Zahraničná politika

Nedávny diplomatický úspech spojený s podpísaním dohody o iránskom jadrovom programe si vyslúžil chvály aj viac či menej dôveryhodné kritiky. Bez ohľadu na to, či už človek verí vedcom alebo redaktorkám Fox News, dohoda je na stole a čaká ju strastiplná schvaľovacia cesta, kým sa stane právoplatnou. Je načase obrátiť list a pozrieť sa aj na ostatné zahranično-politické témy, ktoré na medzinárodnej scéne rezonujú a budú rezonovať stále viac. Nasledujúci komentár sa v krátkosti pokúsi zanalyzovať komunikačnú stratégiu Obamu a jeho administratívy v dvoch závažných otázkach, ktoré sú navzájom prepojené – Sýria a teroristi zo samozvaného Islamského štátu. Dopredu treba povedať, že autor článku je presvedčený, že samotné politiky zadržiavania, leteckých útokov, povzbudzovanie lokálnych aktérov a snahy o medzinárodný konsenzus nie sú samy osebe problémom. Tým je skôr rétorika zvolená šéfom americkej administratívy pri verejných prejavoch k týmto témam.

Sýria, červená čiara, „Asad musí ísť“ 

Pre obmedzenosť priestoru začneme  stručnou časovou osou Obamovej rétoriky voči Sýrii a jej predstaviteľovi Baššárovi Asadovi: V auguste 2012 Barack Obama povedal, že Asad nemôže použiť chemické zbrane a označil ich potenciálne použitie za prekročenie „červenej čiary“. Asad ich použil. Obama povedal, že si počká na závery OSN. OSN rok po vyhlásení „červenej čiary“ potvrdila, že za použitím chemických zbraní bol skutočne Asad. Čakalo sa na amerického prezidenta. Ten čakal na svojich spojencov. Potom, ako ho nepodporil ani jeden z najstarších, Obama sa v auguste 2013 rozhodol, že požiada Kongres, aby s tým niečo spravil. Kongres navrhol povoliť útoky zo vzduchu, ale nepovolil nasadenie ozbrojených síl na území krajiny. Než sa však dalo americké legislatívne teleso do pohybu a hlasovalo o návrhu, Rusko, stály člen Rady bezpečnosti OSN a držiteľ ocenenia „Najčastejšie udelené veto americkým návrhom“, prišlo s nápadom zbaviť Asada všetkých chemických zbraní a zabrániť tak útoku na svojho spojenca. Tento návrh pravdepodobne vyplýval z tlačovej konferencie amerického ministra zahraničných vecí Johna Kerryho, kde Kerry vyzval Asada k rovnakému kroku. Barack Obama si tak paradoxne vďaka Sergejovi Lavrovovi zachoval tvár pred voličmi, ktorí nechceli zásah v Sýrii. O čo mu však potom išlo? Ak chcel diplomatické rokovania od začiatku a nechcel zaangažovať vojakov, mal to povedať hneď, a nemal rozdávať ultimáta. Ak chcel na Sýriu (Asada) zaútočiť, mal tak urobiť. Ústava Spojených štátov mu to dovoľuje.

Situácia v Sýrii je veľmi komplexná a vyžaduje si maximálne nasadenie na všetkých frontoch, čo nemôže poprieť nikto. Tento – a, úprimne, ani ten budúci – prezident nebudú svedkami úspešného „vyriešenia“ konfliktu v Sýrii alebo v regióne už len preto, lebo sa najfundovanejší experti hľadajúci odpoveď na krízu nevedia dohodnúť, čo by malo byť jej skutočným „riešením“. Rozpačitá rétorika americkej strany možno situáciu nezhoršila, no ani jej výrazne nepomohla. 

Islamský štát sú len začiatočníci 

Keďže ani Al-Káide nehovoríme Základňa, pre potreby článku – a vzhľadom na citlivosť témy – bude táto teroristická organizácia pomenovaná Daesh, čo je jej názov v arabskom jazyku. Navyše znalci problematiky tvrdia, že najväčším problémom Islamského štátu je, že nie je ani štát, ani islamský.

Keď Barack Obama v septembri 2014 označil Daesh za tzv. JV team (junior varsity – športové ligy stredných a vysokých škôl), existovali pre to len dve vysvetlenia. Jedno je, že nemal absolútne žiadnu predstavu o moci a sile Daesh, nebol si vedomý, čoho všetkého sú ich prívrženci schopní a do akej miery sa ich popularita v krajinách, ktoré by nám ani vo sne nenapadli (Austrália), bude rozrastať. Alebo – čo je horší prípad –Obama presne vedel, o čom hovorí, a od spravodajských služieb dostal informácie o teroristických skupinách, ktoré môžu byť ešte divokejšie, vražednejšie a celkovo hrozivejšie. Preto označil Daesh „iba“ za začiatočníkov. Zatiaľ sa potvrdzuje to prvé.

Obama tvrdil, že nemá stratégiu voči Daesh aj v čase, keď ju už mal. To bola chyba. Nikto nechce počuť, že Amerika nemá voči nejakému nepriateľovi stratégiu. Veď kto už by ju potom mal mať?! Problém bol v tom, že Obama svoju stratégiu vykonával skôr, ako ju vôbec pomenoval. Išlo o cielené nálety bojovými stíhačkami a bezpilotnými lietadlami. Už od začiatku jeho administratívy bolo leitmotívom zahraničnej politiky voči Blízkemu východu „menej mužov a žien, a viac bômb“. Ak to platilo (čiastočne) na Al-Káidu, prečo by to nemalo platiť na Daesh, ktorý z Al-Káidy pochádza? Každá stratégia by mala mať cieľ a mala by sa realizovať s úmyslom tento cieľ splniť. Ostreľovanie pozícií teroristickej skupiny s cieľom ich postupného oslabovania a neskoršieho zničenia nie je možno najlepšia stratégia, možno ani priemerná stratégia, ale stratégia to je.

Poučenie pre ďalšiu prezidentku 

Je paradoxom, že človek, ktorého pred reflektory sveta vytiahli najmä jeho prejavy, či už ten z demokratického snemu v roku 2004 alebo jeho víťazná reč počas volebnej noci v roku 2008, dokáže rétoricky zlyhať. Keďže všetci, vrátane prezidentov Spojených štátov, sú len ľudia a ľudia robia chyby, tu je niekoľko rád pre tých, ktorí budú čoskoro v horúcom kresle oválnej pracovne: 

1. Nikdy nepodceňujte nepriateľa, ak nemáte v rukách zaručený plán, ako ho zneškodniť – aj keby malo ísť o bandu hlupákov, ktorí nie sú vybavení žiadnymi zbraňami. Ak sú to teroristi, je to hrozba. Stačí si spomenúť, že najväčšiu americkú (svetovú?) teroristickú tragédiu spôsobil tucet mužov s rezačmi na kartón.

2. Nikdy o žiadnom lídrovi nehovorte, že niekam musí ísť, ak sa práve neuskutočnili voľby, kde mu to pred vami povedali voliči. Amerika nie je všemohúca a jej prezident už vôbec nie. Dokonca ani Ronalda Reagana nepočúvali vodcovia krajín, ktorých si neželal. Väčšina „studenovojnových“ prezidentov musela použiť silu, aby sa zbavila svojich neobľúbencov.

3. Nikdy nehovorte, že nemáte stratégiu, ak ju v skutočnosti máte. Okrem občanov tým nahneváte hlavne tých, ktorí sú za stratégie zodpovední. Nie všetko musí byť hneď doktrína. Nie je na hanbu povedať pred novinármi, že pracujeme na stratégii, ktorá bude zaručene úspešná. Rovnako nie je hanbou priznať, že nevieme presne, čo sa deje na mieste a čo všetko bude potrebné, aby sme situáciu vyšetrili. Ale ak už niečo robíte, mali by ste si za tým stáť.