Zahraničná politika

Kríza zomkla tradičné partnerstvo

V roku 2012 – jedenásť rokov po teroristických útokoch v USA, uprostred ekonomickej krízy a v roku amerických prezidentských volieb – môžeme konštatovať, že transatlantická spolupráca má pevnú väčšinovú podporu na oboch stranách Atlantiku. Konkrétne: dve tretiny respondentov v Európe a 63 % v USA hovoria, že USA a Európa majú dosť spoločných hodnôt, aby mohli spolupracovať pri riešení medzinárodných problémov; iba celkom marginálnych 5 % respondentov v Európe a 7 % v USA si myslí, že vzájomné vzťahy sú zlé.

Naozaj, ako keby pokračujúca ekonomická kríza preverila spoločné hodnoty a po „flirtovaní“ s Áziou sa ukazuje pevná báza transatlantického spoločenstva. Tak napríklad v Európe si minulý rok 37 % percent respondentov myslelo, že Ázia je dôležitejší región pre národné záujmy ako USA, v tomto roku je to len 30 % a 61 % jasne vidí ako dôležitejšiu Ameriku. Posun v USA je ešte dramatickejší – minulý rok si väčšina (51 %) myslela, že Ázia je dôležitejšia ako Európa, dnes je to presne naopak – 55 % považuje Európu za dôležitejší región pre národné záujmy krajiny.

Hodnotenie USA, jeho líderstva a výkonu medzinárodnej politiky má silne personalizovaný podtón. Obrovský zlom nastal v roku 2009, keď v Európe málo populárneho prezidenta Georgea Busha vystriedal Barack Obama. Bezprecedentný nárast popularity amerického prezidenta v očiach európskej verejnosti „potiahol“ aj ďalšie indikátory vnímania politiky USA. Na sklonku prvého prezidentského cyklu sa obraz Obamu u európskej verejnosti síce zreálnil, ale stále je jeho rating vysoký a jeho multilaterálny prístup k medzinárodným otázkam vysoko oceňovaný – 71 % respondentov v Európe schvaľuje spôsob, akým pristupuje k medzinárodnej politike, a ak by sa americké prezidentské voľby konali v Európe, súčasný prezident by úplne jednoznačne vyhral nad svojim republikánskym vyzývateľom Mittom Romneym, ktorý je v Európe málo známy.

Kladný postoj k medzinárodnej politike amerického prezidenta však nie je prepojený na dôveru k priaznivému vývoju v krízových oblastiach. Budúcu stabilitu v Afganistane vidí optimisticky len štvrtina Európanov a 38 % Američanov, o niečo priaznivejšie vidia Irak – 29 %, resp. 45 %. Ostrovy optimizmu sú z roka na rok menšie a v zhode s tým rastie aj percento tých, ktorí by podporili stiahnutie alebo zníženie vojenských misií svojich krajín v Afganistane.

Načo NATO?

Tradičnou otázkou prieskumu je aj vzťah k NATO – považujeme túto organizáciu za dôležitú pre našu bezpečnosť? Do tejto odpovede sa premieta aj dôvera v zmysluplnosť, efektívnosť a oprávnenosť Aliancie. Výsledky nie sú zlé, ale ani úplne presvedčivé. Predstavitelia členských krajín asi čakali po Chicagskom summite od verejnosti viac ako vlažných 58 % podpory od európskych respondentov a 56 % amerických. Interpretovanie týchto čísiel je samozrejme zaťažené „uhlom pohľadu“. Slovenská verejnosť mala v minulosti k členstvu v Aliancii pomerne rezervovaný vzťah. Aktuálne je slovenský výsledok tesne nad priemerom európskych členských krajín – 61 %, pričom v roku 2004, keď projekt na Slovensku začínal, čiže krátko po vstupe, kladne na rovnakú otázku odpovedalo iba 47 % opýtaných. Trendy sú teda v našom prípade priaznivé a táto dimenzia spojenectva – verejná podpora – možno dnes už aj predbieha iné aspekty, napr. týkajúce sa záväzkov, ktoré sú v gescii exekutívy.

Názorový posun, ktorý sme výraznejšie zaznamenali v roku 2010, nenastal automaticky. Prispelo k nemu viacero okolností, predovšetkým asi čas. Od vstupu Slovenska do NATO uplynulo viac ako osem rokov a občania SR si navykli na členstvo a s ním súvisiace geopolitické zaradenie Slovenska ako na realitu, o ktorej sa nediskutuje. Niekdajšie koncepty slovenskej neutrality, vízie našej krajiny ako mosta medzi východom a západom, ktoré boli v 90. rokoch populárne v časti politickej komunity i širšej verejnosti, prestali byť aktuálne.

Dôležitým faktorom je aj to, že Slovensko sa správa ako zodpovedný člen a aktívna účasť našich vojakov na misiách je dôvodom na hrdosť a identifikáciu. Navyše, vojenská angažovanosť SR nebola zásadne spochybnená ani jednou z relevantných politických strán. Skrátka: protiatlantickou či protiamerickou kartou sa v politickej aréne už niekoľko rokov nehrá. V neposlednom rade k „atlanticizácii“ slovenskej verejnosti prispela aj vyššia mediálna prítomnosť či viditeľnosť slovenskej bezpečnostnej komunity a jej zapojenia do medzinárodnej transatlantickej siete, napr. medzinárodná konferencia Globsec, ktorú každoročne organizuje Slovenská atlantická komisia.

Názory na EÚ a euro v pohybe  

Kým transatlantické a bezpečnostné témy majú v projekte svoje tradičné miesto, v posledných 2 – 3 rokoch sa stále viac pozornosti venuje aj európskej agende a ekonomike. Ekonomická kríza sa stáva prierezovou témou, akýmsi optickým filtrom, cez ktorý verejnosť vníma všetko ostatné. Subjektívne vnímanie dopadov krízy je totiž rozšírené vo všetkých krajinách (iba vo Švédsku a Nemecku je podiel ľudí, ktorí sa cítia dotknutí krízou, pod 50 %). Na Slovensku až 83 % respondentov uvádza, že ekonomická kríza negatívne ovplyvnila ich osobnú finančnú situáciu, čo je o 5 percentuálnych bodov viac ako vlani a až o 15 bodov viac ako v roku 2010. Iste, tento pocit nie je objektívnou správou o stave ekonomiky, má však vplyv na to, ako ľudia premýšľajú a hodnotia svet okolo seba.

Napriek rozšírenému uvedomovaniu si dôsledkov krízy na Slovensku stále prevláda názor, že členstvo v EÚ a v eurozóne má na národnú ekonomiku pozitívny vplyv. Miera nadšenia z EÚ však zaznamenáva značné medziročné poklesy. Vo vzťahu k členstvu v EÚ podiel pozitívnych odpovedí klesol na Slovensku zo 68 % v roku 2010 na 56 % v roku 2012, čo je o niečo menej ako priemer za EÚ12. Klesol aj podiel tých, korí sú presvedčení o pozitívnych účinkoch členstva v eurozóne – zo 64 % v roku 2010 na 54 % v tomto roku, čo je však stále najviac zo všetkých skúmaných krajín eurozóny. Prípadné vystúpenie z eurozóny by na Slovensku podporilo len 17 % opýtaných, čo je najmenej zo všetkých skúmaných krajín používajúcich euromenu.

Táto pozitívna bilancia má i svoju odvrátenú stranu: výskum zisťoval aj názory európskych verejností na príspevky ich krajín do „záchranného“ fondu pre krajiny s rozpočtovými problémami. Príspevky v priemere schvaľuje  54 % európskych respondentov. Z dvanástich skúmaných krajín EÚ je najvyššia podpora v Taliansku (66 %), Španielsku a Francúzsku (65 %) a najnižšia na Slovensku (31 %). Na Slovensku sa teda vo vnímaní verejnosti vynára takýto vzorec – áno, euro je dobré, ale solidarita už nie. Tieto čísla majú svoju ľahko čitateľnú diagnózu – hlasy proti eurovalu sú v politickej diskusii prítomné a oslovujú aj existujúce sebaobrazy o chudobných Slovákoch, ktorí si už pridlho a pritesno uťahujú opasok.

Ochota byť solidárny však veľmi úzko súvisí aj s predstavou o spravodlivosti. A v tomto „teste“  Slovensko úplne prepadlo: drvivá väčšina opýtaných (až 83 %) je presvedčená, že náš ekonomický systém nie je spravodlivý, profituje z neho len zopár ľudí, iba 6 % si myslí opak. Podobný výsledok zaznamenal tohtoročný výskum len v Bulharsku. Treba doplniť, že nikde  nie je spravodlivosti dosť, ale v krajinách ako Švédsko, Holandsko, USA sa číslo tých, ktorí systém hodnotia ako spravodlivý, pohybuje okolo jednej tretiny, priemer za dvanásť krajín EÚ je 12 %. Výskum sa síce pýtal na ekonomiku, dá sa však odhadovať (aj na základe iných aktuálnych výskumov), že intenzívny pocit absencie spravodlivosti súvisí aj s inými oblasťami našej spoločnosti – právnym systémom – vymožiteľnosťou práva, korupciou, politickým klientelizmom a ďalšími neduhmi. Nepríjemným dôsledkom takéhoto masívneho presvedčenia je občianska pasivita, rezignácia, paušálna predstava o nepoctivých politikoch.

Čo sa týka vzťahu Európanov k EÚ, aj výskum TT potvrdil, že názory sú polarizovanejšie, ostrejšie, napr. s rozšírením právomocí EÚ v oblasti hospodárskych a rozpočtových politík členských krajín by súhlasilo 53 % nemeckých respondentov, ale len 15 % britských; spôsob, akým EÚ pristupuje k ekonomickej kríze, schvaľuje vyše 60 % Bulharov i Rumunov, ale len tretina Španielov či Britov. Je to jasný signál, že európska agenda sa stáva predmetom domácich politických debát, že niekdajší „pasívny konsenzus“ je minulosťou a dá sa očakávať „viac EÚ“ aj v národných politikách členských štátov.

Podhľad do/z Ruska

Geografická diverzita projektu urobila tento rok významný skok – do výskumu bolo zaradené aj Rusko. Môžeme sa na ňu pozrieť minimálne v dvoch perspektívach – ako svet vníma Rusko a ako ruská verejnosť vníma svet. Ukazujú sa dva rozdielne obrazy – postoje k Rusku sú vo väčšine európskych krajín prevažne nepriaznivé – iba Bulharsko a Slovensko sú výnimkou. Zo slovenských respondentov dve tretiny (64 %) vnímajú Rusko priaznivo, čo je podstatne viac ako priemer za 12 krajín EÚ (37 %). V USA sa priaznivo o Rusku vyjadrilo 42 % opýtaných. Dištanc voči Rusku tradične prejavujú poľskí respondenti.

Postoje slovenskej (a bulharskej) verejnosti sú popri slabej historickej ostražitosti voči „matičke Rusi“ prejavom aj súčasnej tolerancie voči „putinizmu“, ktorej korene by sa iste dali vystopovať v pozíciách a prejavoch politických elít.

Druhý pohľad je smerom z Ruska na svet. A tu vidíme prevládajúce plusové znamienko priaznivých postojov – najvýraznejšie k Nemecku (71 %), ale aj k EÚ (64 %), Turecku (61 %), či USA (50%). Ruská verejnosť na jednej strane odmieta líderstvo inej krajiny ako svojej vlastnej, na druhej strane vidí zdieľané záujmy a hodnoty, ktoré sú predpokladom vzájomnej spolupráce. Vyše polovica Rusov vidí spoločné záujmy s USA, vyše 60 % s EÚ, ale aj s Čínou. A iste nijako neprekvapí, že najdôveryhodnejšou inštitúciou pre ruskú verejnosť je prezident (69 %), v tesnom závese nasleduje armáda (67 %) a cirkev (65 %).

Výsledky tohtoročného výskumu ukazujú, že transatlantické vzťahy sa po dekáde prudkých výkyvoch stabilizovali. Druhý nástup Baracka Obamu už nebude v Európe prijímaný tak euforicky ako zmena v Bielom dome v roku 2009. A ak by si americkí voliči zvolili republikánskeho kandidáta, pravdepodobne sa ukáže, že negatívna personalizácia americkej zahraničnej politiky sa prejavuje až v spojení s konkrétnymi krokmi. Navyše, Európania sú dnes priveľmi zamestnaní krízou a vlastnými problémami a  transatlantické spojenectvo radšej vidia ako pevný bod na mape sveta. Je totiž jeden z mála.