Zahraničná politika

Stopätnástemu Kongresu USA vládla republikánska väčšina v Snemovni reprezentantov a Senáte. Ak sa pozrieme na to, čo Kongres presadil v ére prezidenta Trumpa, nenájdeme výrazné prekvapenia. Prísľub kandidáta Trumpa o tom, ako vyčistí močiar vo Washingtone a vyženie z neho staré politické elity, aby napokon urobil Ameriku opäť veľkou, zostal doteraz iba rétorickým cvičením prezidenta, pre ktorého je (bombastická) forma všetkým. Nejaví pritom záujem o obsah a nemá ani trpezlivosť pre procesnú stránku toho, ako svoje priority dosiahnuť. Obsah Trumpovej forme vymykajúcej sa pravidlám totiž dodávali (až na výnimky) republikánski lídri v Kongrese. Výstupy vládnutia tak potvrdzovali tradičné mantry republikánov o menšej federálnej vláde, podpore armády, biznisu a tradičných hodnôt. Ich konkrétnym prejavom je séria deregulačných opatrení, ktoré uvoľňujú ruky podnikateľského sektora na úkor spotrebiteľov či životného prostredia. Daňová reforma, ktorá nezjednodušila bludisko zvané americký daňový systém, ale priniesla výrazné zníženie daní osobitne pre viac zarábajúcich Američanov a biznis. Na Najvyššom súde pribudli dvaja konzervatívni sudcovia a desiatky ďalších, ktorí obsadili federálne súdy. Problémom republikánov a prezidenta Trumpa je, že táto agenda nie je medzi voličmi populárna. To všetko v situácii, keď ekonomika USA vykazuje pozitívny rast, klesá nezamestnanosť a prezident je pre Američanov druhým „najschopnejším” prezidentom, čo sa týka spravovania ekonomiky za posledných 40 rokov. A predsa…

Donald Trump je v rovnakom čase druhým najmenej dôveryhodným prezidentom za posledné štyri dekády. Táto nedôvera sa pretavila aj do výsledkov tohtoročných novembrových volieb. Na prvý pohľad dopadli tak, ako zvyčajne voľby v polovici prvého volebného obdobia prezidenta končia. Vládnucej väčšine sa ťažšie mobilizujú voliči, s čím menšina zvyčajne problém nemá. Strana prezidenta tak stratí časť pozícií, ktoré získala o dva roky skôr. V 2018 sa tento scenár opakoval v podobe víťazstva demokratov v dolnej snemovni. Republikáni však aj za prispenia strategickej výhody v podobe volebného systému a štátov, v ktorých sa konali voľby, zvýšili tesnú väčšinu v Senáte o jedno kreslo. Voľby ukázali aj to, že Republikánska strana je v 2018 stranou D. Trumpa. Vplyvní politici z radov republikánov, ktorí kandidáta či prezidenta Trumpa kritizovali, už nie sú medzi nami (senátor J. McCain), opätovne nekandidovali (senátor J. Flake) alebo sa z nich postupne stali Trumpovi lojalisti (M. Rubio, T. Cruz, L. Graham). Na úrovni voličského správania dokázal Trump navyše skonsolidovať republikánskych voličov. Tu sa však dobré správy pre prezidenta Trumpa končia. Skúsme na chvíľu zabudnúť na nekončiace množstvo politických škandálov, ktorého jeho pôsobenie v úrade sprevádzajú. Nezaoberajme sa ani postupne sa zmenšujúcou slučkou vyšetrovania ruského vplyvu na voľby v 2016, v rámci ktorého boli nielen obvinení, ale už aj odsúdení ľudia blízki Trumpovi.

Najväčším problémom znovuzvolenia Trumpa v roku 2020 je v tomto momente obmedzená voličská základňa republikánov, ktorú ďalej úspešne zmenšuje svojím konaním samotný prezident. V čase relatívneho ekonomického blahobytu bez významnejšieho angažovania USA v nepopulárnej vojne by dôvera v prezidenta a šance na jeho znovuzvolenie mali byť úplne inde. Ale nie sú.

Druhý pohľad na novembrové voľby tento problém jasne ilustruje. Historicky najvyššia účasť v „midterms” k voľbám od roku 1914 totiž nepritiahla iba voličov demokratov. Aj republikáni urobili všetko pre to, aby ich voliči nezostali v týchto druhoradých voľbách doma. Samotný prezident precestoval v posledných týždňoch kampane USA a usporiadal desiatky mítingov so svojimi priaznivcami. Celkovo v prvý utorok v novembri 2018 získali demokrati vo voľbách do Snemovne reprezentantov o viac než 9 miliónov hlasov viac než republikáni. Výsledky potvrdili rastúci rozdiel medzi oboma stranami v podpore žien, vzdelanejších a mestských voličov. Republikánov navyše opúšťajú aj voliči na predmestiach. Voličov bez straníckej príslušnosti ešte v 2016 získal Trump oproti Clintonovej o štyri percentuálne body, v 2018 došlo k ich masívnemu presunu k demokratom s rozdielom 12 percentuálnych bodov.    

Voľby v 2016 priniesli veľa spochybňovania našej schopnosti identifikovať trendy a vyrovnať sa s kandidátom ako D. Trump. Platí, že ten inštinktívne porozumel dlhodobému sklamaniu niektorých skupín voličov z rýchlo sa meniaceho sveta, v ktorom sú tými, ktorí prehrali. Či už má ich sklamanie podobu straty dobre platených miest v priemyselných centrách stredozápadných štátov USA, alebo je hlbším sentimentom za Amerikou, v ktorej vládla biela väčšina. Rovnako však platí, že Trump sa stal prezidentom aj vďaka faktorom, ktoré boli výsledkom náhody. Relatívne nepopulárna kandidátka, ktorú ponúkli demokrati, vstup FBI do kampane a spochybnenie H. Clintonovej v kauze e-mailov pár dní pred voľbami. V konečnom dôsledku Trump vo voľbách nedominoval a nezískal ani väčšinu hlasov. Rozhodujúci náskok v zbore voliteľov mu priniesli štáty Stredozápadu, ktoré bývajú tradičnou oporou demokratov (Michigan, Wisconsin, Pensylvánia atď.). V nich porazil kandidát Trump H. Clintonovú len o desiatky tisíc hlasov. Trumpova krehká volebná koalícia z 2016 neprežila do najbližších volieb a demokrati v 2018 na Stredozápade USA jasne dominovali.

Kľúčovou otázkou teda je, ako bude výsledky volieb v 2018 reflektovať samotný prezident a Republikánska strana. Ak má byť Trump prezidentom aj po 2020, má v zásade iba dve možnosti. Prvou je, že sa pokúsi (ako prezidenti pred ním) zmierniť svoju rétoriku. Zameria sa na presadenie opatrení, ktoré majú väčšinovú podporu voličov, vrátane nezávislých a demokratov. Súčasťou sloganu Make America Great Again bol aj prísľub masívneho investovania do „rozpadajúcej“ sa infraštruktúry USA. Práve takýto typ výdavkov je populárny naprieč politickým spektrom a mohol by Trumpovi (znovu)získať voličov, ktorých stratil. To by si však vyžadovalo lídra, ktorý je ochotný pristúpiť ku kompromisu, je disciplinovaný a má dostatok trpezlivosti na pretavenie svojich plánov v legislatívnom procese v Kongrese. Otázkou je, či takýto Trump vôbec existuje. Zatiaľ sme ho totiž nevideli.

V decembri 2018 sa javí ako pravdepodobnejšia druhá možnosť. Trump 2019 je rovnaký ako ten z inauguračného prejavu v januári 2016. Nedávne stretnutie prezidenta s kongresovými lídrami demokratov v Bielom dome túto verziu Trumpa ilustruje. Tradičný fototermín pre médiá, počas ktorého si politici vymenia pár zdvorilostných fráz, sa prezidentovým pričinením zmenil na hádku v priamom prenose, za ktorú by sa nehanbili producenti akejkoľvek reality show. Tento Trump žije z permanentného konfliktu, ktorého znakom úspechu nie sú „policy“ riešenia, ale sledovanosť. Nevadí, ak väčšina divákov hlavného protagonistu nemusí, ak on potrebuje na úspech iba svojich priaznivcov. Prezidentské voľby 2020 tak môžu opakovať scenár volieb v roku 2016. V polarizovanej a rozdelenej krajine bude stačiť na úspech to, aby ste voľby urobili o tom, koho voliči viac neznášajú. V tomto scenári tak Trump musí dúfať, že demokrati nominujú niekoho podobne „populárneho“, ako bola H. Clintonová. V takom súboji by bol Trump favoritom. Inak dopadne podobne ako jeho kasína, univerzita či značka steakov.