Zahraničná politika

Voľba europoslancov zostáva rovnaká. To znamená, že sa pravdepodobne nezmení ani systém výberu šéfa Európskej komisie, prvýkrát vyskúšaný v roku 2014[1], na základe tzv. Spitzenkandidátov, ktorých si už niektoré strany do nadchádzajúcich volieb zvolili. Pred štyrmi rokmi bol nápad prijatý s pomerne veľkou podporou, dnes odborníci poukazujú na jeho nedostatky a na to, že je formálne nedokončený.

Ide o systém, ktorý umožňuje voličom aspoň čiastočne ovplyvniť to, kto bude šéfom jednej z troch najdôležitejších európskych inštitúcií – Európskej komisie. Funguje tak, že európske politické skupiny zložené z politických strán po celej Únii si v ľubovoľnom čase pred voľbami zvolia, resp. určia lídra kandidátky – Spitzenkandidáta. Tento kandidát sa následne bude oficiálne uchádzať o pozíciu predsedu Európskej komisie za danú stranu, ak „jeho” strana dostane najviac hlasov v eurovoľbách. Počet hlasov by mu mal zabezpečiť väčšiu legitimitu, čím sa Európskej rade uľahčí povinnosť nominácie na tento post. Tú mala podľa Lisabonskej zmluvy už aj pred zavedením systému Spitzenkandidátov, no mohla nominovať aj kohokoľvek iného, napríklad aj niekoho, kto nekandidoval do Europarlamentu. Rozhodnutie musí následne spečatiť Európsky parlament. Volič tak okrem europoslancov môže ovplyvniť aj výber šéfa inej inštitúcie a je pravdepodobné, že každý Spitzenkandidát bude robiť kampaň aj inde v EÚ, nielen vo svojej krajine. Predpokladal sa tak zvýšený záujem o účasť na eurovoľbách, ktorá je oproti iným voľbám výrazne nižšia aj v iných krajinách než na Slovensku.

Problém číslo jeden

Ide o systém, ktorý vznikol – ako už vyplýva aj z názvu – v Nemecku. Tamojšia domáca politika sa ním riadi v podstate dodnes. Strany majú navrchu kandidátky lídrov, ktorí by boli v prípade výhry potenciálnymi kandidátmi na kancelára. Volič tak vie, ktorého možného kancelára si prostredníctvom straníckej kandidátky vyberá. S tým rozdielom, že takýto líder v Nemecku skladá koalíciu zo strán zvolených do parlamentu, ktorý mu zároveň prejavuje dôveru. Neexistuje iná inštitúcia, ktorá by ho parlamentu nominovala. Vďaka takémuto systému volič od začiatku vie, „do čoho ide“ – akého kancelára má očakávať, ak zvolí tú-ktorú stranu. Na Slovensku napríklad vládu skladá ten, koho tým poverí prezident. Nemusí to však byť predseda najsilnejšej strany zvolenej do parlamentu, ak nemá schopnosť zložiť koalíciu s väčšinovou podporou v parlamente.

Systém Spitzenkandidátov napríklad nerieši, čo robiť v prípade, ak by v eurovoľbách dostala najviac hlasov strana, povedzme, extrémistická, ktorá by nemala väčšinovú podporu v Európskom parlamente, alebo ak by v Európskom parlamente sedela väčšina euroskeptikov a Európska rada by chcela nominovať proeurópskeho kandidáta. Podľa článku 17[2] Lisabonskej zmluvy totiž musí kandidáta na funkciu predsedu Európskej komisie po voľbách zvoliť väčšinou Európsky parlament. O tom, kto takéhoto kandidáta navrhuje, sa v zmluve píše skôr všeobecne tak, že ho navrhne Európska rada „po príslušných konzultáciách, zohľadňujúc voľby do Európskeho parlamentu”. Tohto kandidáta volí Európsky parlament väčšinou svojich členov. Ak nezíska požadovanú väčšinu, „Európska rada kvalifikovanou väčšinou navrhne do jedného mesiaca nového kandidáta, ktorého volí Európsky parlament podľa rovnakého postupu”.

Problémom je, ak nastane rozpor v tom, koho vidí ako vhodného kandidáta Európska rada a koho väčšina europoslancov. Výber takejto mimoriadne vplyvnej funkcie ako je predseda Európskej komisie nie je oficiálne definovaný. Už v roku 2014, keď sa tento systém zaviedol, mali s víťazom volieb, teda lídrom Európskej ľudovej strany EPP Jeanom-Claudom Junckerom, problém[3] napríklad Briti a Švédi. V tejto súvislosti prijal Európsky parlament vo februári rozhodnutie, že po nadchádzajúcich voľbách bude voliť predsedu Komisie len spomedzi kandidátov, ktorých strany zároveň označia ako lídrov, teda tzv. Spitzenkandidaten. No ani výber týchto lídrov kandidátok vnútri strany nie je definovaný a líši sa naprieč politickým spektrom. Nemá zvonku zadané žiadne oficiálne kritériá a ani sa nemusí riadiť väčšinovým názorom voličov danej politickej skupiny. Po nadchádzajúcich voľbách do Európskeho parlamentu sa ráta s väčšou fragmentáciou politických skupín, čo môže byť problematické pre nájdenie väčšiny v Europarlamente.

Svojich Spitzenkandidátov si už niektoré politické skupiny Europarlamentu – ako EPP alebo ECR –  zvolili a podľa posledných prieskumov[4] to vyzerá na opätovné víťazstvo ľudovcov s o niečo slabšími socialistami z PES. Na tretiu priečku by sa po novom podľa prieskumov prebojovali liberáli z ALDE.

Problém číslo dva

Niektorí kritici systému Spitzenkandidátov hovoria, že zvýhodňuje veľké krajiny, a hlavne veľké politické skupiny. Európsky parlament pri ich voľbe volí väčšinovo, prevahu tak môžu mať veľké štáty s najväčším počtom europoslancov, ktorí nemusia zohľadňovať pri voľbe geografické, demografické, ani iné hľadisko alebo, naopak, môžu sa riadiť len niektorým z týchto kritérií, z čoho vyplýva, že zvolený nemusí byť ten najlepší, ale ten „najschodnejší”.

Geografia navyše stále zohráva zásadnú rolu pri kreovaní členov Európskej komisie, z ktorých momentálne každý, vrátane jej predsedu a vysokej predstaviteľky pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, pochádza z jednej členskej krajiny EÚ. Portfóliá komisárov sa pri počte 28, resp. 27, do istej miery aj prelínajú, ako napríklad hospodárske záležitosti, obchod a rozpočet. Komisári môžu, ale nemusia zároveň kandidovať do Európskeho parlamentu, lebo ich nominujú národní lídri. Europoslanci v rozhodnutí[5] z februára tohto roka však odporučili, aby bolo viac nominovaných kandidátov na eurokomisárov z radov europoslancov, čo by zvýšilo politickú legitimitu Komisie. Koľko z nich tak urobí, je však otázne.

Zámer dobrý

Keď sa v roku 2014 zaviedol systém Spitzenkandidátov, mnohí v ňom videli pokrok k vyššej demokratizácii. Presne to bolo aj jeho deklarovaným zámerom – viac zdemokratizovať voľbu predsedu výkonného európskeho orgánu, kľúčového pri rozhodovaní o smerovaní Únie. Zvýšiť tak legitimitu inak nevoleného kolégia Komisie prostredníctvom nepriamo voleného predsedu, zároveň zvýšiť záujem o voľby, a teda aj samotnú účasť a istým spôsobom mať aj nadnárodný presah.

Čo sa týka účasti[6] na eurovoľbách, v roku 2014 bola v porovnaní s rokom 2009 takmer totožná, líšiac sa len v desatinách: 42,61 % pred šiestimi rokmi, 42,97 % pred deviatimi rokmi. Najviac narástla v Litve a Nemecku, najnižšia bola z celej EÚ práve na Slovensku – len 13,05 %.

V nadnárodnom presahu chcel zájsť súčasný predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker ešte ďalej. V roku 2017 v Správe[7] o stave Únie navrhol vytvoriť nadnárodné volebné zoznamy, teda akési nadnárodné kandidátky. Diskusia o takejto možnosti však neprebehla na odbornejšej, ani na politickej úrovni. Neskôr Komisia navrhla[8], aby do Európskeho parlamentu kandidovalo toľko spoločných európskych kandidátov naprieč krajinami Únie, koľko miest ostane v Europarlamente po odchode Veľkej Británie z EÚ. Neúspešne. Doterajší systém sa tak nemení a jeho nadnárodný presah ostáva len na rozhodnutí Spitzenkandidátov, či v rámci kampane do európskych volieb budúci rok precestujú Európu a podporia lokálnych členov kandidátok svojich politických rodín.

---

[1] http://europa.eu/rapid/press-release_IP-18-743_sk.htm

[2] https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=OJ:C:2008:115:FULL&from=SK

[3] https://multimedia.europarl.europa.eu/en/spitzenkandidaten-the-underlying-story_M003-0305_ev

[4] https://www.politico.eu/interactive/european-elections-2019-poll-of-polls/

[5] http://www.europarl.europa.eu/news/en/press-room/20180202IPR97026/spitzenkandidaten-process-cannot-be-overturned-say-meps

[6] http://www.europarl.europa.eu/elections2014-results/en/turnout.html

[7] http://europa.eu/rapid/press-release_SPEECH-17-3165_en.htm

[8] http://europa.eu/rapid/press-release_IP-18-743_sk.htm