Zahraničná politika

Snahy o vyriešenie konfliktu vo východnej Európe na základe tzv. Minských dohôd do dnešného dňa skôr zlyhávali. Pre bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenku bolo však dobrým marketingovým ťahom hostiť stretnutie Francoisa Hollanda a Angely Merkelovej s Vladimirom Putinom. Štátna televízia rozprávala o tzv. „normandskej štvorke“ s úžasom. Treba si uvedomiť, že Bielorusko si pomaly buduje medzinárodný imidž; z izolovanej diktatúry je dnes miesto dôležitej mediačnej platformy. Zrušenie sankcií EÚ proti štátnym zamestnancom a podnikateľom Bieloruska tento trend potvrdilo: vojna na Ukrajine pomáha Minsku prelomiť izoláciu. Niektorí analytici spojení s vládou dokonca začali blúzniť o Bielorusku ako o „regionálnom donorovi“ stability a bezpečnosti.

Prirodzene, tento imidž môže byť lákavý. No s pokračujúcou politickou závislosťou od Ruska a stagnujúcou nereformovanou ekonomikou je ďaleko od skutočnosti. Odhliadnuc od tvorby imidžu, súčasná situácia naznačuje veľmi nebezpečnú budúcnosť pre Bielorusko. Dnes ostáva Bielorusko Putinovým najbližším spojencom, ale zároveň môže byť aj jeho ďalšou obeťou. Ako tento paradox vysvetliť?

Gravitácia ruského sveta

Prezident Lukašenka sa roky snažil vykresliť Rusko ako oddaného a verného spojenca. Tento imidž sa zapáčil ruskému establishmentu, najmä v tých časoch, keď bývalí vazali Ruska opúšťali jeho sféru vplyvu. Lukašenkova cena narastala vždy, keď bol konflikt medzi Ruskom a Západom, keď sa ho obe časti sveta snažili dostať pod svoj vplyv. Kým bolo Rusko slabé, Minsku vyhovovalo figurovať ako jeho posledný spojenec.

Hneď ako Rusko zosilnelo a začalo konať asertívnejšie, Bielorusko začalo byť pozornejšie. Nebol to Západ či NATO, tradičné témy vzbudzujúce záujem propagandy štátnych médií. Ruská intervencia v Gruzínsku v roku 2008 a nedávna anexia Krymu zneistili nejedného úradníka v Minsku. Zmena pravidiel bola evidentná. Už to bolo iné Rusko, s ktorým bolo treba rokovať. Už nie slabé a štedré k svojmu poslednému spojencovi, ale pripravené uplatniť vojenskú silu voči susedovi s cieľom ochrániť svojich krajanov. Z ideologického hľadiska bol aj Putinov nový koncept „ruského sveta“ hrozivým. Predstavoval vymyslenú kultúrnu komunitu rusky hovoriacich obyvateľov, ale nebol viazaný zákonnými hranicami, minimálne tými z roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu. Ideologický recept na teritoriálny revizionizmus bol pripravený.

Toto malo za následok, že sa Lukašenka po prvý raz objavil na strane opozície k svojmu tradičnému proruskému voličstvu, ktoré vítalo anexiu Krymu, a skôr sa upieral k prozápadným občanom, ktorých v minulosti potláčal. Avšak uvedomujúc si hrozbu „ruského sveta“ klopúceho na dvere Minska, ostal verný spolupráci s Ruskom. Bez ohľadu na nedávne reformy Bielorusko vďaka politickému systému ostáva neschopné spolupráce s EÚ a NATO. Ak príde reč na autoritárske systémy, niekedy sú dokonca aj národné záujmy na druhej koľaji pred samotným prežitím režimu.

Zároveň je však možné odpozorovať preventívne opatrenia proti ruskému iredentizmu. V roku 2014, krátko po anexii Krymu, nariadil Lukašenka bieloruskej KGB, aby potláčala akékoľvek správy o „perzekúcii Rusov v Bielorusku“. Rovnako uskutočnil kroky na obmedzenie ruského vplyvu na politický symbolizmus. Počas oslavy Dňa víťazstva boli napríklad tradičné červeno-oranžové stužky sv. Juraja nahradené zeleno-červenými, čo sú farby oficiálnej bieloruskej vlajky. Od začiatku vojny na Ukrajine sú stužky sv. Juraja kontroverzným symbolom „ruského sveta“, ktorý nosia napríklad tzv. povstalci na východe Ukrajiny. Z uniknutých dokumentov vyplýva, že sa Bielorusko snaží úplne nahradiť červeno-oranžové stužky oficiálnymi zeleno-červenými na všetkých ceremóniách.

Akokoľvek opatrne sa bieloruská vláda snaží vzdialiť od „ruského sveta“, tieto kroky neostávajú bez povšimnutia. Postkrymovská agresívna vlna národného šovinizmu, ktorá bola vytvorená a podporovaná zo strany ruskej vlády, mala dopad na vnímanie Bieloruska jeho najväčším susedom. Niektoré ruské médiá, najmä na internete, sa snažia vytvoriť nový imidž Bieloruska. Podľa tohto obrazu je Lukašenkov režim protiruský a snaží sa zničiť ruskú kultúru prostredníctvom politiky „bielorusizácie“. Bielorusko je prezentované aj ako krajina ohrozená nebezpečným prozápadným „fašistickým pučom“, ktorý ho vytlačí z „ruského sveta“ (chápaného ako politická a kultúrna jednota s Ruskom). Toto sú, samozrejme, nebezpečné pokusy vykresliť Bielorusko ako „druhú“ Ukrajinu, z čoho potom logicky vyplývajú aj ďalšie kroky, vrátane intervencie.

Nový diškurz?

V istom zmysle je nový ruský diškurz o Bielorusku produktom nervozity a paranoje, ktorú v Rusku vytvorila postkrymovská vlna šovinizmu. Mentalita „obliehanej pevnosti“ aktívne podporovaná Kremľom hľadala nepriateľa na každom rohu. Na druhej strane však rovnako odhaľuje nedostatok informácií o Bielorusku v Rusku. Dlhú dobu sa o Bielorusku hovorilo buď ako o mýtickej „ruskej“ krajine, ktorá si zachovala rusko/sovietske dedičstvo lepšie ako samotné Rusko, alebo ako o západnom susedovi pomáhajúcom Rusku v jeho boji proti západným nepriateľom s bratským národom, ktorého jediným snom je „zjednotiť sa“ so „starším bratom“. V tomto obraze sa brala samotná nezávislosť krajiny zo strany Rusov ako „dočasné nepochopenie“.

Prirodzene, keď tieto ruské stereotypy narazia na realitu, prinášajú hnev a frustráciu. Ruskí iredentisti musia čeliť niekoľkým nepríjemným faktom. V prvom rade prezident Lukašenka v žiadnom prípade nepreukazuje snahu zjednotiť sa s Ruskom a  v niektorých prípadoch vykonáva veľmi nezávislú zahraničnú politiku. Po druhé, v Bielorusku existuje nezávislá vízia bieloruskej identity, ktorá nezapadá do ruského imperialistického charakteru. V minulosti bolo Bielorusko významne rusifikované koloniálnymi praktikami. Postihol ho podobný osud ako Írsko, kde jazyk väčšiny nahradil jazyk koloniálnej mocnosti. Rusky hovoriaci Bielorusi, ale aj etnickí Rusi žijúci v Bielorusku, sa dnes neidentifikujú s Ruskom, tobôž nie s Putinom a jeho politikou. V posledných rokoch sa v krajine začal vytvárať rusky hovoriaci občiansky bieloruský nacionalizmus, ktorý vníma bieloruský jazyk, históriu a kultúru ako dôležité symboly nezávislosti.

Existujú ukazovatele, ktoré naznačujú, že sa v postsovietskych rokoch v Bielorusku konsolidoval nezávislý národ. Ruskí šovinisti majú problém stráviť tento fakt. Preto tie útoky (zatiaľ len slovné) na Bielorusko a Lukašenku, ktorý si čoskoro môže uvedomiť, že ak aj je proruský, nie je dostatočne proruský. Žiaľ, súčasná situácia nenaznačuje optimizmus. Bielorusku neprináleží rovnaká ochranná ruka v podobe NATO ako napríklad pobaltským krajinám. Signatári Budapeštianskeho memoranda z roku 1994, vrátane Ruska, sľúbili rešpektovať teritoriálnu integritu Bieloruska, ak odovzdá všetky nukleárne zbrane. Ale hlavné poučenie z Ukrajiny tkvie v tom, že napriek medzinárodným záväzkom západné mocnosti nebudú riskovať vojenskú konfrontáciu s Ruskom na záchranu „ľudí zo vzdialenej krajiny“, o ktorých nič nevedia. Veľa závisí od načasovania. Kremeľ nemá Lukašenku v láske, ale nateraz asi odložia „finálnu otázku“ a budú ho považovať za menšie zlo v porovnaní s prozápadnou alternatívou. Skôr či neskôr však režim skolabuje. Ak bude dovtedy v Rusku ideológia „ruského sveta“ stále prítomná, Kremeľ môže využiť mocenské vákuum v Minsku, zakročiť a ukončiť „dočasné nepochopenie“ bieloruskej nezávislosti. V tomto prípade uvidí EÚ ďalší Donbas vo svojom susedstve. Tentoraz bude väčší a bližšie k jej dverám.