práve na poslednom stretnutí oboch premiérov 8. septembra v Bruseli sa vyriešili otázky telekomunikácií, energetiky a elektriny, a začnú sa postupne aplikovať. Kosovčania budú mať napríklad svoj medzinárodný kód +383.

Osobne si myslím, že dnes už je dialóg nezvratný. Neviem si predstaviť, že by ho jedna zo strán zrušila. Tak, ako sme si predtým nevedeli predstaviť, že dvaja vedúci predstavitelia si podajú ruky.

Je to stále citlivá politická otázka. Netreba nič zbytočne preskakovať a urýchľovať. Vývoj by mal byť postupný, a najmä logický. Oficiálni srbskí predstavitelia síce stále používajú  klišé, že Srbsko nikdy nemôže uznať nezávislosť provincie Kosovo, ale myslím si, že sa dostaneme k bodu, keď sa aj o tom začne diskutovať. Objektívne, Srbsko môže uznať Kosovo vtedy, ak zmení ústavu. Domnievam sa však, že najvyšší srbskí predstavitelia sú pripravení urobiť všetko pre to, aby dialóg úspešne pokračoval.

Prístupové rokovania sa dlhodobo snaží otvoriť aj Macedónsko. Je možné, že sa spor Macedónska a Grécka o názov krajiny v dohľadnej dobe rozuzlí a budeme svedkami podobne pozitívneho dialógu ako v prípade Srbska a Kosova? Môže pomôcť oslabená pozícia Grécka spôsobená jeho ekonomickými a finančnými problémami?

Táto otázka je veľmi depresívna a chápem aj frustráciu vedúcich politikov Macedónska, že sa nevyvíja ďalej. Správy o pokroku, ktoré Komisia vydáva vždy v októbri, už štvrtý alebo piaty krát konštatuje to isté. A síce, že Macedónsko spĺňa kodanské kritériá a Komisia navrhuje Európskej rade, aby určila termín pre začiatok prístupových rokovaní. Rezolúcia, ktorú pravidelne prijíma EP, podporuje toto odporúčanie EK. O rok znova tá istá formulácia, a nič sa nedeje.

Bez vyriešenia otázky názvu krajiny sa Macedónsko nebude môcť pohnúť ďalej. Je to naozaj veľmi smutné. Aj my sme si mysleli, že slabé postavenie Grécka v Únii spôsobené ekonomickými ťažkosťami možno situácii pomôže, no na v tejto otázke sa, bohužiaľ, nič nezmenilo. Ani dlhé pôsobenie veľvyslanca Nimitza, ktorý je prostredníkom rokovania, neprinieslo doteraz žiadne riešenie. Jeho iniciatívy vyzerajú zakaždým nádejne, a zdá sa, že by s nimi mohli obe strany súhlasiť, no dohoda stále neexistuje.

Aká je v súčasnosti vnútropolitická situácia v Macedónsku a ako reagujú politici a občania na pretrvávajúcu patovú situáciu?

V poslednom čase je vnútropolitický vývoj napätejší. Najmä medzi vládou a opozíciou, v parlamente sa odohralo aj niekoľko veľmi nedôstojných udalostí. Opozícia sa vyhrážala bojkotom parlamentu a volieb, na čo následne pricestoval do krajiny komisár Füle a dvaja europoslanci, ktorí  dokázali sprostredkovať vzájomnú  dohodu. Opozícia prestala blokovať parlament, zúčastnila sa volieb a bola vytvorená komisia, ktorá mala preskúmať udalosti v parlamente. Dnes už ukončila prácu a prijala spoločné stanovisko.

V Bruseli začína byť citeľná určitá skepsa kvôli stabilite vnútornej situácie a schopnosti vlády pokračovať v reformách.

Dlhodobá stagnácia pôsobí na krajinu negatívne. Je neudržateľné, aby sme im ďalšie povedzme štyri roky hovorili, že síce spĺňajú všetky kritériá, ale prístupové rokovania sa nezačnú. Európska komisia sa snažila prísť s niekoľkými riešeniami. Jedným z nich bol HLAD – high level accession dialogue, v rámci ktorého Macedónci rokovali za účasti komisára a predsedu vlády. Boli to také „prístupové rokovanie nanečisto.“ Hovorili sme im, nech ich berú vážne, lebo ak sa začnú oficiálne prístupové rokovania, to, čo sa dosiahlo v tomto vysokom dialógu, sa v nich bude môcť využiť. Teraz je prerušený. Macedónska vláda niekedy robí kroky, ktoré uvoľneniu situácie nepomáhajú.

Zatiaľ sa neukazuje, že by sa dohoda o názve štátu približovala. Bez nej zrejme nebude ďalší pokrok Macedónska možný. Musíme jedine apelovať na obidve strany, aby prejavili dostatočnú politickú vyspelosť a našli názov, ktorý by odblokoval budúcu cestu Macedónska do EÚ.

O politickej vyspelosti alebo pokroku zrejme nemôžeme hovoriť ani v prípade Bosny a Hercegoviny.

V Bosne a Hercegovine nie je pokrok žiadny. Európske inštitúcie vyskúšali všetky možné druhy povzbudzovania, ale zatiaľ sa nič pozitívneho neudialo. Ak sa politici v Bosne a Hercegovine nedohodnú na tom, že sa naozaj chcú stať členom EÚ, potom som veľmi, veľmi skeptický. Ich terajšie správanie svedčí o tom, že nechcú, aby sa ich krajina stala členom EÚ. Je to možno veľmi smelé konštatovanie, ale nemáme nijaké dôkazy, ktoré by konkrétne hovorili o opaku.

Takže Bosna a Hercegovina nemá záujem o členstvo?

Zdá sa, že niektorým politikom táto situácia vyhovuje. Uznávam, že pokrok je veľmi ťažký. Ústava Bosny a Hercegoviny je prílohou Daytonskej zmluvy, a keď od nich chceme zmeny, objektívne nám povedia, že ich nemôžu spraviť, lebo medzinárodné spoločenstvo im dalo takú ústavu.

Ale na druhej strane, stále nie sú splnené ani niektoré jednoduché základné veci, ktoré EÚ od Bosny a Hercegoviny požaduje. Napríklad rozsudok Medzinárodného súdu pre ľudské práva v kauze Sejdič-Finči, ktorý hovorí, že aj národnostné menšiny alebo príslušníci iných menšín majú mať z ústavy možnosť kandidovať do funkcie. Už prešli minimálne štyri termíny, dokedy mali upraviť tento bod ústavy, a stále sa na tom nedokázali zhodnúť.

V čom je problém?

Je to politická záležitosť. Viacerí politici v Bosne a Hercegovine (napríklad Milorad Dodik, prezident Republiky Srbskej) tvrdia, že by to dokázali naformulovať a urobiť veľmi rýchlo. Ich návrh je  podľa jeho slov aj prerokovaný so Seidičom a Finčim a obom sa pozdával. Ale potom sú ďalší  politici, ktorí sa musia dohodnúť a každý chce iné ústupky. Je to také politické „wheeling and dealing“, a nakoniec sa nikdy nedohodnú. Zotrvávanie na svojich úzkych politických záujmoch naozaj bráni krajine, aby sa robili kroky, ktoré by ju posunuli dopredu. A krajina stagnuje.

Nehovorili sme ešte o Albánsku. Viedli ste pozorovaciu misiu v rámci júnových parlamentných volieb. Tie boli zhodnotené ako demokratické a bez väčších problémov. Albánsko tak môže počítať s pridelením štatútu kandidátskej krajiny, keďže hladký priebeh volieb bol jeho podmienkou. Ako sa budú ďalej vzťahy Albánska a EÚ vyvíjať?

Tento rok a tieto voľby sú pre Albánsko pozitívne. Odovzdanie moci prebehlo civilizovane a kultúrne. To, čo sme sa ich snažili naučiť za posledné roky, že dialóg a kompromisy sú spôsob, akým by sa mali politické strany dohodnúť, sa konečne prenáša do reality. Predseda vlády Sali Beriša priznal svoju porážku a pogratuloval k víťazstvu Edimovi Ramovi, ktorý vyhlásil, že si treba opozíciu vážiť a keď bude vo funkcii, nebude sa nikomu mstiť.

Myslím si, že decembrová Rada im udelí štatút kandidátskej krajiny. Neviem si predstaviť, čo by im v tom ešte mohlo brániť. Ak bude politický dialóg fungovať, Albánsko bude podľa môjho názoru na ceste integrácie pokračovať pomerne rýchlo. Kvôli politickým nezrovnalostiam a ambíciám vedúcich politikov už stratili dva roky. Viac určite nebudú chcieť. EÚ je v Albánsku veľmi populárna, obyčajní ľudia naozaj dúfajú, že sa vstupom do Únie mnohé veci pre nich pozitívne zmenia.

Môže pozitívny príklad Albánska, ktoré sa niekoľko rokov nevedelo rozhýbať, motivovať aj susedné Macedónsko a jeho domácu politickú scénu?

Albánsko by mohlo hrať veľmi pozitívnu úlohu jednak v celom regióne, ale aj v súvislosti s Macedónskom. Dúfajme, že to tak aj bude a z krajiny, ktorá stále nevedela splniť to, k čomu sa zaviazala, sa stane motor integrácie. Myslím si, že by si obyvatelia Albánska zaslúžili, aby mali vedenie, ktoré bude krajinu posúvať dopredu. V prípade budúceho politického vývoja vo vnútri Albánska som optimista.

Hovoríte, že obyvatelia Albánska sú pozitívne naladení voči EÚ. Čo ostatné krajiny na západnom Balkáne? V Srbsku popularita EÚ postupne upadá. V priebehu posledných dvoch rokov klesla dokonca zo 70 % pod 50 %.

V Srbsku je pokles spôsobený hlavne tým, že je tam veľmi zlá hospodárska situácia, vláda pomaly nemala ani na vyplácanie platov, a keď sa ľudia majú takto zle, samozrejme to ovplyvní aj ich celkový názor. V súčasnosti majú prezident Nikolić aj vicepremiér Vučić v krajine autoritu a rešpekt a ľudia dajú na ich názor. Ale musia sa dostaviť aj reálne výsledky, lebo len veriť sa stále nedá.

V Chorvátsku je EÚ málo populárna, ale vo všetkých ostatných štátoch sú najmä mladí ľudia absolútne pro-EÚ a sú rovnako frustrovaní z toho, ako sa v ich krajinách vedie politika. V Čiernej Hore je obrovská podpora členstva v EÚ, v Albánsku tiež. Na udržanie dôvery je potrebné, aby vlády viedli zodpovednú politiku. Na druhej strane je nevyhnutné aj kredibilné správanie zo strany EÚ. To treba dodať jedným dychom. Keď im povieme, že ak zavedú takú a takú reformu, dostanú napríklad štatút kandidátskej krajiny, oni ju splnia, a my im povieme, no dobre, ale ešte toto… takto to nemôže byť. Nemôžeme robiť akési pokusy alebo si zbytočne vymýšľať.

Určite súhlasím, že EÚ sa musí správať kredibilne. A je dobré, ak hovoríme aj o druhej strane. Ako bude, podľa Vás, vyzerať samotná EÚ v čase ďalšieho rozširovania o niekoľko rokov? Bude sa postupne centralizovať, federalizovať, alebo nastane skôr pozvoľné uvoľňovanie? Do akej EÚ budú krajiny pravdepodobne vstupovať?

Samozrejme, EÚ sa vyvíja a bude musieť prijať niektoré reformy, ktoré podstatne ovplyvnia jej ďalšiu činnosť. Ak má platiť postulát, že EÚ chce hrať dôstojnú úlohu svetového hráča, bude musieť urýchliť svoj rozhodovací mechanizmus a  postupovať jednotnejšie.

Podľa mňa sa bude EÚ v istých oblastiach centralizovať a myslím si, že to je jediná objektívna možnosť byť takou silou vo svete, akou chceme byť. Máme na to ambície aj možnosti. Rozhodne tento vývoj nebude na úkor nových členov, práve naopak, budú vstupovať do omnoho silnejšieho organizmu s rešpektom na medzinárodnej scéne. Rozširovanie EÚ bude určite pokračovať aj v budúcnosti. Je to jedna z pozitívnych politických skúseností, ktoré EÚ doteraz ukázala.

A čo Turecko? Kedy sa Únia rozšíri o túto krajinu? Alebo je to stratený prípad, rovnako z pohľadu Únie, ako aj z vnútra krajiny?

Turecko je jednou z dvoch krajín, ktoré v súčasnosti rokujú o členstve (spolu s Čiernou Horou), a prístupové rokovania začalo v rovnaký deň ako Chorvátsko. To je už niekoľko mesiacov členom EÚ. Doteraz uzavrelo len jednu kapitolu. Napriek tomu by som Turecko ako stratený prípad neoznačil, hoci doterajšie rokovania ukazujú, že je to veľmi zložité. A spolupodieľa sa na tom aj Turecko.

Žiadnemu európskemu štátu, ktorý spĺňa kritériá vstupu do EÚ, by sa nemalo brániť stať sa členom. Ak bude turecká spoločnosť kompatibilná so spoločnosťami EÚ, ak tam bude legislatíva ako v EÚ, a uplatnená v praxi, nevidím problém. Len buďme realisti; vidíme, že Turecko je pomaly veľmi unavené a otrávené z toho, ako tieto rokovania pokračujú, a počuť hlasy z najvyšších miest, že ak sa to bude takto naťahovať, rozmyslia si, či o to členstvo majú vôbec záujem. Opakujem: je to aj, alebo predovšetkým ich vinou.

Už dlhé roky sa hovorí aj o iných formách pridruženia, napríklad privilegované partnerstvo, ktoré sa najviac spomína v Nemecku.

Áno, niektoré štáty na to majú iný názor. Myslím si, že by sme mali byť v tomto voči Turecku féroví. Je to jedna veľká, dôležitá krajina, ktorá hrá veľmi významnú úlohu. Napríklad aj ako člen NATO. Ak sa teda v EÚ dohodneme, že nie, treba im to povedať a nevymýšľať si o privilegovanom partnerstve, o rôznych iných vzťahoch.

A ako vidíte úlohu Slovenska, ak hovoríme o rozširovaní EÚ, o západnom Balkáne, ktorý je dlhodobo jednou zo zahraničnopolitických priorít Slovenka?

Čo sa týka Balkánu, tam má Slovensko naozaj svoju autoritu. To si treba udržiavať, kultivovať a myslím si, že aj EÚ to od nás očakáva. Na Balkáne máme špecifické postavenie a Únia prihliada na to, čo hovoríme. Zároveň je na západnom Balkáne ešte stále veľký priestor pre naše pôsobenie, vo všetkých štátoch, ktoré ešte rokujú a vidia sa v EÚ. Slovensko je pre tieto krajiny istým príkladom a vždy majú záujem o naše skúsenosti, rady, konzultácie.

Samozrejme, že aj v oblasti nášho najbližšieho susedstva by sme mali byť rovnako aktívni, snáď aktívnejší, aj v prípade Bieloruska, Ukrajiny. To sú veľmi dôležité štáty a malo by nám záležať na tom, aby sa tam postavenie a spolupráca s EÚ posilňovali. Ale netreba si klásť príliš mnoho cieľov. Na vyhlásenia o politike štyroch svetových strán sa vždy pozerám s úsmevom. Nemôžete mať 39 alebo viac priorít, lebo potom to už nie sú priority.

Leave a Reply