Zahraničná politika

Hoci je vzťah Slovenska s každým z piatich susedov špecifický, ten slovensko-maďarský je oproti ostatným predsa len výnimočný – možno ho označiť za najproblémovejší, a to počas celých dvoch dekád existencie samostatného Slovenska.

Faktory vyvolávajúce negatívne slovensko-maďarské vzťahy sa dajú zjednodušene rozdeliť do troch kategórií: na politické, štrukturálne a historické. Pod politickými faktormi rozumieme vplyv politických elít s dôrazom na najvyšších predstaviteľov oboch štátov, ktorí v uplynulých  dvoch desiatkach rokov zohrávali zásadnú úlohu pri formovaní bilaterálnych vzťahov. V rámci štrukturálnych faktorov je to napríklad etnická príslušnosť, ktorá vzhľadom na početnosť maďarskej komunity na území Slovenska a dôraz, aký  na rozvoj maďarských menšín v susedných štátoch kládli všetky doterajšie maďarské vlády, zohráva nespochybniteľnú úlohu vo vývoji vzájomných vzťahov. Tretiu skupinu tvoria historické faktory, medzi ktoré môžeme zarátať spoločné dejiny existencie Slovákov a Maďarov v rámci uhorského štátu a z nich prameniace stereotypy a predsudky. Tie zaťažujú vzájomné vzťahy ešte aj v súčasnosti.

Všetky spomínané faktory boli v rôznej miere prítomné pri hľadaní symbolických nových začiatkov vo vzájomných vzťahoch. Zdôrazňovanie nového štartu sa v rétorike politických elít v uplynulých dvadsiatich rokoch objavilo viackrát, často ako reakcia na významné medzníky, udalosti. Vzhľadom na rozsah a charakter článku si pripomenieme aspoň tie najdôležitejšie, vymedzené rokmi 1993, 1995, 1998, 2006 a 2010.

Začiatok č. 1 – Vznik Slovenskej republiky

Kvalitatívne nový začiatkom pre slovensko-maďarské vzťahy bol nepochybne samotný vznik Slovenskej republiky v januári 1993. Novovzniknuté Slovensko malo záujem budovať vyvážené bilaterálne vzťahy so všetkými susedmi, ale Maďarsko považovalo rozpad ČSFR za príležitosť posilniť svoje postavenie v regióne. Slovensko predstavovalo pre Maďarsko „nového“ suseda, ktorý bol (na základe populácie) o dve tretiny menší ako jeho predchodca ČSFR a reálne o polovicu menší ako samotné Maďarsko. Navyše, vzhľadom na fakt, že drvivá väčšina etnických Maďarov žila aj v podmienkach spoločného štátu na južnom Slovensku, rozdelením sa počet Maďarov zvýšil nad úroveň desiatich percent celkovej populácie, čím vzrástla dôležitosť maďarskej menšiny. Maďarsko malo oproti Slovensku jednoznačnú výhodu v podobe vybudovaných štátnych inštitúcií, zahraničnej služby a tešilo sa tiež – ťažiac stále z pozície najliberálnejšieho štátu v sovietskom bloku – dobrej povesti u kľúčových partnerov v zahraničí. Svoju pozíciu sa snažilo Maďarsko upevniť už v prvých mesiacoch existencie samostatného Slovenska. Napríklad v prípade vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros upozorňovalo na ohrozenie teritoriálnej integrity vzhľadom na rozhodnutie Slovenska odkloniť časť toku Dunaja na svoje územie. Rovnako reagovalo aj v súvislosti so vstupom Slovenska do Rady Európy, kedy upozorňovalo na nedostatky v slovenskej legislatíve. Spor o vodné dielo sa napokon po vzájomnej dohode postúpil Medzinárodnému súdnemu dvoru, v otázkach členstva v Rade Európy Slovensko dokázalo presvedčiť partnerov o splnení podmienok potrebných pre členstvo. Príležitosť na nový začiatok v susedských vzťahoch už bola tak či tak premárnená a vzájomnú dôveru medzi štátmi neposilnil ani známy výrok predsedu maďarskej vlády Józsefa Antala, že sa symbolicky považuje za premiéra pätnástich miliónov Maďarov.

Začiatok č. 2 – Podpis Základnej zmluvy medzi Slovenskom a Maďarskom  

Podpis Základnej zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi SR a Maďarskom  v marci 1995 bol ďalším pokus o nový začiatok. Zmluva, ktorá predstavovala základný dokument pre ďalšie formovanie slovensko-maďarských vzťahov, bola podpísaná za mediácie francúzskeho premiéra Édouarda Balladura. Jej podpis sprevádzali búrlivé politické diskusie týkajúce sa spôsobu jej výkladu, a to rovnako v v Maďarsku, ako aj na Slovensku. Zmluvu ako takú je potrebné vnímať aj v širšom kontexte Paktu Stability, ktorý bol projektom francúzskej diplomacie – to vysvetľuje aj miesto jej podpisu, teda Paríž . Vymedzili konkrétne nástroje na podporu rozvoja spolupráce medzi obomi štátmi s dôrazom na dvanásť zmiešaných medzivládnych skupín, pričom jedna z nich bola zameraná aj na citlivú otázku národnostných menšín. Text však bol prijatý v období, keď Slovensko vplyvom nedemokratického štýlu vládnutia koalície HZDS-SNS-ZRS začínalo čeliť rastúcej medzinárodnej izolácii. Práčinou pokračujúcej nedemokratickej formy vládnutia a etnizácie politiky vládnou koalíciou na Slovensku nemôžeme hovoriť o zásadnom prelome vo vzájomných vzťahoch. Vzniknutá situácia mala nepochybne vplyv aj na fungovanie jednotlivých zmiešaných skupín (ich potenciál bol vo viacerých prípadoch dlhodobo nevyužitý). Aj druhý pokus o pomyselný začiatok sa skončil neúspešne – upadala nielen úroveň bilaterálnych vzťahov, ale aj regionálnej spolupráce v podobe Vyšehradu, ktorá bola v rokoch 1994 – 1998 postupne utlmovaná.

Začiatok č. 3 – Zmena vlády na Slovensku v roku 1998

Rok 1998 sa dá považovať za prelomový v kontexte ambícií Slovenska integrovať sa do Európskej únie a NATO, pričom pozitívne očakávania sa spájali aj s vývojom slovensko-maďarských vzťahov. Nástup demokratickej vládnej koalície pod vedením Mikuláša Dzurindu, ktorej súčasťou bola aj Strana maďarskej koalície, mala byť zárukou zlepšenia vzájomných vzťahov. Rok 1998 bol volebným rokom aj v Maďarsku, kde sa do vlády dostala koalícia vedená FIDESZom a premiérom Viktorom Orbánom. Vízia spoločného vstupu do EÚ a maďarská podpora slovenského členstva v NATO mali nepochybne vplyv na formovanie ovzdušia spolupráce. To bolo umocňované aj spoločnými iniciatívami s vysokou symbolickou hodnotou. Medzi jednu z najdôležitejších udalostí patrí znovuotvorenie mosta Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom. Orbánova vláda však začala unilaterálne posilňovať inštitucionálne väzby medzi maďarským štátom a menšinami žijúcimi v zahraničí, čo vyvolávalo rastúcu nevôľu na slovenskej strane, ale napríklad aj v Rumunsku, kde takisto žije početná maďarská menšina. Orbánova vláda vytvorila tzv. Stálu maďarskú konferenciu, ktorá mala predstaviteľom maďarských menšín umožniť priame konzultácie s inštitúciami pôsobiacimi v Maďarsku. Nasledovalo schválenie zákona o štatúte Maďarov žijúcich v zahraničí, ktorý zaručoval výhody pre príslušníkov maďarských komunít za hranicami Maďarska na základe etnického kľúča. A v neposlednom rade bolo vytvorené aj Fórum poslancov Karpatskej kotliny, ktoré poskytlo maďarskému parlamentu nástroj na priamu komunikáciu s poslancami parlamentov susedných krajín reprezentujúcim etnicky maďarské politické strany. Poslanci NR SR sa tak zúčastňovali rokovaní na pôde parlamentu susedného štátu bez poverenia vlastného zákonodárneho zboru. Hoci v Maďarsku v roku 2002 prišlo k zmene vlády a FIDESZ vystriedala koalícia vedená Maďarskou socialistickou stranou, k výraznejšej zmene politiky smerom k Slovensku prakticky nedošlo. Na druhej strane bola SMK v oboch vládach premiéra Dzurindu pomerne často vytláčaná na perifériu a  vnímaná skôr ako ďalší rozdeľovací element než spojivo medzi oboma vládami a ich  štátmi (treba však dodať, že takémuto vnímaniu napomáhali aj aktivity niektorých konzervatívnych predstaviteľov strany, napríklad Miklósa Duraya). Ako príklad pripomenieme aspoň jeho aktívnu účasť a vyjadrenia na predvolebnom zhromaždení FIDESZu v roku 2002. Na intenzifikáciu vzájomných vzťahov na politickej úrovni nemal paradoxne vplyv ani spoločný vstup Slovenska a Maďarska do EÚ, pričom samotné členstvo v Únii možno vnímať ako príležitosť pre rozvoj spolupráce aj na bilaterálnej úrovni. Nezmenená situácia pretrvávala de facto až do slovenských volieb 2006. Aj preto môžeme hovoriť o ďalšom premárnenom začiatku novej epochy obojstranných slovensko-maďarských vzťahov.

Začiatok č. 4 – Otázniky nad vývojom po voľbách v roku 2006

Napriek tomu, že v rokoch 2006 – 2010 bola na Slovensku i v Maďarsku vláda pod vedením socialistických strán a premiérov, išlo o jedno z najproblematickejších období vo vzájomnej relácii. Viac než o novom začiatku môžeme hovoriť skôr o pokračovaní trendov z predchádzajúceho obdobia. Dôvody sa dajú hľadať na slovenskej, tak i maďarskej strane, pričom za jeden z kľúčových bola považovaná účasť nacionalistickej SNS vo vládnej koalícii. Vzájomné vzťahy  boli zatieňované nekorektnými výrokmi vybraných lídrov SNS, predovšetkým predsedu Jána Slotu, na adresu Maďarska, či jeho predstaviteľov. Maďarská vláda počas značnej časti svojho funkčného obdobia bojovala s vlastnými problémami a nestabilitou, takže na iniciáciu „nového začiatku“ so Slovenskom nemala dostatok politickej vôle.

Napätie do vzájomných vzťahov vnášali viaceré kauzy. Medzi najviac medializované patril prípad Hedvigy Malinovej, revitalizácia témy zrušenia Benešových dekrétov, či odopretie vstupu na územie SR maďarskému prezidentovi Lászlóovi Szolyómovi. Dlhodobé znepokojenie na slovenskej strane vyvolávala aktivizácia extrémistických skupín v Maďarsku, vytvorenie Maďarskej gardy a protislovenské aktivity hnutia 64 žúp. Nevôľu na maďarskej strane vyvolala aj novelizácia zákona o štátnom jazyku na Slovensku.

Pozitívne naopak hodnotím viaceré čiastkové spoločné iniciatívy, vrátane mechanizmu včasného varovania pred extrémistickými prejavmi, či zámer ministrov zahraničných vecí udeľovať každoročne cenu osobnostiam za prínos k rozvoju slovensko-maďarských vzťahov. Cena sa udeľuje od roku 2009 vždy jednému subjektu, respektíve osobnosti zo slovenskej, ako aj maďarskej strany na základe predložených nominácií. Spoločným projektom, vrátane tých zameraných na rozvoj cezhraničnej infraštruktúry, energetickej bezpečnosti, kontaktov medzi inštitúciami vyššieho vzdelávania, kultúrnej spolupráce a pod. sa v písomných dokumentoch venovali tak premiéri Fico a Gyurcsány (2007), ako aj Fico a Bajnai (2009). Obe iniciatívy – Spoločná minulosť, spoločná budúcnosť v zrkadle spoločných projektov z roku 2007, ako aj spoločné vyhlásenie zo Szécsény z roku 2009 – možno hodnotiť výsostne pozitívne. Viaceré zo spomenutých projektov sa však počas funkčného obdobia premiérov nedostali ani do (pred)realizačnej fázy, vrátane založenia Rady slovensko-maďarskej spolupráce a zriadenia príslušného fondu na podporu spoločných projektov. Výmena vlády v Maďarsku v roku 2010 a nástup FIDESZu k moci sa niesli v znamení ďalších unilaterálnych rozhodnutí – napríklad zákon o dvojakom občianstve, ktorý na slovenskej strane vyvolal promptnú protireakciu v podobe novely zákona o občianstve. Rok 2006, presnejšie obdobie od júna 2006 po jún 2010 nepôsobilo ako nový začiatok, ale skôr kontinuita negatívneho trendu s náznakmi návrhov pragmatických riešení.

Začiatok č. 5 – Rok 2010 a zmena kultúry komunikácie

Nástupom vlády Ivety Radičovej prišlo v slovensko-maďarských vzťahoch k určitému upokojeniu, súviselo však primárne so zmenou kultúry komunikácie, než s úspešným vyriešením čo i len jednej z najproblematickejších otázok. Zintenzívnila sa komunikácia najvyšších predstaviteľov vlády i štátu, ako aj frekvencia ich stretnutí. Záujmom oboch strán bolo sústrediť sa na konkrétne projekty technického charakteru. Medzi najvýznamnejšie patria dohoda o vybudovaní severo-južného plynovodného prepojenia medzi Slovenskom a Maďarskom alebo zámer budovania cestných mostových prepojení ponad rieku Ipeľ. Problematické otázky, vrátane stále nedoriešeného spôsobu implementácie rozsudku Medzinárodného súdneho dvora o sústave vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, boli zväčša odsunuté do úzadia alebo posunuté na úroveň expertov. V otázke sporného maďarského zákona o dvojakom občianstve navrhla slovenská strana riešenie bilaterálnou dohodou. Takáto iniciatíva však nemala a nemá adekvátnu odozvu na maďarskej strane. Maďarsko naopak systematicky upozorňovalo na diskriminačný charakter novely slovenského zákona o občianstve, samo však odmieta novelizovať vlastný zákon. Pozitívum Radičovej vlády je novelizácia zákona o používaní jazykov menšín, zoznam problémových okruhov vo vzájomných vzťahoch sa však zásadnejšie neskrátil. Zahrnutie strany Most-Híd, ktorá tiež sčasti reprezentuje maďarskú komunitu na Slovensku, do vládnej koalície je ďalším pozitívnym krokom. Paradoxne, vláda Viktora Orbána odmieta s predstaviteľmi tejto strany komunikovať a za jediného legitímneho zástupcu maďarskej komunity na Slovensku považuje SMK, ktorá je však už druhé volebné obdobie za sebou mimoparlamentnou stranou.

Aj nová vláda pod vedením premiéra Fica pokračuje v nastúpenom trende zlepšovania komunikačnej kultúry a orientácii na projekty spoločného záujmu, pri ktorých je eliminované riziko názorového stretu. Vzhľadom na existujúce paralely s predchádzajúcou vládou v spôsobe komunikácie s maďarskou stranou nateraz nie je potrebné výraznejšie ich v prístupe k slovensko-maďarských vzťahom rozlišovať. Hoci rozhodnutie zrušiť pozíciu podpredsedu vlády pre ľudské práva a menšiny bolo zo strany predstaviteľov maďarskej komunity hodnotené spočiatku negatívne, vymenovaním zástupcu strany Most-Híd Lászlóa Nagya do pozície vládneho splnomocnenca pre tieto otázky sa podarilo kritiku zmierniť. O novom začiatku vo vzájomných vzťahoch sa v prípade vlády Ivety Radičovej aj Roberta Fica napriek uvedeným pozitívam hovoriť nedá.

Post Scriptum

Vzájomné vzťahy nie je možné samozrejme redukovať iba na úroveň vzťahu najvyšších štátnych predstaviteľov, vlád a parlamentov. Ich neoddeliteľnou a živou súčasťou sú aj početné aktivity mimovládneho sektora, vrátane spoločných projektov mimovládnych organizácií či občianskych združení. Politickí predstavitelia oboch štátov však nepochybne vytvárajú rámec, v ktorom sa vzťahy i spoločné aktivity formujú. S ohliadnutím sa na uplynulé dve dekády sa nedá nespomenúť skutočnosť, že k vzájomnému napätiu medzi Slovenskom a Maďarskom dochádzalo predovšetkým na úrovni politických elít – práve z tohto dôvodu je text zameraný na úroveň oficiálnych vzťahov. Súčasné vlády na Slovensku i v Maďarsku majú v porovnaní s predchádzajúcimi kabinetmi v období posledných dvoch desaťročí najsilnejší mandát, a mohli by sa preto pokúsiť o skutočný kvalitatívny prelom vo vzájomných vzťahoch. A to aj napriek odlišným názorom na celý rad otázok, z ktorých niektoré by mohli byť riešené aspoň parciálne vzájomnou diskusiou a dohodou. Oblasti spoločného záujmu jednoznačne prevažujú nad problematickými otázkami, a týka sa to bilaterálnej, európskej, ako aj regionálnej agendy. Pozitívne sa dá vnímať napríklad zámer etablovať oficiálne slovensko-maďarské konzultačné fórum ako platformu pre stretnutia vládnych i mimovládnych expertov z oboch krajín. Na nový začiatok v bilaterálnej relácii je to však zatiaľ stále primálo.