Zahraničná politika

Prečo predčasne?

Hoci oficiálnym dôvodom skorých prezidentských a parlamentných volieb bolo urýchlenie prechodu na systém prezidentskej republiky, ktorý si tesnou väčšinou v referende Turci odhlasovali minulý rok, skutočných dôvodov môže byť niekoľko. Nehovoriac o krátkom čase, ktorý vláda vyhradila na kampaň, čím čiastočne obmedzila rozvoj menších strán; pri hľadaní dôvodov netreba zabúdať na súčasné nálady obyvateľstva. Aj počas volieb bude v Turecku v platnosti výnimočný stav, ktorý platí v krajine takmer dva roky. Pôsobenie väčšiny najvýznamnejších médií v rukách podporovateľov vlády rovnako zohrá úlohu.

Vládna Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) sa mohla chcieť zviesť aj na nacionalistickej vlne podporovateľov operácií, ktoré turecká armáda podnikla v Sýrii. Tie boli – a stále sú – v krajine považované za úspech.

Špekuluje sa aj o tom, že prezident zobral do úvahy zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu v krajine, ktorej ekonómovia už dnes predpokladajú neodvratnú krízu. Ako sa ukázalo, vláda ani centrálna banka neboli schopné zastaviť pád tureckej líry, ktorá voči doláru len počas mája oslabila o viac ako 16 percent. Kým na začiatku funkčného obdobia prezidenta Erdoğana v roku 2014 sa turecká mena pohybovala na úrovni 2,3 líry za jeden dolár, dnes už prekračuje 4,5 líry. Rekordný prepad meny je kombináciou niekoľkých faktorov, vrátane vysokého deficitu bežného účtu, narastajúcej inflácie, pádu dôvery zahraničných investorov, či dokonca zvyšujúcimi sa cenami ropy, ktorú Turecko iba dováža. Reformy centrálnej banky, ako zjednodušenie operačného rámca menovej politiky, však nielenže prichádzajú neskoro, ale evokujú viac kozmetické predvolebné postupy ako konštruktívne zásahy.

Ak okrem silných slov na tureckého voliča niečo zaberá, je to práve stav a perspektíva vlastného finančného zabezpečenia. Turci s menou, ktorá zo dňa na deň padá – pravdepodobne ešte rýchlejšie, ako predpokladali Erdoğanovi poradcovia –, môžu byť ovplyvnení natoľko, že súčasného prezidenta nemusia opäť podporiť.

Sám Erdoğan sa k ekonomickej situácii vyjadruje skôr stroho, pričom nabáda svojich nasledovníkov, aby si vlastné eurá a doláre čo možno najrýchlejšie zamenili za líry, a pomohli tak tureckej ekonomike. Ale koncom mája podobne ako jeho súčasný podporovateľ, líder opozičnej nacionalistickej strany MHP Devlet Bahçeli, prišiel s konšpiračnou rétorikou. Obaja lídri na viacerých predvolebných mítingoch tvrdili, že pád líry zapríčiňujú „zahraničné mocnosti“, ktoré sa Erdoğana snažia odstaviť od moci. „Takouto manipuláciou nás nemôžu zasiahnuť,“ volal prezident na mítingu v Isparte.

Kandidáti – protivníci

Úloha Devleta Bahçeliho je v súvislosti s voľbami pomerne významná. Hoci jeho strana predstavuje opozíciu, práve tento 70-ročný politik prišiel s návrhom predčasných volieb. Podporu vzápätí vyjadril súčasnej hlave štátu. Vládna AKP aj prezident návrh s radosťou prijali.

Bahçeli chce opäť dostať do parlamentu svojich konzervatívnych nacionalistov, z ktorých sa len prednedávnom odštiepila časť vedenia a založila Dobrú stranu (İyi Parti). Jej líderkou je Meral Akşenerová, ktorá bola prvou známou a silnou vyzývateľkou súčasného prezidenta. Sama volá po zrušení prezidentského systému, návrate slobody pre tlač či rokovaniach o vstupe do Európskej únie. Bývalá ministerka vnútra však pravdepodobne nebude schopná osloviť početnú kurdskú komunitu, lebo práve v čase, keď rezort viedla, zažívala menšina v Turecku nevídané represie. Kurdi to Akşenerovej neodpustili.

Hoci sa spočiatku zdalo, že by práve „železná lady“, ako líderku Dobrej strany Turci nazvali, mohla byť najväčšou prekážkou v jednoznačnom Erdoğanovom víťazstve, dnes je v prieskumoch až tretia. Predbehol ju reprezentant druhej najväčšej politickej strany v tureckom parlamente, sekulárnej CHP. Muharrem İnce je síce v strane dvojkou, no reprezentuje mladé a progresívne krídlo opozície. Turkom po zvolení sľubuje slobodný, vedecký a sekulárny vzdelávací systém, navýšenie minimálnej mzdy či návrat k presadzovaniu kemalistických hodnôt. Popularitu si zaisťuje podobnou plamennou rétorikou, na akú sme zvyknutí u Recepa Tayyipa Erdoğana. V İnceho prípade je však cieľom najväčšej kritiky prezident.

V prvom kole prezidentských volieb určite podchytí výraznú voličskú základňu aj Selahattin Demirtaş. Lídra kurdskej strany HDP už od novembra 2016 väznia za protištátnu propagandu. Prokuratúra pre neho žiada 142-ročný trest. Mladý „turecký Obama“ zaujal mladšie generácie tureckých sekulárnych voličov nielen ako kandidát na prezidenta v roku 2014, keď skončil tretí, ale aj ako líder strany, ktorému sa podarilo dostať Kurdov do parlamentu vo významnom zastúpení. V tohoročných voľbách bude – hoci z väzenia – stáť na čele koalície piatich kurdských strán.

Podľa prieskumov, ktorých ešte nebolo veľa, zatiaľ jednoznačne vedie Erdoğan s približne 45 percentami. Druhý İnce sa pohybuje v prieskumoch okolo 24 percent. Akşenerová dosahuje viac ako 16 percent. Pri parlamentných stranách, ktoré kandidáti reprezentujú, je to podobné.

Prekvapením by mohlo byť, ak sa do parlamentu nedostanú Bahçeliho nacionalisti a hlasy preberie Akşenerovej İyi Parti. Otázna môže byť aj parlamentná účasť kurdskej HDP.

Obavy z podvodov

Mnohí analytici a pozorovatelia už teraz hovoria o tom, že vládna strana urobí všetko preto, aby víťazstvo svojho kandidáta zaručila. Ak súčasný prezident neobháji jasné víťazstvo už v prvom kole, jeho podporovateľom to uberie presvedčenie. Navyše, v druhom kole hrozí, že sa proti jeho osobe chtiac-nechtiac budú musieť združiť všetky opozičné strany a hnutia.

Preto sa skloňujú možnosti podvodov a manipulácie s hlasmi a volebnými lístkami. Nebolo by to po prvýkrát. Odkedy Turci zrušili systém „atramentovania“ prstov, ktorý stále platí napríklad v Iraku či Iráne, otáznikov pribúda. Len pri minuloročnom referende o zmene ústavy, ktoré iba tesnou väčšinou odobrilo prezidentský systém, nad jeho priebehom zdvíhala obočie Európska únia, OBSE aj Rada Európy.

V deň referenda Ústredná volebná komisia napríklad zrušila pravidlo, na základe ktorého mal mať každý volebný lístok oficiálnu pečiatku. Opozícia tvrdí, že komisia vtedy zarátala k výsledkom aj viac ako 1,5 milióna neopečiatkovaných lístkov. Pritom pri takmer 50-miliónovej účasti bol rozdiel vo výsledku referenda necelých 1,4 milióna hlasov.

Dnes na podobné scenáre upozorňujú medzinárodné organizácie aj opozícia. OBSE už avizovala, že na pozorovanie vyšle 378 pozorovateľov. Európsky parlament sa však tentokrát stiahol. Mesiac pred voľbami oznámil, že sa pozorovania v Turecku v júni žiadny pozorovateľ nezúčastní a jeho predstavitelia ani nebudú komentovať následné výsledky.

Dňa 24. júna príde v Turecku k urnám približne 50 miliónov voličov. Predtým budú hlasovať aj milióny Turkov žijúcich v zahraničí. Parlamentnú časť vyhrá vládna strana AKP, prezidentskú skrotí Recep Tayyip Erdoğan. Zaujímavejšie aj pre Európsku úniu budú mnohé odtienky týchto volieb: či sa kampaň a voľby zaobídu bez vážnych incidentov, ktoré by mohli na poslednú chvíľu manipulovať s hlasmi, ako bude zabezpečená férovosť pri voľbe, či sa do parlamentu dostanú nacionalisti, či Kurdi prekonajú vysokú 10-percentnú vstupnú bránu , ale najmä, či sa Erdoğanovi bravúrne podarí prevalcovať protikandidátov a vďaka nadpolovičnej väčšine bude 25. júna v Ankare oslavovať ako nikdy predtým.

Hoci v plebiscite ostatných 12 volieb posledných 16 rokov jasne dominoval Erdoğan a jeho strana, predsa len budú najbližšie voľby prelomové. Kurz obrovskej lode Turkov totiž zvráti akýkoľvek výsledok.