Zahraničná politika

Osemnásť rokov reforiem

Počas komunizmu bol bezpečnostný sektor zneužívaný ako inštrument na udržiavanie moci. S príchodom demokracie sa muselo mnoho zaužívaných zvyklostí zmeniť. Bezpečnostný sektor sa musel v prvom rade depolitizovať, bola potrebná aj redukcia armády, zvýšenie jej profesionality a krajina potrebovala aj nový právny rámec pre zaistenie civilnej demokratickej kontroly silového rezortu. Na začiatku svojej cesty k demokracii malo Albánsko slabé štátne inštitúcie a novej politickej elite chýbali skúsenosti so spravovaním štátnej administrácie. Demokratická strana (DS), ktorá s veľkým náskokom vyhrala voľby v roku 1992, sa stala hlavným motorom reforiem a zaradila ich medzi svoju top agendu. Tento fakt sa neskôr odzrkadlil aj na vývoji reforiem, rýchlosti, akou boli implementované, a najmä ako boli spolitizované. Už v roku 1995 sa Albánsku podarilo znížiť počet vojakov o 40 percent. Redukcia armády a povyšovanie sa však diali na základe politických preferencií, jednostranne a Socialistická strana bola úplne vylúčená z reformného procesu. Rovnakú taktiku ako DS zvolila počas obdobia 1997 až 2004 Socialistická strana. Z mnohých postov odvolala nové tváre a dosadila tam častokrát tých, ktorých odtiaľ počas prvého prechodného obdobia (1991 – 1997) dostali demokrati.

Okrem interných faktorov zohrali kľúčovú rolu v podporovaní reforiem aj medzinárodní aktéri. Dvaja hlavní zástancovia a podporovatelia reformného procesu boli Spojené štáty a Európska únia. Vojna v Juhoslávii mala bezprostredný vplyv na budúcnosť vzťahov medzi Albánskom,USA a NATO. Albánsko sa stalo pre Spojené štáty a NATO strategickým partnerom, keďže ešte počas konfliktov a vojny otvorilo svoje lodné prístavy a letiská. Na druhej strane USA poskytli Albánsku bezvýhradnú pomoc, stali sa  bilaterálnym donorom pre krajinu a asistovali jej v oblasti vojenskej, ekonomickej, aj politickej. Túto intenzívnu pomoc si však albánska vláda vedená Demokratickou stranou vysvetlila nesprávne a s ešte väčším odhodlaním sa pustila do jednostranných politických reforiem. Situácia sa zmenila až po zmanipulovaných voľbách v roku 1996. Slabiny jednostranných reforiem sa však naplno ukázali v roku 1997 počas krízy, ktorú bezpečnostné inštitúcie a vláda nedokázali pokojne a efektívne vyriešiť.

Jedno z najdôležitejších úsilí albánskej vlády – odstaviť a zničiť neskutočne veľké množstvo zbraní a munície, ktoré sa v krajine nahromadili počas komunizmu – napredovalo len veľmi pomaly, a to aj napriek podpore NATO. Jedným z dôsledkov bola aj situácia počas protestov v roku 1997, kedy sa veľké množstvo zbraní dostalo do rúk civilistov. Aj preto sa obdobie obnovy inštitúcií predĺžilo a Albánsku trvalo niekoľko rokov, kým sa opäť vrátilo k bežnému fungovaniu. Po skúsenostiach z roku 1997 nová vláda predstavila ďalší program na zničenie nahromadených zbraní. Aj tentokrát bol proces likvidácie relatívne pomalý a výbuch v sklade v meste Gërdec z marca 2008 mal ohromne negatívne následky. Pri výbuchu zomrelo 26 ľudí, ďalších 300 bolo zranených a vznikli obrovské škody na majetku. Výbuch skladu opäť raz poukázal na nízku úroveň civilnej kontroly nad obranným sektorom.

Po kríze z roku 1997 albánska vláda požiadala NATO o asistenciu a ich požiadavka sa stretla s pozitívnou odozvou. Krajina bola zaradená do Individuálneho partnerského programu (Individual Partnership Programme – IPP). IPP mal na jednej strane Albánsku ponúknuť asistenciu v koncepčných, technických a štrukturálnych otázkach, a na strane druhej prepojiť a skoordinovať bilaterálnu asistenciu s ďalšími partnermi.

Medzinárodní spojenci

Kosovská vojna zohrala vo vzťahu Albánska s NATO kľúčovú úlohu. Ešte v časoch, keď NATO viedlo svoje operácie v regióne, bol Albánsku ponúknutý Akčný plán členstva v NATO (Membership Action Plan – MAP), a zároveň dostalo aj finančnú podporu. MAP spolu so Stabilizačným a asociačným procesom (Stabilization and Associaton Process – SAP) nastavili pre Albánsko agendu a naštartovali reformy bezpečnostného sektora. V porovnaní s predošlou podporou medzinárodnej komunity sa tentokrát zdalo, že asistencia je štruktúrovaná a podmienená výsledkom v krajine. Spojené štáty a EÚ okrem toho zohrali kľúčovú úlohu ako mediátor medzi konfliktnými politickými stranami a zrýchlili tak reformy. Napriek tomu niektorí tvrdia, že viaceré dôvody pomalšieho reformného tempa treba hľadať práve v medzinárodnej komunite, pretože pri návrhoch legislatívy a nastavovaní priorít nebrala do úvahy lokálne potreby a kapacity.

Po udalostiach z 11. septembra 2001 Albánsko opäť posilnilo svoje vzťahy s USA. Nielenže sa pridalo na stranu USA v  boji proti terorizmu, ale zároveň aj vydalo  niekoľko osôb podozrivých z terorizmu, zrušilo niekoľko organizácií,  ktoré mohli byť napojené na teroristov, zmrazilo aktíva podozrivých osôb a poslalo svojich vojakov do Afganistanu a Iraku. Za podpory Spojených štátov a NATO podpísalo Albánsko spolu s Chorvátskom a Macedónskom v máji 2003 vojenskú dohodu  známu ako Jadranská charta. Spolupráca medzi krajinami ešte výraznejšie podporila reformné procesy na západnom Balkáne. V kontraste so všeobecným presvedčením, že tiene minulosti sú ešte stále prítomné v regióne a spolupráca medzi armádami je zložitá, úspech Jadranskej charty ukázal, že krajiny sa chcú stať súčasťou medzinárodnej komunity a prispieť k regionálnej stabilite.

Nová Národná bezpečnostná stratégia a Obranná politika (NBS), ktorú albánsky parlament schválil v roku 2004 (v porovnaní so stratégiou z roku 2000 ide o výrazne prepracovanú verziu), nastavila ciele na najbližších desať rokov. Bezpečnostná reforma v Albánsku sa podľa nej nemá sústrediť iba na ozbrojené sily, ich nové misie, štruktúru a efektívnosť, ale aj na iné bezpečnostné inštitúcie. Je jasné, že ambícia stať sa členom NATO mala výrazný vplyv na spôsob a tempo reforiem bezpečnostného sektora. Bezpečnostné reformy boli v porovnaní s inými oblasťami implementované oveľa rýchlejšie. Politický konsenzus o reformách a členstve v NATO boli v tom čase kľúčovým faktorom pre mnohé úspechy v oblasti bezpečnosti. Politická ochota bola premietnutá aj do rozpočtu, ktorý bol určený na bezpečnostné reformy. V roku 2008 dosiahol 2 % HDP, čím Albánsko splnilo jeden zo štandardov NATO. Aj „Národná vojenská stratégia“, ktorú parlament prijal v roku 2005 za účelom reflektovať ciele a úlohy stanovené v NBS 2004, bola opätovne revidovaná. Hlavným dôvodom tohto procesu bolo zabezpečiť, aby lepšie korešpondovala s predvstupovými cieľmi a požiadavkami NATO. Jej finálnu verziu prijal parlament v decembri 2007. Spolu s Dlhodobým rozvojovým plánom na obdobie 2007 – 2020 stanovujú ciele a spôsob, akým krajina môže vybudovať malú, ale profesionálnu armádu. Táto armáda má byť schopná plniť všetky misie a slúžiť krajine, ako aj NATO v súlade so štandardmi Aliancie.

Verejná debata pred a po vstupe do NATO

Členstvo v NATO síce bolo v Albánsku témou verejných diskusií, avšak spomínané boli hlavne pozitívne aspekty členstva a výhody integračného procesu. Chýbajúca široká a odbornejšia debata viedla k situácii, kedy ľudia nemali možnosť vytvoriť si vyvážený a realistický názor na to, čo vlastne členstvo v NATO znamená. Politici a médiá len veľmi málo hovorili o tom, koľko to celé krajinu bude stáť a pozornosť sa upriamila skôr na politické otázky súvisiace so snahou stať sa členom. Aj preto verejnosti stále chýba ucelená informácia o tom, čo členstvo v NATO prináša.

Otázka verejnej diskusie o členstve je dôležitá, keďže vo väčšine členských krajín NATO sa môžu zlé rozhodnutia (ako napríklad vyslanie vojakov do misií bez podpory verejnosti) negatívne odraziť na volebných preferenciách. V prípade Albánska sa zdá, že tieto otázky nie sú až natoľko dôležité, pretože Albánci majú pocit, že sú dlžníkmi NATO za vyriešenie kosovského konfliktu a Alianciu vnímajú ako rozhodujúci faktor stability pre ich krajinu aj celý región.

Verejná mienka je zároveň akoby imúnna voči pacifistickým hnutiam vo svete a v Albánsku sa len ťažko dopátrate k nejakej reakcii alebo protestom proti vyslaniu vojakov do zahraničia v rámci NATO misií. V súčasnosti je v zahraničných misiách (najmä v Afganistane) 320 albánskych vojakov. Akákoľvek diskusia o tom, či je možné udržať takéto množstvo vojakov, alebo aké sú skutočné spôsobilosti Albánska najmä v kontexte ekonomickej situácie, je obmedzená iba na úzke politické kruhy. Celé politické spektrum v Albánsku zároveň zdieľa presvedčenie, že hlavným záujmom ich krajiny je byť súčasťou medzinárodnej komunity a byť vnímaní ako seriózny hráč, ktorí si zaslúžil byť členom NATO. Odrazom tohto prístupu je aj ochota Albánska vysielať vojakov do medzinárodných misií.

Plusy a mínusy členstva

V Albánsku prevláda presvedčenie, že krajina bude z členstva v NATO dlhodobo profitovať. Perspektíva členstva  v Aliancii a implementácia plánu pre integráciu pred vstupom pomohli Albánsku zrýchliť reformný proces. Počas posledných rokov sa nielenže modernizovala armáda, ale krajina aktívne bojovala aj proti terorizmu, korupcii, posilnili sa inštitúcie a naštartovali  ekonomické reformy. Ďalšou výhodou členstva je skutočnosť, že Albánsko patrí do najväčšiej bezpečnostnej komunity a podieľa sa na dôležitých rozhodnutiach, ktoré majú regionálne aj globálne dôsledky. V rámci albánskych ozbrojených síl sa zároveň posilňujú operačné štandardy a ich spôsobilosti sa majú v spolupráci s NATO aj naďalej zlepšovať.

Byť členom NATO samozrejme znamená aj množstvo záväzkov, vrátane implementácie rôznych reforiem a presadzovanie demokratického politického systému, ktorý je založený na trhovej ekonomike, politickej stabilite, bezpečnosti, atď. Aj preto je členstvo v NATO vnímané ako faktor, ktorý zlepšil medzinárodnú reputáciu Albánska ako krajiny, ktorá spĺňa všetky nevyhnutné štandardy a  kde je bezpečné investovať. Mnoho ľudí predpokladalo, že v krajine narastie počet zahraničných investícií, čo by pozitívne vplývalo na celkovú ekonomiku a ekonomický rast. Tieto odhady sa tiež opierali o skúsenosti Bulharska a Rumunska po tom, ako dostali pozvánku do NATO. I keď neexistuje žiadny odhad alebo seriózna štúdia o vplyve členstva v NATO na albánsku ekonomiku, niektorí experti a politici tvrdia, že by bola na tom oveľa horšie v prípade, že by sa krajina do Aliancie nedostala. Podľa nich v krajine  nastal aj istý nárast priamych zahraničných investícií.

V debatách o nákladoch spojených s členstvom, sa  okrem klasického konfliktu o „vzdávaní sa suverenity“ v prospech NATO,  do popredia dostala otázka priamych finančných príspevkov do Spoločného fondu NATO. Podiel, ktorý Albánsko odvádza do tohto fondu, je však v porovnaní s ostatnými členskými štátmi veľmi skromný. Ak sa na otázku nákladov pozeráme z perspektívy počtu vojakov v zahraničí, Albánsko má v misiách približne 320 vojakov. Vojaci v NATO misiách predstavujú 7 % albánskych pozemných síl. V doterajších misiách armáda prišla o jedného dôstojníka v ISAF misii v Afganistane.

Ďalšou výzvou z hľadiska nákladov je aj fakt, že Albánsko sa má ako členská krajina zúčastňovať a prispievať názormi a nápadmi vo viacerých komisiách, subkomisiách, radách, pracovných skupinách, atď. Tie sa pravidelne stretávajú v Bruseli, ale aj v iných mestách v závislosti od zamerania stretnutia. Doteraz sa Albánsko rozhodlo zúčastňovať na aktivitách približne 45 z asi 400 NATO orgánov. Aj toto nízke číslo ale predstavuje pre albánske bezpečnostné inštitúcie obrovskú záťaž z pohľadu rozpočtu a ľudských zdrojov. Od Albánska sa tiež požaduje, aby do štruktúr NATO, či už ide o centrálu, medzinárodný štáb alebo medzinárodný vojenský štáb, prispievalo určitým počtom vysoko kvalifikovaného personálu. Takáto požiadavka je nielen finančne náročná, ale pre Albánsko znamená, že časť odborného a kvalifikovaného personálu z domáceho bezpečnostného sektoru musí odísť do štruktúr Aliancie.

Dlhá cesta plná reforiem

Po troch rokoch členstva v NATO existuje mnoho pozitívnych výsledkov v bezpečnostnom sektore Albánska. Tie najviditeľnejšie sú v albánskych ozbrojených silách a ich schopnosti viesť operácie v krajine, ale aj v zahraničí, a schopnosť vyrovnať sa s komplexnými výzvami. Ozbrojené sily však aj naďalej musia zlepšovať svoju interoperatibilitu s NATO, či už v oblasti riadiacej alebo kontrolnej, a byť schopné podieľať sa na komplexných misiách v zahraničí.

Napriek všetkým dosiahnutým výsledkom má však Albánsko pred sebou dlhú cestu, na ktorej musí zlepšiť demokratické štandardy, bojovať proti korupcii a organizovanému zločinu, posilniť právne prostredie a rozvíjať krajinu ekonomicky.