Zahraničná politika

Líbya má rok a pol po revolúcii novú vládu – koalíciu Aliancie národných síl a Strany spravodlivosti a výstavby – politickej sekcie Moslimského bratstva. Na čom sa tieto dve sily zatiaľ zhodli?

Toto aktuálne mocenské spojenie je dôležité, aby dokázali dostať pod kontrolu radikálnejšie politické prúdy. Zároveň tieto strany nemôžu existovať jedna bez druhej – potrebujú sa, prítomnosť oboch vo vláde je dôležitá pre dosiahnutie zmierenia v spoločnosti. V líbyjskom kontexte je dôležité chápať úlohu náboženstva vo verejnom živote. Možno Alianciu Mahmouda Džibríla zvonku vnímame ako sekulárnu silu, ale náboženstvo je v Líbyi všadeprítomné. Nikto zatiaľ nechce vyzerať, že ide „proti islamu“; to je definujúci faktor. Ani tvrdí zástancovia sekularizmu o tom nebudú hovoriť na verejnosti. Ďalším faktorom je nebyť spájaný s bývalým režimom. Kde je tá hranica u bývalých vládnych úradníkov Kaddáfího vlád je otázka, na ktorú sú Líbyjčania musia jasne odpovedať.

Keďže hovoríme o dvoch politických silách, majú aj osobitné agendy. Kde očakávaš vnútrovládne spory?

Uvidíme zrejme súťaž o moc, ale ešte nie sú známe konkrétne predstavy, ako má vyzerať nový líbyjský štát. Čakám spory týkajúce sa ústavy  – uspokojenie kmeňových požiadaviek na rozloženie síl, pozícia Berberov, do akej miery bude šaríja prestupovať zákonmi. O tom, že šaríja bude základ legislatívy, niet pochýb. Treba tiež mať na pamäti, že postoje líbyjského Moslimského bratstva, islamistov, sú podstatne menej známe ako egyptského, hnutie bolo v Líbyi potlačené oveľa výraznejšie. Všimnime si tiež, že keď sa v post-kaddáfíovskej ére začali etablovať nové politické sily, nehovorilo sa o stranách, ale o politických „entitách“. Politické strany boli doteraz zakázané.

Líbya má dosť krátku históriu vlastnej štátnosti – nezávislosť získala v roku 1951, od roku 1969 jej vládol Kaddáfí, ktorý centralizoval moc. Ako to dnes vyzerá s inštitúciami verejnej správy?

Na praktickej úrovni sa ich fungovanie údajne príliš nezmenilo, hierarchie už však nie sú také jednoznačné. Po otvorení Líbye ale vzniká oveľa väčší tlak na verejnú správu – zo strany obyvateľov, občianskej spoločnosti, zahraničia – a očakávaní je skutočne veľa. Momentálne sa zdá, že v štátnych inštitúciách panuje skôr strach z možného obvinenia z korupcie. Boja sa rozdávať peniaze, boja sa, že budú označení, že podporujú jednu alebo druhú stranu. Istá opatrnosť  vyplýva aj z toho, že po Líbyi sa ešte stále pohybujú ozbrojené milície. Elity, ktoré boli zvolené, sú tiež zdržanlivé – majú strach, že keď ukážu slabosť, stratia legitimitu. Niektoré inštitúcie pritom zatiaľ čerpajú len 30 percent ročného rozpočtu.

Takže opatrnosť víťazí nad odhodlaním robiť reformy?

Áno, ľudia vnímajú strach ísť s kožou na trh, urobiť rozhodnutie a stáť za ním. Všetci sa snažia nerobiť kontroverzné rozhodnutia, aby to neboli tie nesprávne.  Zlé rozhodnutia v krajine, kde sa len relatívne nedávno skončil boj, v krajine, kde je časť obyvateľstva stále po zuby ozbrojená a nový politický systém ešte len vzniká,  môžu byť drahé. Takže sa tu nedá hovoriť o nejakej prirodzenej autorite súčasných centrálnych síl. Skôr je to chodenie okolo horúcej kaše. To je pre mnohých ľudí, čo sa zúčastnili revolúcie, zdrojom sklamania. Problémy sa nenazývajú pravými menami, elita sa schováva.

Udiali sa teda vlastne od pádu Kaddáfího nejaké zásadné reformy, ktoré by mali dopad na životy bežných Líbyjčanov?

Nenazývala by som to reformami, skôr priestorom. Budem hovoriť o tom, čo je mi najbližšie, čiže občianska spoločnosť. Tá má relatívnu slobodu. Nik nebráni vzniku a registrácii nových organizácií. Majú síce problém s financovaním, ale  aj veľký priestor pre činnosť.

Ak sa pozrieme na konkrétne sektory – zdravotníctvo, školstvo, súdnictvo – čo je momentálne prioritou vládnucej elity?

Líbyjčania, čo majú blízko k vláde, opakujú, že prioritou je integrácia milícií a vyrovnanie sa s minulým režimom. K inštitucionálnym reformám doteraz prevažne nedošlo (okrem vytvorenia Národnej rady a krokov k nezávislému súdnictvu), prioritou je teraz bezpečnosť. Nakoniec, krásne to bolo vidieť pri menovaní novej vlády – do parlamentu následne vtrhli ozbrojené brigády. Takže možno sa v tejto atmosfére reformy robia ťažšie. Ešte pred voľbami bola Národná prechodná rada často kritizovaná za to, že mala napríklad prijať nejaké zásadné rozhodnutie, a neurobila to. Ale keď naopak prijala rozhodnutie, bola kritizovaná, pretože nebola volená, čiže nebola legitímna. Takže sa všetky rozhodnutia posúvali. Hoci terajšia vláda získala dôveru, nie u všetkých.

Ako prebieha vyrovnávanie sa s minulým režimom?

Keď hovoríme o vyrovnávaní sa s minulým režimom, musíme brať do úvahy nielen kontext pádu brutálneho režimu, ktorý Kaddáfí stelesňoval, ale aj násilie páchané počas nedávneho konfliktu – a to na oboch stranách. To sa už pohybujeme skôr v procese „prechodnej spravodlivosti“ (transitional justice), s ktorou líbyjskej vláde pomáha aj niekoľko medzinárodných inštitúcií. O to citlivejšia je táto otázka. Na jar vznikla Komisia pre integritu – niečo ako lustračný výbor, zároveň bol prijatý aj kontroverzný zákon o „zákaze glorifikácie“ bývalého režimu. Výbor má skúmať pozadie predstaviteľov verejného života, ale jeho mandát je veľmi vágny. Napríklad teraz ohlásil, že ide skúmať minulosť šiestich členov novej vlády. V parlamente má za chrbtom ozbrojcov – tie tvrdia, že im vadí práve kaddáfíovská minulosť niektorých členov vlády. Zároveň mi nie je jasné, prečo komisia nepreverila všetkých členov vlády už pred menovaním. Nezdá sa, že tam ide o systémový prvok, ale  len o ad hoc reakcie na želania ulice. Aj to je však lepšie než úplné bezprávie, ku ktorému bohužiaľ tiež dochádza. Nenapadla by mi však alternatíva. V celej tej spleti vplyvov kmeňových väzieb, milícií, nových politických, ekonomických a iných záujmov to vôbec nie je jednoduché.

Na druhej strane je možno pochopiteľné, že po rokoch núteného ticha chce každý formulovať svoje požiadavky. Vráťme sa ešte k inštitúciám – nové politické elity zdedili starú štátnu administratívu. Do akej miery ju majú pod kontrolou?

Nové sily získali legitimitu, keď padol režim. To bol ich najsilnejší zdroj moci nad inštitúciami, keďže iná alternatíva nebola. Samozrejme, to sa časom rozdrobuje, ich manévrovací priestor nie je veľký.  Úradníci sa správajú obozretne. Ani nerebelujú, ani sa neprimkli k novým elitám, lebo nevedia, z ktorej strany príde aká reakcia. Takže je to skôr taká paralýza inštitúcií – každý sa bojí prijať rozhodnutie. Na ministerstvách napríklad nedošlo k väčšej obmene úradníkov, hovorí sa, že sa snažia sťažiť prácu nových elít.

Prečo?

Skryte tomu neveria, prišli o pozíciu. Ale tu hovorím o dojmoch a o tom, čo som počula. Ani samotní Líbyjčania nie vždy celkom vedia, kto má veci skutočne pod kontrolou, a ako som už spomenula, inštitúcie sú pod tlakom.

Je možnosť, že Líbya sa vráti do predkaddáfíovských čias, ale bez Kaddáfího?

No samozrejme, o tomto najviac hovoria nové politické elity: „Pozor, hrozí nám kontrarevolúcia,“ a podobne. Iste, prokaddáfíovské jednotky sú stále aktívne, dochádzalo k únosom a mučeniu aktivistov. Jedným z takých výsledkov bol útok proti brigádam z Beni Walid. Súčasne sú v Líbyi desiatky, možno stovky ozbrojených skupín, ktoré stoja na rôznych miestach politického spektra. Ale v Líbyi je prakticky každý ozbrojený.

Aká je úloha týchto ozbrojených skupín?

Pre mnohých sú zdrojom stability – na miestnej úrovni sú zdrojom bezpečia. Ale dlhodobo zároveň aj destabilizujúcim prvkom, príkladom čoho je brigáda Ansar Sharia. Naviac časť z tých, ktorí po nociach postávajú po ulici, sú iba chlapci s pištoľami. Brigády ale napríklad ochraňujú dediny alebo susedstvá, odkiaľ pochádzajú. Často ich povolá vláda, alebo lepšie povedané, nechá ich nejakú dobu pôsobiť – tak to bolo na letisku v Tripolise, ktoré strážila brigáda zo Zintánu. Hoci si Líbya buduje nové celoštátne bezpečnostné zložky, zatiaľ to funguje tak, že v momente, kedy chce zasiahnuť (napríklad v Beni Walid), do operácie sa nepúšťa iba centrálna sila, ale musí vziať na palubu aj brigády, ktoré fungujú autonómne.

Odkiaľ majú zbrane?

Mnoho sa toho rozobralo počas konfliktu – z armádnych skladov. Južné hranice Líbye sú tiež priepustné, aj keď teraz toho prúdi dosť opačným smerom. Aj do Egypta. Ani Katar a krajiny Zálivu sa netajili podporou ozbrojencov.

Za Kaddáfího bola Líbya informačne dosť izolovaná – ako je na tom dnes?

Samozrejme, explózia. Vzniklo mnoho nových novín, aj dvojstránkových bulletinov. Hlad po informáciách je obrovský – ľudia majú plné zuby tajnostkárstva minulého režimu, takže dobiehajú zameškané.

Mnohé z nových informačných kanálov sú aj online – ako je to s prístupom na internet?

Pripojenie k internetu bolo v Líbyi ešte pred revolúciou kontrolované štátom. To pokračuje. Získať pripojenie nám ako mimovládke trvalo niekoľko týždňov, ani získať sim kartu nie je úplne jednoduché.

Čo preto musíš urobiť?

Obehnúť niekoľko obchodov (smiech). Nie je to drahé, skôr ide o to, že všetky siete údajne kontroluje štát. Aj keď pripojenie existuje, je na veľmi zlej úrovni. Dostupné nie je  všade, a keď už je,  je také zlé, že sa na to nemôžeš spoľahnúť na každodennej báze. Opäť, krajina sa otvorila, ale infraštruktúra na to nie je celkom pripravená. A priority sú pochopiteľne zatiaľ inde.

Keď si odmyslíme aktivistov, ako sa dostávajú k informáciám ostatní? Povedzme vidiečanka v strednom veku?

Líbya je veľmi kontaktná spoločnosť, je tam veľa neformálnych väzieb, ľudia sa rozprávajú. A platí: „Veríme tomu, komu veríme.“ Naviac, čaká sa, že to, čo sa píše, nie je úplná pravda. No a samozrejme, viac než noviny funguje rádio a televízia. Vznikol rad súkromných kanálov, nezávislosť ktorých je otázkou, ale zas nikde nič nefunguje bez zdroja peňazí. Čo je však poznať, je priestor občianskej spoločnosti.

Po tranzícii sa do krajiny zvyknú nahrnúť investori, donori a zahraničné mimovládky – s peniazmi a radami. Ako reaguje Líbya na záujem a ponuky zahraničia?

V ropnom priemysle je vplyv silný, investície tam prúdia, Líbya má záujem viac sa otvoriť Západu. Čo sa týka podpory občianskej spoločnosti a inštitúciám – tu platí, že nie každý chce pôsobiť v prostredí, ktoré nie je úplne bezpečné. Skôr je veľa plánov a sľubov, a potom sa nič neurobí. Ale nejaké prostriedky prišli, a tie sú vnímané pozitívne aj vládou. Pretože občianska spoločnosť je dôležitá aj pre stabilitu vlády – či už hovoríme o integrácii bývalých bojovníkov alebo rekonciliácii. Zahraničnému financovaniu občianskej spoločnosti sa na oficiálnej úrovni nekladú prekážky, pokiaľ prebieha transparentne. Na ministerstve kultúry vzniklo centrum na podporu mimovládneho sektora, ktoré sa tejto oblasti priamo venuje. Spolupráca s ním bola doteraz vždy dobrá. Vláda vie, že tie organizácie potrebujú prostriedky na svoju prácu.

To je zaujímavé trebárs v porovnaní s Egyptom, ktorý dávno a jasne povedal, že napríklad nechce americké vládne peniaze. V Líbyi teda nie je odpor k západným peniazom?

Nie na oficiálnej úrovni. Ale medzi ľuďmi existujú rôzne názory. Na ilustráciu: vznikla tu istá elita občianskej spoločnosti. Pár ľudí, ktorí radi debatujú so západnými mimovládkami, chcú s nimi spolupracovať. A potom je tu veľa ľudí, ktorí zatiaľ nemajú dobre vybudovanú sieť – nepoznajú zahraničné organizácie, nemajú prístup k zdrojom, mnohí nehovoria anglicky, necestovali do zahraničia. Tých by som nazvala prirodzenou občianskou spoločnosťou. Keď sa s nimi rozprávam, často sa pýtajú – prečo ste tu? Čo od nás chcete výmenou za pomoc? Nemyslia to v zlom, skôr sú prekvapení a zvedaví, naviac kladú aj úplne legitímne otázky. Majú problém vyjasniť si , o čo tým cudzincom vlastne ide. A tak sa ľahko šíria aj fámy a podozrenia.

Západné mimovládky sa často samé kontaktujú práve na tú elitu, ktorú si spomínala.

A tu je práve tá výzva pre nás – musíme sa naučiť lepšie vysvetliť našu úlohu (aj to, čo robíme doma). Transparentnosť je kľúčová. Tak ako sme my boli podozrievaví – neznalí k Líbyi, Líbyjčania sú podozrievaví k nám. Navyše, organizácie, ktoré komunikujú len s elitou, nikdy nezískajú obraz o premýšľaní normálnych ľudí.

Ako Líbyjčania vnímajú Európsku úniu?

Ako silného aktéra, ktorý im môže pomôcť. Zdroj peňazí a možnej spolupráce, niekoho, kto má zodpovednosť pomôcť Líbyi na ceste ku stabilite a demokracii. Z toho, čo som zažila ja, sa zatiaľ proti nej nestavajú, vidia, že to nie je niečo, čo sa ich snaží kolonizovať, to nezaznieva. Skôr je tu otázka hrdosti (legitimity) – politické elity nechcú byť vnímané tak, že chod vecí diktuje medzinárodné spoločenstvo. Ale so západnou podporou občianskej spoločnosti problém nemajú, naopak. Problém majú skôr s vplyvom Zálivu. Ale býva to samozrejme aj opačne.

Štátne elity si teda uvedomujú, že občianska spoločnosť je nápomocná a nevnímajú ju ako nepriateľa.

V Líbyi by napríklad bez občianskej spoločnosti nebolo možné riešiť humanitárnu situáciu počas vojny. Takže rôzne združenia sú vnímané ako kľúčoví partneri pre rozvoj a riešenie hlavných problémov – integrácia bojovníkov, aktivity, ktoré dostanú mladých z ulice, atď. Do akej miery sa to zmení, ak občianska spoločnosť začne vládu príliš kritizovať, je iná otázka. Ešte nevieme, kde je hranica, kam až môžu zájsť.

Čo v týchto dňoch robí v Líbyi Vaše združenie?

Začali sme základnou humanitárnou pomocou počas konfliktu, potom sme zistili, že je tu veľa nových iniciatív, ktoré chcú niečo robiť pre lepšiu Líbyu, ale ešte presne nevedia ako. Naša transformačná skúsenosť je pre nich cenná – zatiaľ robia kroky intuitívne a radšej si vypočujú, čo sme zažili, chcú vedieť, ako sme robili veci, čo fungovalo, čo nie. Tieto rozhovory sú pre nich zásadné – zaujíma ich všetko, od manažmentu mimovládiek po strategické plánovania. V Líbyi sme doteraz robili školenia na prípravu kampaní ako spolupracovať s médiami. Teraz tiež pripravujeme cestu do Tripolisu, kde budú naši ústavní právnici a experti diskutovať s líbyjskými kolegami a skupinami občianskej spoločnosti, ktorí sa snažia zapájať do prípravy ústavy. Onedlho v Prahe privítame aj skupinu občianskych aktivistov z rôznych kútov Líbye a budeme sa venovať napríklad boju s korupciou alebo spolupráci štátu a mimovládnych organizácií na lokálnej úrovni.