Zahraničná politika

Západné veľmoci čelia množstvu problémov. Ako však ukážem nižšie, nastupujúce mocnosti sa potýkajú s vlastnými štrukturálnymi výzvami, pričom Západ má v porovnaní s nimi stále niekoľko významných predností. Súčasná hospodárska kríza zároveň prehlbuje neustály proces vzájomnej politickej a ekonomickej závislosti medzi všetkými štátmi, nastupujúcimi aj súčasnými. Tieto vývojové trendy však namiesto presúvania moci ešte viac preplietajú západ a východ, sever a juh.

Sme teda svedkami prehlbovania existujúceho medzinárodného poriadku zavedeného po roku 1945. Národné štáty vtedy nastavili pravidlá s účelom zabrániť prepuknutiu medzištátnych konfliktov a umožniť čoraz intenzívnejšiu hospodársku interakciu bez zbytočného zasahovania do vnútorných vecí jednotlivých krajín. Je pravda, že máme výnimky z tohto systému, ako napríklad EÚ a jej jednotnú menu, Medzinárodný trestný súd a koncept „povinnosti chrániť“ (responsibility to protect). Tie sú však viac hranicami existujúceho poriadku než základnými kameňmi nového.

Nastupujúce mocnosti budú s nadobúdaním väčšej politickej sily a autonómie pravdepodobne (aspoň počas najbližších 10 až 20 rokov) opakovať to, čo urobili veľmoci západné. Skôr než by medzinárodným inštitúciám odovzdávali viac než len absolútne potrebné minimum moci, budú v rámci inštitúcií presadzovať svoje záujmy. Inými slovami, najmocnejšie štáty sveta sa budú pokúšať o zvládanie svojej vzájomnej závislosti viac prostredníctvom medzinárodného politického vyjednávania než cez  nové formy globálnej správy.

Skutočné výzvy súčasnému medzinárodnému usporiadaniu neprídu zo strany nastupujúcich či súčasných mocností, ale zo strany globálnych síl mimo ich kontroly, a od mimoštátnych subjektov a skupín, ktoré sa pokúšajú podkopať proces globalizácie. Aby sa zabezpečilo pokračovanie a prehlbovanie medzinárodného usporiadania počas nasledujúcich desaťročí 21. storočia, musia  vlády na Západe aj Východe zlepšiť domácu odolnosť voči vnútorným a vonkajším šokom. Bude tiež potrebné intenzívnejšie využiť regionálnu spoluprácu –  ako testovaciu pôdu pre vyšší stupeň spolupráce na medzinárodnej úrovni.

Hospodárska kríza je naozaj „kríza Západu“

USA, väčšina európskych štátov a Japonsko, ktoré spolu s Kanadou a Austráliou tvorili počas posledných 50 rokov jadro „Západu“, zažívajú štrukturálne oslabovanie domácich impulzov pre rast. Toto oslabenie by bezpochyby mohlo byť výzvou pre svetový poriadok postavený na medzinárodnej hospodárskej a vojenskej dominancii Západu.

Kým Japonsko zažilo takmer dve desaťročia pomalého rastu a znižovania podielu na svetovom HDP, európske štáty  si podľa všetkého až dnes, na úsvite globálnej finančnej krízy, uvedomujú, do akej miery čelia aj oni štrukturálnym obmedzeniam budúceho rastu. Prvým limitom je demografia. Podľa väčšiny odhadov vzrastie podiel starších ľudí v pomere k celkovej populácii v Európe z približne 17 % v roku 2000 na viac než 30 % v roku 2050. Nadpolovičná väčšina európskej populácie bude vtedy vo veku nad 49 rokov. Počiatok tohto procesu už teraz tlačí rozpočty mnohých krajín EÚ do štrukturálneho deficitu a núti vlády k prehodnoteniu štedrých európskych systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré definovali sociálny kontrakt s občanmi.

Ďalším obmedzením rastu sú obrovské odlišnosti v miere zamestnanosti medzi mladými, ženami a staršími ľuďmi v celej Európe. v štatistikách. Značné rozdiely v úrovni dosiahnutého vzdelania, najmä medzi stredomorskými štátmi a krajinami severnej Európy, predstavujú špecifické riziká budúcnosti konkurencieschopnosti Európy na medzinárodnom poli. Množstvo ľudí s univerzitným vzdelaním v Európe sa pohybuje medzi 20 – 40 %. Aj najvyššie z týchto čísel sú však pod úrovňou 50 %, ktorá je realitou v Južnej Kórei a Japonsku. Podobné rozdiely existujú aj na úrovni stredoškolského vzdelania. Kým v severských krajinách dokončí strednú školu 90 % školopovinných detí, v Portugalsku je to len asi 45 %.

Následky znižovania európskeho rastu sa prejavia aj na geopolitike. Vojenské rozpočty väčšiny európskych krajín klesli pod 2 % HDP, čím sa znížila schopnosť Európy vojensky ovplyvňovať svetový poriadok. Keďže vlády v Európe majú problémy s prispôsobením sa stiesneným pomerom, dosiahnutie súdržnosti vo vonkajších záležitostiach, ako napríklad vojenská operácia proti plukovníkovi Kaddáfimu či udržanie aktívnej bojovej sily v Afganistane, je čoraz komplexnejšie. A to aj napriek novým mechanizmom vnútroeurópskej koordinácie, prijatým v rámci Lisabonskej zmluvy z roku 2009. Navyše,  kombinácia európskej nečinnosti v otázkach medzinárodnej bezpečnosti a nového strategického zamerania Spojených štátov na Áziu, kde Čína predstavuje hrozbu pre dlhoročný vplyv a spojencov USA, oslabuje transatlantickú alianciu.

USA nečelia rovnakým demografickým výzvam ako európski partneri, stoja však pred štrukturálnym hospodárskym problémom. Nezamestnanosť v Spojených štátoch je napríklad už dva roky na úrovni približne 9 %. Toto číslo je skoro dvakrát také vysoké než bolo koncom 90. rokov a väčšinu času po roku 2000. Zároveň je len o trochu nižšie než nezamestnanosť v rámci EÚ27, ktorá sa v prvej polovici roku 2011 vyšplhala späť na 9,5 %. Vysoká nezamestnanosť a pomalé napredovanie tvorby nových pracovných miest v USA nemôže byť len odrazom následkov znižovania miery zadlženosti. Ako v časopise Foreign Affairs (júl/august 2011) poznamenal Michael Spence, mnoho amerických nadnárodných spoločností vytvára v súčasnosti viac pracovných miest v zahraničí než doma, pričom sa zameriavajú na dynamické trhy východnej Ázie so vzdelanou a finančne výhodnou pracovnou silou.

Impulzy pre tempo rastu USA, Japonska a hlavných európskych ekonomík dnes závisia od vývozu do Číny a na ďalšie nastupujúce trhy. V roku 2010 postavil prezident Obama vývoz do centra stratégie rastu USA. Francúzski, nemeckí a britskí politickí lídri v snahe zaistiť nové veľké objednávky na vývoz tiež razia cestu do Pekingu a Dillí. Veľká Británia okrem toho vyhlásila novú „obchodnú diplomaciu“, v rámci ktorej má zlepšenie prístupu britských produktov a služieb ústredné miesto v rámci Úradu pre zahraničné veci a záležitosti britského Spoločenstva národov.

Toto vyvažovanie ekonomiky prispieva k oslabovaniu strategického vplyvu Západu na celom svete, od Stredného východu a Latinskej Ameriky až po juhovýchodnú Áziu a subsaharskú Afriku. Po prvé, regionálne mocnosti (Turecko a Irán na Strednom východe, Brazília v Južnej Amerike, Čína v juhovýchodnej Ázii a Juhoafrická republika v subsaharskej Afrike) teraz efektívnejšie súperia o vplyv v týchto regiónoch, porovnateľný s USA. Deje sa tak čiastočne z dôvodu ich vlastnej rastúcej ekonomickej príťažlivosti a čiastočne preto, lebo využívajú úpadok legitimity a kredibility globálneho vedúceho postavenia USA počas Bushovej vlády a po jeho odchode z funkcie.

Druhým faktom je, že regionálne organizácie, či už je to ASEAN, Východoázijský summit, UNASUL, Africká únia alebo Šanghajská organizácia spolupráce zároveň odmietajú celosvetový vplyv USA a Západu. Po tretie, vplyv Západu sa zmenšuje aj v rámci hlavných medzinárodných inštitúcií, ako je OSN, MMF a WTO, kde dnes nastupujúce mocnosti hrajú omnoho nezávislejšiu hru. Najviditeľnejším prejavom tohto posunu v inštitucionálnej moci bolo vymenovanie G20 (na summite skupiny G20 v roku 2009 v Londýne) ako hlavného svetového fóra pre medzinárodnú hospodársku spoluprácu namiesto Západom dominovaného zoskupenia krajín G7.

Sila aj bez demokracie?

Uprostred hospodárskej krízy Západu je ľahké preceniť vplyv nastupujúcich mocností. Každá z nich čelí vlastným závažným domácim výzvam, a to napriek upevňovaniu ich kolektívnej hospodárskej gravitácie.

Dokonalým príkladom je Čína. Rapídne starnúce obyvateľstvo vedie k zúfalej snahe vytvoriť bohatú Čínu predtým, než zostarne. Čínska šedivejúca spoločnosť v kombinácii s absenciou siete sociálneho zabezpečenia inšpiruje skôr k šetreniu než k investovaniu a míňaniu v súčasnosti (čo prispieva k momentálnej celkovej plusovej platobnej bilancii Číny). Fakt, že sa Čína ženie za rastom, však vedie k nespokojnosti medzi časťami obyvateľstva, ktoré sú v rámci súčasného systému distribúcie bohatstva a majetku vykorenené či znevýhodnené. V roku 2010 bolo zaznamenaných 180 000 protestov alebo „masových incidentov“ na rozdiel od 60 000 podobných udalostí v roku 2006. To znamená, že komunistická strana musí popri riadení čoraz komplexnejšej domácej hospodárskej a politickej dynamiky zároveň čoraz ťažšie bojovať o zachovanie svojej legitimity. V porovnaní s obrovskými výzvami, ktorým čelia vedúci predstavitelia Číny, sa problémy Západu javia zvládnuteľnejšie.

Rovnaký argument platí v prípade ďalších nastupujúcich svetových ekonomík. India nedávno dosiahla úroveň ročného hospodárskeho rastu podobnú Číne, a niektoré z jej najväčších firiem, ako napríklad Tata, Reliance, Wipro a Infosys, sa stávajú medzinárodnými hráčmi. India sa však naďalej borí s bremenom vysokého percenta chudoby a negramotnosti svojho obyvateľstva, všadeprítomnou politickou korupciou a stúpajúcou infláciou. Vyššia úroveň hospodárskeho rastu krajiny zároveň odkrýva nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily a limity v oblasti výroby energie, dopravy a ďalších aspektov fyzickej infraštruktúry. Brazília sa stala jedným z hlavných vývozcov potravín vo svete a v kozmickom a energetickom sektore sa tiež približuje svojim západným náprotivkom. Vážnym hospodárskym problémom sa však stáva inflácia, a to nielen z dôvodu stúpajúcich cien jedla a energie, spôsobených konfrontáciou požiadaviek bohatších spotrebiteľov s obmedzeniami domácej ponuky. Rovnako vážnou príčinou je aj rastúca stratifikácia medzi veľkým množstvom chudobných a nevzdelaných mladých ľudí a omnoho menšia vzdelaná kozmopolitná trieda, ktorá sa čoraz viac integruje do globálnej ekonomiky.

Nastupujúce mocnosti čelia aj geopolitickým rizikám. Ich rastúca hospodárska a vojenská sila vzbudzuje nedôveru susedov, čo by mohlo obmedziť ich regionálnu moc a vplyv v budúcnosti. Čoraz asertívnejší postoj Číny k nárokom na Juhočínske more spôsobil paniku medzi národmi juhovýchodnej Ázie. Mnoho z nich sa obrátilo na USA v nádeji, že si udrží svoju úlohu ako externý poskytovateľ bezpečnosti a stability v regióne. India musí zvládať napäté vzťahy so svojimi najdôležitejšími susedmi, vrátane Pakistanu, Číny, Nepálu a Bangladéša. Brazília svoj rast v rámci regiónu zvládla najlepšie, aj tu však podozrievavosť voči relatívnej ekonomickej veľkosti krajiny obmedzila jej schopnosť pretlačiť bližšiu regionálnu hospodársku integráciu. USA a európske krajiny žijú na rozdiel od toho obklopené relatívne pokojnými susedmi, ktorí nepredstavujú žiadnu reálnu externú hrozbu bezpečnosti.

Existujú i ďalšie obmedzenia medzinárodného a regionálneho vplyvu nastupujúcich mocností. Všetky s výnimkou Brazílie musia ešte rozvinúť „mäkkú silu“ príťažlivosti či imitácie použiteľnú na susedov a ďalšie krajiny tak, ako to urobili USA a väčšina úspešných európskych krajín. Demokratické politické systémy USA a Európy naďalej slúžia ostatným ako model, a to najmä pre časti arabského sveta, spôsobom, akým čínsky (autoritatívny komunistický) či ruský (štátno-autoritatívny) nemôže.

Veľké rozdiely medzi politickými systémami a národnými záujmami Brazílie, Číny, Ruska a Indie tvoria ďalší limit ich medzinárodného vplyvu. Napriek každoročným  summitom krajín BRIČ spolu s Juhoafrickou republikou  ešte nezačali v kľúčových medzinárodných inštitúciách či na konferenciách konať jednotne. USA a európske krajiny si na rozdiel od nich zachovali formálne aj neformálne štruktúry konzultácie o hospodárskych aj politických otázkach a vzájomný záujem aj napriek zalamovaniu rukami nad nedávnym oslabením Atlantickej aliancie a transatlantických vzťahov. Príkladom je voľba nového výkonného riaditeľa MMF v roku 2011, kde nastupujúce mocnosti neboli schopné konať ako jednotná skupina a navrhnúť kandidáta ako alternatívu proti Christine Lagardovej. Nastupujúce mocnosti sa však ukázali ako efektívne pri blokovaní niektorých medzinárodných priorít západných veľmocí, či už to bolo v sprísnení iránskych sankcií, dokončení kola obchodných rokovaní WTO či dosiahnutí postupu pri vyjednávaniach medzinárodných klimatických zmien. Aj tu však vo všeobecnosti skôr využili rozpory v rámci západnej skupiny, než by poskytli presvedčivý alternatívny prístup.

Posledným obmedzením schopnosti nastupujúcich mocností ohroziť existujúce medzinárodné usporiadanie je, že v oblasti hospodárskeho úspechu a politickej stability závisia, rovnako ako Západ, od plynulého fungovania otvorenej globálnej ekonomiky. EÚ a Spojené štáty predstavujú pre Čínu najväčší a druhý najväčší obchodný trh, a sú pre ňu spolu s Japonskom hlavným zdrojom priamych zahraničných investícií, ako aj technologického partnerstva. Čína je závislá pri „sterilizácii“ svojho neustále rastúceho obchodného nadbytku od finančných trhov štátnej pokladnice USA. Čína, India a Brazília sa za účelom zvyšovania podielu na trhu stávajú čoraz dôležitejšími investormi do EÚ a USA. Namiesto naštartovania boja s nulovým súčtom o geopolitický vplyv a ekonomickú nadvládu ako konkurencia Západu, prehlbuje vzostup nastupujúcich mocností úroveň ich vzájomnej závislosti so Západom.

Môže sa Západ zotaviť?

Ďalšia prekážka vzniku nového medzinárodného usporiadania vyplýva z moci zostávajúcich silných stránok USA a EÚ, ktoré majú od rozkladu ďaleko a je pravdepodobné, že ešte dlho do budúcnosti zostanú dvoma z hlavných globálnych aktérov. Silné stránky USA sú dobre známe:  čo sa týka moci, rafinovanosti a dosahu, ich vojenské sily ďaleko presahujú armádu ktoréhokoľvek iného národa a bude to tak ešte aspoň ďalších 20 rokov. Mladistvý demografický profil USA odráža ich neustálu otvorenosť voči imigrácii a vyváži starnutie generácie „baby boomerov“. Otvorená, transparentná a bohatá ekonomika poskytuje silnú domácu platformu pre hospodársky rast. Tieto atribúty v kombinácii s jedným z najlepších systémov vyššieho vzdelania na svete a hlbokými domácimi kapitálovými trhmi urobili z USA globálne centrum technologickej inovácie v čase, keď je práve taká inovácia ústrednou hnacou silou medzinárodnej hospodárskej konkurencieschopnosti. USA majú navyše výhodu ľahkého prístupu k potravinovým a energetickým zdrojom.

Európa je podľa poslednej správy Svetového ekonomického fóra o globálnej konkurencieschopnosti z napriek momentálnej kríze eurozóny naďalej domovom troch z piatich najviac konkurencieschopných svetových ekonomík (1. Švajčiarsko, 2. Švédsko a 5. Nemecko, spolu so Singapurom na treťom a USA na štvrtom mieste). Európske krajiny sú zároveň na šiestich z prvých 10 a 13 z prvých 25 miest. Európa sa týchto silných hodnotení tak rýchlo nevzdá. Je domovom mnohých firiem a priemyslu svetovej triedy (33 z prvých 100, podľa hodnotenia novín Financial Times World Top 500 v roku 2010), rovnako ako konkurenciou pre USA v mnohých oblastiach vysokých technológií a inovácie. Európa je tiež svetovým lídrom v službách ako napríklad finančníctvo, právo, účtovníctvo, dizajne, vzdelávanie a komunikácie. Služby sú ústredné pre hospodársku produktivitu a tvorbu bohatstva a v nastupujúcich ekonomikách bude ich vytváranie omnoho ťažšie než produkcia čistej priemyselnej sily. EÚ navyše napriek všetkým svojim napätiam a chybám spája 500 miliónov relatívne bohatých európskych občanov v rámci jednotného trhu, ktorý sa počas nadchádzajúcich rokov najpravdepodobnejšie prehĺbi.

Aby bolo jasné, EÚ zrejme nikdy nebude súťažiť s USA či v budúcnosti s Čínou ako globálna vojenská sila. Zahraničná a bezpečnostná politika asi zostanú oblasťami, kde v rámci EÚ pretrvajú medzivládne procesy, a tým tiež prístup „najnižšieho spoločného menovateľa“. Rozmery a interná koordinácia jednotného trhu však znamenajú, že EÚ bude svetovou silou v oblastiach obchodných vyjednávaní, investičných pravidiel a zavádzania štandardov a noriem, definujúcich celé nové oblasti globálnej ekonomickej činnosti ako napríklad obnoviteľná energia. Dôležité je, že EÚ a európske štáty majú v tomto kontexte už teraz silné zastúpenie a skúsenosti s prevádzkou hlavných svetových medzinárodných organizácií. Tejto výhody sa tak skoro ani tak ľahko nevzdajú.

Rovnako ako je pravdepodobné, že si USA uchová veľkú časť moci, ktorú získalo počas obdobia celosvetovej dominancie v druhej časti 20. storočia, pružná EÚ je dosiahnuteľnejšia než taká, ktorá v priebehu nasledujúcich desaťročí padne v dôsledku vnútorného napätia spojeného s nedávnym rozšírením a vonkajšími tlakmi zo strany ekonomických konkurentov na vzostupe. Pružnosť však mladistvé USA a starnúca Európa nezískajú bez prepojenia na dynamický hospodársky rast, ktorý sa odohráva za ich hranicami, a to najmä v Ázii a Latinskej Amerike. Prístup na rozvíjajúce sa vývozné trhy nastupujúcich mocností, a následne i k ich rastúcim rezervám potenciálnych zahraničných investícií bude pre pokračovanie prosperity Západu nevyhnutný. Nastupujúce mocnosti budú rovnako závisieť od prístupu na bohaté trhy a technologické základne Západu.

Smerujeme k novému medzinárodnému usporiadaniu?

Rastúca hospodárska prepojenosť súčasných a nastupujúcich mocností bude pravdepodobne definujúcou charakteristikou nového medzinárodného usporiadania. Keď vezmeme do úvahy zvyšné silné stránky Západu a trvalo zraniteľné miesta nastupujúcich mocností, prerozdelenie moci s nulovým súčtom v prospech Východu a následný zásadný posun medzinárodného usporiadania je nepravdepodobný. Nové svetové usporiadanie založené na prehlbujúcej sa vzájomnej závislosti krajín na medzinárodnej úrovni však nepredstavuje nevyhnutný scenár. Hlavným zdrojom možného konfliktu medzi štátmi bude v nadchádzajúcich rokoch boj o prírodné zdroje, ktorý sprevádza rapídny globálny hospodársky rast a čoraz lepšia úroveň disponibilných osobných príjmov. Technologické inovácie radikálne nezlepšia produkciu a efektivitu energie, nepomôžu nájsť  udržateľný spôsob spotreby vody a zvýšenia potravinovej produkcie, ani neznížia závislosť ľudstva od špecifických nerastov s nepravidelnou distribúciou v rámci sveta. No existuje riziko, že zabezpečenie prístupu k týmto komoditám môže bez ohľadu na úroveň celkovej hospodárskej prepojenosti priviesť štáty do konfliktu, a zároveň i riziko hrozieb, aké by toto vyústenie situácie prinieslo.

Je však tiež možné, že hlavné hrozby medzinárodného usporiadania v nadchádzajúcich desaťročiach nebudú mať korene v unáhlenom konaní štátov, ale celkom mimo systému štátov. Po prvé, vzájomná hospodárska závislosť vnesie do spoločností nové zraniteľné miesta. Prírodné katastrofy dnes majú vlnový efekt siahajúci z jednej strany sveta na druhú, či už je to dopad japonskej cunami na „just-in-time“ dodávkové reťazce v USA alebo ochromenie leteckej dopravy vo väčšine severnej Európy popolčekovým mrakom z islandských sopiek, pri ktorom hrozilo rozšírenie následkov do všetkých ekonomík regiónu. Signifikantné klimatické zmeny, ktorých výskyt za posledné tri tisícročia viedol k pádu ríš, teraz hrozia kaskádovým efektom naprieč štátnymi hranicami v podobe prílivu migrantov, prenosu chorôb či narušenia potravinových dodávok.

Vzájomná závislosť tiež zvyšuje zraniteľnosť spoločností na celom svete ničivými činmi extrémistov, anarchistov či kriminálnych skupín a jednotlivcov. Kyber-hackeri môžu narušiť kriticky dôležitú národnú infraštruktúru. Teroristické útoky alebo strach z nich môžu takmer úplne zastaviť národné a medzinárodné dopravné siete. Dobre zrealizovaný biologický útok jedného človeka by sa mohol rozšíriť medzinárodne a donútiť vlády k zavedeniu pohraničných kontrol, ktoré by zastavili vnútroštátny a medzinárodný obchod.

Hlavnou hrozbou pre medzinárodné usporiadanie preto je, že vlády, firmy a spoločnosti na východe a západe, na juhu a severe neporozumejú tomu, do akej miery sú vlastne  prepojené a neprehĺbia, či nevybudujú spoločné normy, pravidlá a inštitúcie na zvýšenie úrovne odolnosti a schopnosti zvládať dopad týchto vývojových trendov.

V tomto kontexte vynikajú dve priority. Po prvé, všetky štáty sa musia profesionalizovať a zlepšiť poskytovanie kľúčových služieb na podporu bezpečnosti a umožnenie udržateľného rastu a prosperity. Na Západe sa to bude týkať veľkých reforiem systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sú doteraz svojím rozsahom a prístupom industriálne a ešte sa neprispôsobili zmenenému demografickému profilu a budúcemu zníženiu ekonomického rastu Západu. Bude to tiež znamenať nachádzanie finančne dostupnejších spôsobov udržania vnútornej a vonkajšej bezpečnosti, a to ako v zmysle zmiernenia príťažlivosti a dopadu extrémistických a kriminálnych útokov na jednotlivé spoločnosti, tak aj v zmysle prispievania k zvýšenej úrovni bezpečnosti za hranicami jednotlivých štátov. V tomto ohľade bude preventívna vojenská sila rovnako dôležitá ako stimuly na zníženie rozdielov v bohatstve a ľudskej bezpečnosti medzi nimi a chudobnejšími susedmi.

Prioritou pre samotné nastupujúce mocnosti a pre väčšinu krajín rozvojového sveta bude vybudovať politické inštitúcie a postupy, vrátane fungujúcich justičných systémov a živých občianskych spoločností, ktoré zapustia základy kultúry väčšej transparentnosti a zodpovedného skladania účtov. Zvyšovanie hospodárskeho rastu by inak mohlo viesť k spoločenskému prevratu alebo k neudržateľným ekonomickým bublinám. Obe z týchto možností by mohli práve prebiehajúci proces globálneho hospodárskeho a politického preorganizovania náhle zastaviť.

V neposlednom rade by hlbšie formy regionálnej integrácie mohli slúžiť ako užitočný most smerom k budúcnosti, v ktorej začne mať pojem „globálna správa vecí verejných“ skutočný význam.

Hedley Bull, známy britský teoretik medzinárodných vzťahov, napísal, že medzinárodné usporiadanie by v najlepšom prípade malo pripomínaťmedzinárodnú spoločnosť, kde sa štáty rozhodnú držať sa určitých pravidiel a noriem, aby sa vyhli upadnutiu do anarchie a vojny. Preorganizovanie hospodárskej a politickej sily zo západu a severu na východ a juh a prehlbujúca sa vzájomná prepojenosť, ktorá tento proces sprevádza, teraz ponúkajú svetu možnosť otestovať jeho víziu. Zrod medzinárodnej spoločnosti v žiadnom prípade nie je vopred určený. Vlády, firmy, občianska spoločnosť a jednotliví obyvatelia však teraz majú príležitosť zistiť, či budú schopní uviesť jeho teóriu medzinárodného usporiadania do praxe.

Pôvodnú verziu článku nájdete na stránke www.realinstitutoelcano.org pod názvom The Economic Crisis and the Emerging Powers: Towards a New International Order? 20/2/2012. Uverejnená skrátená verzia v slovenčine je výsledkom spolupráce medzi Výskumným centrom SFPA, Veľvyslanectvom Španielskeho kráľovstva v SR a inštitútom Real Instituto Elcano.)