Zahraničná politika

Absencia komplexného a skutočne regionálneho prístupu či nedostatočná konzistencia politickej a vojenskej agendy – to je kritika veľmi podobná počiatočným vlažným hodnoteniam z prvých rokov pôsobenia ICI.  Takého hodnotenie je však paradoxné, a dokonca aj problematické, ak sa zamyslíme nad strategickým významom ICI. Záliv je – a v blízkej budúcnosti aj s najväčšou pravdepodobnosťou ostane – kritickým regiónom pre NATO. Stelesňuje všetky hlavné bezpečnostné výzvy, s ktorými sa musí Aliancia popasovať: námornú bezpečnosť v Hormuzskej úžine, riziko šírenia jadrových zbraní, zlyhávanie štátov a v Jemene aj vedľajší produkt tohto javu – terorizmus.

Naviac, v časoch finančnej krízy v členských štátoch NATO sa ukazuje prístup partnerstiev ako najvhodnejší spôsob, ako medzi členov Aliancie a lokálnych partnerov prerozdeliť finančné bremeno a úlohy. , Ako je možné vysvetliť chýbajúce výsledky a slabý výkon ICI, ak berieme do úvahy všetky spomenuté elementy? A ako môže NATO prekonať existujúce prekážky a zrenovovať partnerstvo tak, aby bolo schopné čeliť budúcim bezpečnostným výzvam?

Súčasná bezpečnostná situácia v Zálive

Monarchie Rady pre spoluprácu štátov v Zálive (Gulf Cooperation Council – GCC) čelia obrovským domácim aj zahraničným výzvam. Zmeny, ktoré priniesla Arabská jar, stiahnutie amerických vojakov z Iraku a neustála kríza okolo iránskych jadrových ambícií sa stali rozhodujúcimi faktormi nastavenia novej rovnováhy síl v regióne. Navyše koniec vládnutia Ali Abdullaha Saleha v Jemene vnáša do obrazu aj otázku schopnosti novej vlády v Saná čeliť vzniku bezpečnostného vákua, povstalcom (Ansar al Shariaah) a terorizmu (Al-Káida) na vlastnom území.

Každý z týchto trendov má svoje dôsledky pre región. Bližší pohľad do jednotlivých monarchií však  ukazuje, že každá krajina na ne reaguje iným spôsobom, čo  podčiarkuje aj jednu z prvých lekcií NATO a jeho spolupráce s GCC: Arabský záliv je všetko len nie súdržný regionálny bezpečnostný komplex. Jeho aktéri preto v mnohých prípadoch prichádzajú s odlišnými a niekedy úplne protichodnými politikami.

Dôsledky Arabskej jari

I keď monarchie v Zálive nezažili protesty a vzbury v takej intenzite ako niektoré krajiny severnej Afriky a Levantu, neboli ani úplne imúnne voči vlnám sociálnych protestov. Najkritickejšia situácia je v Bahrajne, kde sunnitská menšina, dynastia Al-Khalifa, vládne v krajine posledných dvesto rokov. Šiitská väčšina za posledné dve dekády opakovane demonštrovala a požadovala politické reformy – k žiadnym však nedošlo. V Bahrajne teda Arabská jar neznamenala ani tak budíček pre chudobných šiitov, ako skôr ďalšiu eskaláciu napätia medzi vládnucou vrstvou a zvyškom občanov.

Situácia v Bahrajne je aj naďalej najkritickejšia, no Saudská Arábia, Kuvajt a Omán tiež čelia veľkým problémom, i keď otázka prežitia ich režimov ešte vážnejšie ohrozená nebola. Problémy sa začali ozbrojenými zrážkami v lete 2012 vo východnej časti Saudskej Arábie, kde žije šiitská menšina a nachádza sa tam väčšiny ropných polí. Konflikty na východe krajiny poukázali na zložitú situáciu šiitskej menšiny v krajine, ale aj na fakt, že z dlhodobého hľadiska to Rijád nebude mať s kupovaním si mieru v krajine vôbec také ľahké, ako predpokladal vo februári 2011. Vtedy ohlásil balík stimulov vo výške 37 miliárd dolárov.

Počas jari 2011 sa konali demonštrácie aj v Ománe a  dominovala im sociálna agenda –  predovšetkým nezamestnanosť a boj proti korupcii. Sultanát reagoval okamžite a vyhlásil sériu opatrení (dávky v nezamestnanosti, vytvorenie 50 000 nových pracovných miest vo verejnom sektore, zvýšenie miezd a penzií). Nespokojnosť síce nezmizla úplne, no intenzita protestov značne klesla.

V Kuvajte sa počas posledných dvoch rokov neobjavili žiadne výraznejšie protesty a nespokojnosť, no úrady sa čoraz častejšie potýkajú s akousi inštitucionálnou únavou, čo vidieť na rastúcej nestabilite exekutívnej a legislatívnej moci a ich neschopnosti udržať dobré vzájomné vzťahy. Od roku 2006, keď sa šejk Sabah al-Ahmad stal emirom, sa vystriedalo už deväť vládnych kabinetov a prebehlo štvoro  parlamentných volieb, keďže politici neboli schopní riešiť problémy občanov. Výsledkom týchto problémov je nárast islamizmu a kmeňového systému v politickom živote, ktoré síce neohrozujú existenciu režimu, ale môžu výrazne zabrzdiť politický život v krajine.

Katar a SAE sa museli vysporiadať len s niekoľkými menšími demonštráciami. Hospodárske bohatstvo Emirátov, ktoré pramení z jeho prírodných zdrojov, odvrátilo protesty. Katar, najbohatšia krajina v Zálive (podľa výšky HDP na obyvateľa), výrazne investovala do sociálneho a ekonomického sektora, a zároveň prijala niekoľko skromných politických reforiem (nová ústava v roku 2003 alebo lokálne voľby).

Irak, Jemen a riziko bezpečnostného vákua

Okrem domácich výziev všetci  veľmi pozorne a s obavami sledujú aj vývoj v Iraku a v Jemene. Budúce smerovanie Iraku po odchode amerických vojenských síl 20. decembra minulého roku je prameňom najväčších obáv krajín Arabského zálivu, najmä Saudskej Arábiu a Kuvajtu. Hoci na Západe sa už na to takmer zabudlo, Kuvajt si ešte  živo pamätá inváziu Saddáma Husajna v roku 1990 a Irak považuje za bezpečnostnú otázku číslo jedna.

Vzťahy Saudskej Arábie a Iraku poháňa najmä vzájomná nedôvera. A i keď saudské úrady vymenovali začiatkom roka 2012 v Iraku veľvyslanca – prvého za dvadsaťdva rokov – toto rozhodnutie len veľmi ťažko zmení vnímanie v Rijáde, že vláda Nuriho al Malíkiho v Bagdade je nedôveryhodná a vysoko ovplyvnená, ak nie kontrolovaná Iránom.

Odstúpenie prezidenta Ali Abdulláha Saleha a neustále podnecovanie bojov v južných a severných častiach Jemenu sú tiež zdrojom znepokojenia pre Saudskú Arábiu. Rijád je aj naďalej najvplyvnejším zahraničným aktérom na jemenskej pôde a  krajinu vníma ako svoj zadný dvor. Inými slovami, dlhodobá nestabilita v Saná ohrozuje bezpečnosť južných provincií Saudskej Arábie, keďže s Jemenom zdieľa 1770 kilometrov dlhú hranicu. Podľa úradníkov zo saudského ministerstva vnútra teroristické siete v Jemene dokonca pomohli Al-Káide prepašovať do Saudskej Arábie zbrane a spustiť niekoľko operácií. Aj preto Saudská Arábia v posledných mesiacoch intenzívne spolupracovala s ozbrojenými silami USA v niekoľkých protiteroristických operáciách v Jemene.

Iránsky matrix

Hovoriť o bezpečnostnej politike krajín v Arabskom zálive bez toho, aby sme zohľadnili Irán a jeho  pokus o hegemóniu, je takmer nemožné. Podľa dokumentov ministerstva zahraničia USA, ktoré boli zverejnené na WikiLeaks, saudský kráľ Abdulláh a bahrajnský kráľ Hamed Ibn Isa Khalifa opakovane obhajovali preventívny zásah Spojených štátov proti jadrovým zariadeniam v Iráne.

Prípad Saudskej Arábie priťahuje najviac pozornosti, pretože rivalita medzi režimami v Rijáde a Teheráne je najvážnejšia v regióne. Niekoľkokrát sa už dokonca objavili aj  tvrdenia, že Saudská Arábia a Pakistan podpísali dohodu, na základe ktorej Pakistan môže v kráľovstve umiestniť jadrové zbrane, ak by sa Rijád chystal odpovedať na jadrom vyzbrojený Irán. „Pakistanskej možnosti“ sa nedá právne nič vytknúť, pokiaľ by zbrane neboli pod kontrolou prijímajúcej krajiny.

Pre SAE je súčasný hlavolam okolo údajných plánov Iránu vybudovať jadrové zariadenia pre vojenské účely len jednou z ilustrácií ich vzájomných sporov za posledných tridsať rokov. SAE okrem jadrového programu často poukazujú aj na stále nedoriešený spor o tri ostrovy – Veľký a Malý Tunb a Abú Músá, ktoré Irán okupuje.

Ostatné krajiny v Zálive majú o niečo ambivalentnejší prístup k tejto problematike. Napríklad Katar je sídlom regionálneho ústredia Centrálneho velenia Spojených štátov, no zároveň v roku 2012 podpísal dohodu o obrannej spolupráci (i keď s veľmi skromným obsahom) s Iránom. Ománsky sultanát je spomedzi GCC monarchií krajinou s najlepšími – alebo najlepšie vyrovnanými – vzťahmi s Iránom. Koreňmi tohto postoja je zrejme opatrnosť Ománu voči aktivizmu Saudskej Arábie v Zálive. Ani vládnuca rodina Kábús nepovažuje šiitskú menšinu v krajine za iránskeho trójskeho koňa, čo je názor s čoraz väčšou podporou vo všetkých ostatných monarchiách.

Ku všetkým spomínaným výzvam, ktorým krajiny Zálivu čelia treba pridať ešte nedostatok akejkoľvek reálnej koordinácie v oblasti bezpečnosti. Tento fakt žiaľ v posledných rokoch pravdepodobne podcenilo aj NATO. Inak povedané, NATO sa len ťažko mohlo zapojiť do spolupráce s GCC, pretože neexistovala takmer žiadna spolupráca v rámci GCC, na ktorej by sa dalo budovať.

Ponaučenia z ôsmich rokov Istanbulskej iniciatívy

Istanbulská iniciatíva pre spoluprácu bola oficiálne spustená v júni 2004. Pôvodne vychádzala z predpokladu, že nenarazí na tie isté prekážky ako to bolo v prípade Stredomorského dialógu (Mediterranean Dialogue – MD), ktorý vznikol ešte v roku 1994. Kým Stredomorský dialóg rátal s tým, že diplomatický dialóg pomôže prekonať politické prekážky, ICI vychádzala z opačnej logiky.  Pomocou budovania praktických väzieb medzi ozborojenými silami sa malo dosiahnuť politické zmierenie. Od začiatku však NATO podcenilo problematiku spolupráce v Arabskom zálive, keď sa nazdávalo, že GCC je súdržná entita a vytvára jeden robustný bezpečnostný systém.

Saudská Arábia a Omán hovoria „nie“

Obranné výdavky Saudskej Arábie a Ománu  predstavujú približne 70 % výdavkov na obranu celého Arabského zálivu, a obe krajiny odmietli byť súčasťou ICI. Hoci  súhlasili, že sa budú podieľať na niektorých aktivitách, zdržali sa inštitucionalizácie svojich vzťahov s NATO.

Omán síce úplne neodmietol spoluprácu s NATO a v posledných rokoch sa objavilo niekoľko náznakov o tom, že sultanát má záujem o bližšie vzťahy. Napriek tomu sa vzťahy medzi Maskatom a NATO stále riadia opatrnosťou a vyvažovaním s ďalšími záujmami krajiny. V regióne sa totiž o spolupráci NATO a GCC často hovorí ako o protiiránskej aliancii, pričom Omán chce mať s Teheránom dobré vzťahy.

Saudská Arábia ako regionálny hegemón zas nechce byť v jednom vreci s ostatnými malými kráľovstvami, ktoré sú do veľkej miery bezpečnostne závislé od vonkajších síl. Inými slovami, ak má Saudská Arábia vytvoriť formálne vzťahy s NATO, musel by byť ich rámec vytvorený na mieru a niesť sa v duchu bilaterálnosti. Saudská Arábia sa však v porovnaní s Ománom otvorene zúčastňuje na mnohých aktivitách NATO vrátane seminárov, kurzov a konferencií . Aj preto je bližšie partnerstvo pravdepodobnejšie v prípade Saudskej Arábie než Ománu.

V dôsledku tohto nastavenia venovali svoju pozornosť aj predstavitelia NATO predovšetkým Saudskej Arábii. V júni 2012 saudský minister pre zahraničné veci Nizar Madani navštívil centrálu NATO v Bruseli, aby s generálnym tajomníkom Andersom Fogh Rasmussenom prediskutoval otázku politickej spolupráce. No Rasmussen len znovu zopakoval postoj Aliancie: „Saudská Arábia je kľúčovým hráčom v regióne a NATO by prijalo možnosť spolupracovať so saudskou vládou v rámci Istanbulskej iniciatívy pre spoluprácu.“

Vedúce postavenie Saudskej Arábie v regióne znamená okrem iného aj to, že ak NATO nezapojí do aktivít v regióne aj Rijád, len ťažko bude môcť v regióne hrať aktívnu úlohu. Nová regionálna asertivita Saudskej Arábie ale nie je ani automaticky prvým krokom k obdobiu spolupráce s NATO. Saudskí panovníci sa tradične obávajú akéhokoľvek miešania sa Západu do bezpečnostných záležitostí v Zálive. V hocijakom momente by sa mohli rozhodnúť pre posilnenie štruktúr GCC, a tým znížiť závislosť krajín na vonkajších rámcoch, akým je aj ICI.

Prevaha bilaterálnej cesty

Druhou prekážkou pre ďalšie napredovanie ICI je jej neschopnosť ísť multilaterálnou cestou. Odhliadnuc od Saudskej Arábie a Ománu, aj ostatné krajiny zapojené do ICI (Kuvajt, SAE, Katar a Bahrajn) prejavili záujem o bilaterálny rámec, a nie multilaterálny (ako je to v prípade Stredomorského dialógu).

Podľa výskumu NATO Defense College sa v roku 2008 štáty Istanbulskej iniciatívy zúčastnili na 57 spoločných aktivitách (SAE 25, Katar 13, Bahrajn 12 a Kuvajt 7). A aj keď ide o  nárast o 72 % v porovnaní s rokom 2005, stále využívajú len desať percent všetkých možných aktivít.

Partnerské krajiny ICI pristúpili k iniciatíve NATO podobným spôsobom ako k svojim viacerým národným bezpečnostným plánom a garanciám so západnými mocnosťami. V oboch prípadoch sa krajiny GCC v prvom rade snažia o úzke bilaterálne vzťahy, prostredníctvom ktorých môžu presadzovať svoje rozličné diplomatické ciele. Bahrajn, Kuvajt a Katar majú na svojich územiach vojenské základne Spojených štátov, kým SAE poskytujú novopostavenú základňu v Abú Dhabí francúzskemu námorníctvu. Po invázii Iraku v roku 1990 podpísal Kuvajt obrannú dohodu s Francúzskom, Veľkou Britániou a so Spojenými štátmi. Katar si užíva odstrašujúci efekt už len tým, že je sídlom Centrálneho velenia USA, a zároveň podpísal aj obrannú dohodu s Francúzskom. Aj SAE majú vytvorené väzby s Francúzskom a s Veľkou Britániou prostredníctvom obrannej dohody.

Pri pohľade na posledných osem rokov bolo pre NATO azda najväčšou výzvou nájsť medzi všetkými týmito dohodami a rámcami pre seba tú najvhodnejšiu úlohu. Intenzita a počet bilaterálnych obranných dohôd v regióne naznačujú, že problémom nikdy nebol nedostatok bezpečnostných záruk, ale skôr preplnenie regiónu dohodami. Zároveň stále platí, že v prípade ICI majú úradníci a diplomati z krajín Arabského zálivu aj naďalej  tendenciu ignorovať NATO agendu svojich susedov a formulujú vlastné stratégie bez toho, aby uvažovali o nejakej spoločnej GCC dimenzii. Prevažuje súťaživý bilateralizmus na úkor kolektívnych priorít.

Je teda zavádzajúce používať v prípade GCC analógiu akejsi Európskej únie pre monarchie v Arabskom zálive. Tieto režimy sú ďaleko od toho, aby svoje politiky navrhovali systematicky a cez optiku GCC tak, ako to robia krajiny EÚ. Naviac, partnerské krajiny ICI sú častokrát nerozhodné čo sa týka ich vzťahu s NATO a so Západom vo všeobecnosti. Viacero predstaviteľov GCC krajín počas rozhovorov pre tento článok uviedlo, že „ICI je partnerstvo bez cieľa“. V niektorých prípadoch miestni pozorovatelia, ktorí zastávajú rôzne konšpiračné teórie, dokonca podozrievajú Istanbulskú iniciatívu a hovoria o akejsi skrytej agende. Keďže podľa ich logiky neexistuje žiadny jasný alebo presvedčivý cieľ, musí nevyhnutne existovať nejaký skrytý. Iniciatívu tiež často vnímajú ako nástroj západnej kontroly nad regiónom.

Realita, ktorú si NATO potvrdilo za posledné roky, teda je, že politiky a prístupy jednotlivých GCC krajín sú si menej podobné, než sa na prvý pohľad zdalo. Jedným z vysvetlení, prečo NATO zlyhalo v zapájaní celej GCC do spolupráce, teda je, že žiadna regionálna predstava GCC v podstate nikdy neexistovala. V nasledujúcich mesiacoch sa táto situácia možno zmení vďaka myšlienke Saudskej Arábie založiť Úniu Arabského zálivu. Budúci december sa bude konať aj dlho očakávaný summit GCC. Dovtedy by malo NATO pozorne sledovať vývoj v regióne, pretože len jeho pochopením môže prehodnotiť svoj prístup v rámci Istanbulskej iniciatívy.

Stále však hovoríme len o jednej strane rovnice, ktorú NATO nedokáže a nemôže ovládať. Čo sa týka partnerstva ako takého, Aliancia by už nemala strácať čas prehodnocovaním svojho prístupu zospodu nahor. Posilnenie spolupráce na operačnej úrovni mohlo byť efektívne, ak by existovala jasná spoločná predstava o zmysle Istanbulskej iniciatívy. Naneštastie tento rovnicový vzorec už nie je použiteľný, a preto je nevyhnutné partnerstvo zrenovovať.

Ako zúročiť výsledky

Aj keď význam iniciatívy ako strategického rámca sa stretáva skôr so skepsou, niektoré jej výsledky sú hodné úvahy a využitia aj v budúcnosti. Po prvé, krajiny Zálivu patrili v operáciách medzi najaktívnejších partnerov. SAE a Bahrajn spolupracovali s ISAF v Afganistane. V roku 2011 sa SAE a Katar zapojili do Operácie zjednotený ochranca v Líbyi a koordinovali svoje zdroje so silami NATO na veliteľstve spoločných síl v Neapole.

SAE ďalej poslali šesť F-16 a šesť stíhačiek Mirage do Líbye a Katar poskytoval skupinám povstalcom priamu vojenskú pomoc, zasielal zbrane, asistoval povstalcom priamo v teréne a poskytoval im komunikačnú podporu. Na jeseň 2011 SAE vymenovala svojho prvého veľvyslanca pri NATO, čo bol bezprecedentný a inovatívny spôsob ako podporiť vzťahy v rámci partnerstva. Ani Kuvajt so svojimi aktivitami nezaostáva a na svojom území v súčasnosti buduje regionálne NATO centrum, ktoré bude krajinám GCC a NATO ponúkať vzdelávacie aktivity, čim chce posilniť väzby vo vnútri regiónu.

Tieto úspechy potvrdzujú, že v ohrození nie je politika NATO v Zálive ako taká , ale skôr ICI ako nástroj na jej presadzovanie. Tento paradox bol neraz spomenutý aj niektorými pozorovateľmi v Bruseli, ktorí tvrdili, že vyššie spomenuté úspechy „nemajú nič spoločné s ICI a dosiahli by sa pokojne aj bez Iniciatívy“. A tak ak chceme predísť v budúcnosti situácii, kedy bude ICI len irelevantným rámcom, musíme vylepšiť jej metodológiu a priority jej agendy tak, aby odrážali bezpečnostné záujmy NATO aj partnerských krajín Iniciatívy.

Strategický dialóg medzi NATO a Zálivom

Prvým a kľúčovým krokom je rozšírenie súčasného bilaterálneho nastavenia Iniciatívy. To neznamená, že krajiny, ktoré si želajú aj naďalej udržiavať svoje špeciálne vzťahy s NATO by už nemali možnosť zariadiť bilaterálne stretnutia a návštevy. Multilaterálna forma spolupráce by sa však mala stať prioritnou v rámci nastavenia Iniciatívy. Jednou z možností, ako to dosiahnuť, je vytvorenie pravidelného strategického dialógu medzi súčasnými partnermi Iniciatívy. Takýto dialóg by sa konal dvakrát ročne; raz v Bruseli a raz v jednom z hlavných miest v regióne. Stretnutí by sa zároveň mohli zúčastniť aj Saudská Arábia a Omán ako špeciálni pozorovatelia .

Dialóg medzi NATO a Zálivom by nemal mať formu klasických, veľmi formálnych a oficiálnych stretnutí, ale skôr platformy, na ktorej sa môžu vymieňať čerstvé nápady a podporovať ďalšia spolupráca. Takýmto fórom môže byť napríklad NATO Defense College, kde sa často organizujú kurzy a semináre na ktorých diskutujú predstavitelia Aliancie a jej partnerských krajín.

Ambiciózna politická agenda

Na začiatku roku 2004 sa dizajnéri Iniciatívy rozhodli, že partnerstvo obmedzia na praktické otázky ako napríklad obrannú spoluprácu, vojenskú interoperabilitu, boj proti terorizmu alebo bezpečnosť hraníc. Táto agenda mala byť prvou úrovňou ambicióznejšieho dialógu, ktorý by v konečnom dôsledku zahŕňal aj politickú dimenziu. Teraz sa však zdá, že NATO a jeho partneri sa zasekli v prvej fáze a zabudli na dlhodobý cieľ, ktorým je iniciovanie politických diskusií. A práve Strategický dialóg medzi NATO a Arabským zálivom by mohol nasmerovať diskusiu späť na pôvodný cieľ, a zároveň otvoriť diskusie na aktuálne politické témy.

Prvou témou je posilnenie námornej bezpečnosti. Vzostup pirátstva v Indickom oceáne od roku 2008 alebo vývoj balistických rakiet krátkeho doletu, či námorných mín krajinami akou je Irán s účelom zastrašiť NATO a GCC krajiny v Hormuzskej nížine, sú dnes fenoménmi spoločného záujmu. Ďalšou témou je riešenie bezpečnostného vákua na Blízkom východe. NATO má desiatky rokov skúseností s budovaním spôsobilostí novovznikajúcich bezpečnostných síl v Iraku aj Afganistane. A keďže krajiny Iniciatívy viackrát prejavili svoje obavy z krehkosti štátnej suverenity v okolitých krajinách (Irak alebo Jemen), Aliancia by mohla zohrať užitočnú rolu a zmierniť riziko vzniku bezpečnostného vákua v regióne.

Aj v otázke Iránu môže zohrávať NATO kľúčovú úlohu a zabrániť nežiadanej eskalácii problému. NATO a krajiny GCC budú musieť vytvoriť určitý formálny rámec, prostredníctvom ktorého povedú s Iránom dialóg. A aj keď to znie ako trochu pritiahnuté za vlasy, teoreticky nič nebráni Iránu v účasti na diskusiách Iniciatívy. Rozhovoru by síce predchádzalo odstránenie niekoľkých politických problémov, no z dlhodobého hľadiska takýto dialóg môže vytvoriť priestor na prediskutovanie postojov, a v konečnom dôsledku tak predísť nesprávnym odhadom a eskalácii konfliktov.

Páni, došli nám peniaze?

Niet pochýb, že nastal najvyšší čas na predefinovanie Istanbulskej iniciatívy. Ponaučenia  z jej osemročnej existencie ukazujú, že problémom nie je cieľ partnerstva, ale skôr jeho metodológia. Ak sa na problém pozeráme z tejto perspektívy, zistíme, že súvisí s oveľa väčšou výzvou, ktorej NATO čelí. V súčasnosti NATO bojuje s vnútornou finančnou krízou, a tak sa snaží zrevidovať svoju globálnu úlohu cez koncept „inteligentnej obrany“, ktorý predstavil generálny tajomník Anders Fogh Rasmussen.

Cieľom inteligentnej obrany je získať z nižších obranných rozpočtov viac, a to prostredníctvom užšej spolupráce. Spolupráca s partnermi Iniciatívy počas operácie NATO v Líbyi je azda najlepšou ilustráciou toho, ako môže inteligentná obrana vyzerať v praxi a aké sú jej výsledky. Aj preto by implementácia ambiciózneho, no zároveň realistického strategického dialógu s krajinami Arabského zálivu mohla pomôcť Aliancii pri prehodnotení svojho prístupu na Blízkom východe. Viac než sto rokov dozadu, keď bolo laboratórium na pokraji krachu, fyzik Lord Rutherford povedal svojim kolegom: „Páni, došli nám peniaze. Budeme sa musieť zamyslieť.“ A keďže transatlantickí partneri čelia podobným problémom, mali by sa skutočne zamyslieť nad „inteligentnými“ partnerstvami.

Redakčne krátené. Pôvodná verzia článku bola publikovaná ako „NATO in the Gulf: Partnership Without a Cause?“a je dostupná na www.ndc.nato.int/research